V čom som skrýva
malosť a obmedzenosť rozumu a tým aj obmedzenosť všetkých
ľudí, ktorí ho postavili vo svojom vnútornom
živote na prvé miesto?
Rozum je produktom
mozgu, ktorý je hmotný. Hranicami hmotnosti je preto
vymedzená a obmedzená všetka jeho chápavosť.
No a keďže rozum ako taký je vždy produktom celkom
konkrétneho ľudského mozgu, je z tohto dôvodu
prirodzeným spôsobom vzťahovačný. Je egoistický
a schopný uvažovať jedine v intenciách, viažucich sa
k malému, osobnému „ja“. „Ja“ a „mne“ - to
je spôsob uvažovania a fungovania rozumu. Aby sme snáď
ešte rukolapnejšie pochopili malosť, obmedzenosť a egoistickú
vzťahovačnosť všetkého toho, čo je hmotné, čiže
i rozumu, uveďme si jeden extrémny príklad:
Vezmime si pud
sebazáchovy. Ak sa človek ocitne v nejakej hraničnej
situácii, kedy mu ide o život, to hmotné v ňom sa
snaží zo všetkých síl a za každých
okolností prežiť. Prežiť a uchrániť svoju osobnú
existenciu! Existenciu individuálneho, malého „ja“.
A to žiaľ neraz i za cenu života, či utrpenia iných
uvažujúc: Len nech sa zachránim ja! To hmotné,
pudové a rozumové je totiž schopné uvažovať
iba takto, čiže čisto egoisticky. Aby teda človek zachránil
seba samého je dakedy schopný čohokoľvek.
Z histórie, ale
i z bežného života však poznáme aj iné
prípady, keď ľudia naopak dokázali pre iných
obetovať vlastný život. Ako je to možné? Veď rozum
nie je z hľadiska svojej hmotnej podstaty takéhoto niečoho
vôbec schopný. Ak však ľudia dokážu jednať
takýmto spôsobom, musí v tom byť niečo iného.
Niečo vyššieho! Niečo vznešenejšieho a ušľachtilejšieho!
A naozaj aj je! Tým
niečím je ľudský duch, prejavujúci sa cítením.
Ľudský duch, ktorý nie je hmotný! Náš
duch totiž pochádza z úrovní, nachádzajúcich
sa vysoko nad hmotou, s ktorými je schopný komunikovať
prostredníctvom citu. Náš duch a teda naše cítenie
nie je preto vo svojej vnímavosti a chápavosti
obmedzené hranicami hmotnosti. Náš duch je
prostredníctvom citu spojený s večnosťou a vše
obsiahlosťou. S vysokými úrovňami univerza, kde je
úplnou samozrejmosťou dávanie, pomáhanie, dobro
a spravodlivosť. Kde sa uvažuje iba v intenciách „my“ a
„nám“. Kde každý hľadí v prvom rade na
prospech celku, na prospech všeobecný. Kde preto vládne
len šťastie a mier.
Každý človek,
ktorý je otvorený svojmu duchu, čiže svojmu citu a
rešpektuje jeho hnutia, každý takýto človek dokáže
hľadieť vo svojom hodnotovom zameraní na prospech všeobecný
a ak by na to došlo, bol by v kritickej situácii schopný
položiť aj svoj vlastný život za iných. V tom
spočíva veľkosť ducha! Veľkosť čistého srdca
človeka! Takéto niečo rozum nikdy nedokáže!
Je na nás, na
slobodnej vôli každého jednotlivca, čo sa rozhodneme
vo svojom živote považovať za prvoradé a určujúce.
Či svoj rozum, alebo svoj cit. A toto naše rozhodnutie pre jedno,
alebo pre druhé potom v istom slova zmysle určí náš
budúci osud.
V prípade
stotožnenia sa rozumom, ktorý je hmotný, nás
postretne osud všetkého hmotného, podliehajúceho
nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.
Ak ale postavíme
na prvé miesto svojho ducha, čiže svoj cit, dostane sa nám
sily, schopnej prekonať smrť. Lebo duch neumiera! Duch je večný!
Umiera a zaniká iba telo a rozum, ktoré sú
hmotné a preto sa nemôžu vyhnúť osudu hmoty.
Duch však víťazí
nad smrťou a preto aj tí mnohí, ktorí obetovali
svoj život za iných, určite v oných prelomových
chvíľach podvedome vycítili a vytušili, že hmotná
smrť nemá nad nimi vládu. Že oni nemôžu
zomrieť, aj keď ich fyzické telo je smrteľné. Aj
preto potom boli schopní obetovať vlastný život za
iných.
Svoj budúci
osud má teda každý z nás vo vlastných
rukách. Iba na nás záleží, či sa
rozhodneme uprednostňovať hodnoty hmoty a rozumu, alebo naopak
hodnoty ducha a citu. Hodnoty ducha a citu, čiže hodnoty veľkosti
čistého a dobrého ľudského srdca! Našou
odmenou a odplatou nám bude potom presne to, čo sme vo svojom
živote uprednostňovali a vo svojom vnútri i v našom
vonkajšom jednaní stavali na prvé miesto.
Život, alebo smrť!
Smrť hmoty, ale alebo život ducha! Dostane sa nám
spravodlivo presne toho, čo sme sami chceli, čo sme považovali za
prvoradé a o čo sme v živote usilovali.
Pozrime
sa teda sebakriticky na vlastný život, na hodnoty, ktoré
uznávame a dobre zvážme, kam smerujeme, čo nás
očakáva a aký bude náš budúci osud.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre