Je zaujímavé uvedomiť si, že hoci máme v našom národe množstvo významných osobností, ktoré si vážime, vyzdvihujeme a staviame im pomníky, ich odkazom sa neriadime. Ba naopak, neraz kráčame úplne opačným smerom, ako nám oni ukazovali a odporúčali.
Vezmime si napríklad ústredné životné krédo nášho veľkého národného buditeľa Ľudovíta Štúra, ktoré znie: „Málo troviť, veľa tvoriť!“ Nejde tu iba o dobrú radu, ktorá nám v dnešnej konzumnej dobe znie akosi cudzo, ale predovšetkým o zaujatie postoja k životu a k jeho skutočným hodnotám. Áno, kvalitu človeka nemožno merať kvalitou jeho spotreby, či šikovnosťou v uspokojovaní mnohorakých pôžitkov, ale iba kvalitou miery jeho osobného, tvorivého a budujúceho nasadenia v prospech celku.
Táto veľká pravda však neplatí iba pre jednotlivca. Platí presne rovnako i pre celú spoločnosť, čo v podstate znamená, že jej výšku nemožno merať iba náročnosťou, či kvalitou spotreby, ale iba činorodou tvorivosťou v budovaní ušľachtilých, spravodlivých a čistých vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. A až hmotný blahobyt, vybudovaný na takomto zdravom základe, prinesie všetkým obyvateľom nateraz nedosiahnuteľný mier a spokojnosť.
Žiaľ, súčasná cesta k šťastiu, usmerňovaná chladným kalkulovaním, zohľadňujúcim iba hospodársko – ekonomické ukazovatele, bez nevyhnutného prepojenia na potrebnú kvalitu medziľudských vzťahov, nemôže priniesť očakávanú spokojnosť nikdy, pretože ignorovaním vlastnej vnútornej podstaty každej ľudskej bytosti a síce, jej duchovno – mravného rozmeru, bude nevyhnutne vznikať vždy niečo nedokonalé.
A toto bytostné nenaplnenie, túto znepokojujúcu vnútornú prázdnotu, bez poznania jej pravých príčin, sa budú snažiť jednotlivci i národy márne zaplniť hromadením materiálnych náhradiek. Ale hlodajúci vnútorný nepokoj nemožno otupiť ani peniazmi, ani hromadením majetkov. Jeho prejavy sú viditeľné vo všetkých súčasných vyspelých štátoch, ktorých obyvateľstvo je i napriek hmotnému dostatku poznačené strachom, úzkosťou, depresiami, zmietané štvavou túžbou po zisku, kariére a hmotnom sebauplatnení, na míle vzdialené od želaného vnútorného mieru, šťastia a tichej radosti, ktorých nie je možné dosiahnuť iba čisto materiálnym úsilím.
V mnohých ekonomicky vyspelých štátoch nechalo toto dlhotrvajúce a jednostranné materialistické myslenie zarásť burinou takmer všetky cesty, vedúce k hlbším dimenziám ľudského bytia. Ľudia sa tak postupne a nedôstojným spôsobom menia iba na hmýriaci sa hmyz, lezúci jeden cez druhého, v horúčkovitom každodennom úsilí uchmatnúť čo najväčší kus akýchkoľvek výhod iba pre seba. Pripútaní k zemi, nesmierne vyťažení a zaneprázdnení nemajú už schopnosť, čas, ani potrebu vzhliadnuť nahor, k niečomu vyššiemu a ušľachtilejšiemu, čo presahuje ich vlastnú, úbohú materiálnu obmedzenosť.
Toto je teda „životný štýl“, ku ktorému je prostredníctvom jeho vonkajších a vnútorných prisluhovačov tlačený aj náš národ. Za vidinu blahobytu, za kus chleba je v národe ubíjané to najcennejšie – jeho duša. Jeho túžba po vyššom, ušľachtilejšom a lepšom v pravom slova zmysle, túžba, ktorá je v ňom ešte stále živá, na rozdiel od mnohých iných národov, kde vládne už iba bezduchý, chladný rozumový prakticizmus. Nie, nie je predsa len všetko zlato, čo sa blyští.
Veľa tvoriť, málo troviť! Mnohí ľudia, ktorí vnímajú tieto slová príliš povrchne, ako sa to nakoniec stalo v dnešnej dobe „dobrým“ zvykom, môžu tvrdiť, že práve v súčasnosti tvoríme, čiže pracujeme omnoho viac, ďaleko intenzívnejšie a efektívnejšie, ako kedykoľvek predtým, čo možno považovať svojim spôsobom za plnenie odkazu nášho veľkého národného buditeľa. Veď predsa naozaj pracujeme priam do úmoru, zvyšujeme produktivitu, snažíme sa byť čo najúspešnejšími v úsilí o vyrovnanie sa tvrdej konkurencii a v túžbe po priblížení sa k životnej úrovni najvyspelejších štátov Európy.
Ale pozor! Je to inak! Štúrovým odkazom je nám jednoznačne ukázaná úplne iná cesta, ktorou sa má uberať naša tvorivosť a všetko celoživotné snaženie. Slová, že máme „málo troviť“ sú odporúčaním a zároveň výzvou k orientácii našich snáh nie iba na tvorbu vecí, určených k spotrebe, ale predovšetkým k tvorbe, už spomínaných, ušľachtilých vzťahov medzi ľuďmi, k budovaniu vysokých, vznešených a svetlých univerzálnych hodnôt. Ak sa ale naopak stane prvoradým iba úsilie po materiálnych hodnotách, ako je tomu dnes, ak sa najvnútornejší, morálno – duchovný rozmer ľudského bytia odsunie na vedľajšiu koľaj, potom aj tak všetky, ťažkou prácou nadobudnuté hmotné prostriedky, nikdy neprinesú spokojnosť a to šťastie, o ktoré sa snažíme. Ak by sme sa ale zamerali hodnotový systém spoločenských vzťahov smerom, ktorý nám už pred 150. rokmi ukázal Štúr, paradoxne by sme boli schopní s ďaleko menej početnými, hmotnými prostriedkami, veľmi rýchlo dosiahnuť želaného, harmonického stavu spoločnosti, potrebného pre dôstojný a plnohodnotný život človeka.
Nič nám teda nebude platné prázdne a pokrytecké uctievanie veľkých osobností nášho národa, kým sa nebudeme riadiť ich odkazom. Lebo hoci podvedome vnútorne tušíme ich veľkosť, ktorá by sa mohla a mala stať aj našou národnou veľkosťou, slepo sa podriaďujeme „hodnotám“, uznávaným takzvaným vyspelým západným svetom, ktorým ale v skutočnosti chýba akýkoľvek hlbší, duchovno – mravný rozmer a tým žiaľ i pravé človečenstvo.
Skúsme byť teda naozaj verní odkazu významných osobností nášho národa, verní nie pokrytecky, ale opravdivo, aby sme mohli naplno rozvinúť veľké, skryté hodnoty, ktoré v sebe nesieme a ktoré sú v skutočnosti ďaleko väčším bohatstvom, ako prázdny a dutý materializmus, povýšený priemyselne vyspelými národmi za ľudstva nedôstojnú modlu.
A na samotný záver mi nedá nepripomenúť prísne slová velikána susedného, českého národa, majstra Jána Husa, ktorý vyjadril v podstate podobnú myšlienku, ako Ľudovít Štúr, ale inými, dôraznejšími slovami: „Nech je zlorečený ten, kto pre skyvu chleba opustí Pravdu!“
M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk/
Komentáre