Raz zomrie človek,
zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo
sa zrodilo v hmote musí zahynúť. A ako je to v malom,
tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená
i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý
viditeľný vesmír.
V striedaní
ročných období môžeme vidieť obraz diania,
ktorému podlieha všetko, čo je hmotné. Jar je zrod,
leto rozvinutie plnej sily, jeseň zrelosť a čas zberu plodov, no a
zima útlm. Zima je ukončením všetkých aktivít.
Je smrťou roka, je to nevyhnutné uzavretie jedného
cyklu potrebné na to, aby s novými a čerstvými
silami mohol začať cyklus ďalší.
A železná
zákonitosť tohto deja platí i pre hmotný
vesmír, ktorý vznikol postupným zhlukovaním
hmlovín. Z nich sa časom sformovala hmota a v nej život, aby
napokon všetko, po uzavretí obrovského vesmírneho
cyklu opäť zaniklo, zmenilo sa v pralátku, z ktorej sa
postupne začne formovať cyklus nový.
A v strede tohto
veľkého vesmírneho diania sa nachádza človek.
Nachádza sa v ňom ľudstvo, ktoré musí vedieť,
že jeho čas v hmotnom vesmíre je presne vymedzený a
že sa postupne kráti, i keď to všetko samozrejme nevnímame
tak, ako nevnímame, že zem sa točí. Ale zem sa naozaj
točí rovnako, ako i veľké vesmírne dianie
pomaly, nebadane, ale isto speje do bodu, v ktorom nastane rozklad.
V akom období
vývoja vesmírneho cyklu sa momentálne
nachádzame?
Jar, čiže počiatočné
formovanie hmoty a života už máme dávno za sebou a
máme už za sebou dokonca i leto, čiže obdobie najplnšej
sily a rozkvetu. V cykle veľkého vesmírneho diania sa
už všetko prehuplo do druhej polovice. Už ideme z kopca a
nachádzame v období jesene, v období dozrievania
a zberu plodov. Po jeseni už príde iba chlad, mráz,
zima a rozklad.
Jeseň je teda obdobie,
do ktorého dospel veľký vývojový cyklus
nášho vesmíru. Je to obdobie, v ktorom musí
ľudstvo vydať plody zrelosti a pripraviť sa na ich zber.
Koľko máme
ešte času? A aké plody zrelosti to máme vydať? Ako
nastane ich zber? A prečo vôbec žijeme vo vesmíre?
Nad hmotným
univerzom, ktorý, ako sme si povedali, v obrovských
časových cykloch podlieha vzniku a zániku, sa nachádza
večná a nepominuteľná duchovná ríša. V
nej má človek svoj pôvod. Tam, vo večnej ríši
ducha prejavil kedysi dávno ako nevedomý duchovný
zárodok túžbu po sebauvedomení. Túžbu
po plnocennom a plnohodnotnom živote v duchovnej ríši. Túžbu
po vedomom večnom bytí.
Na základe
tejto svojej túžby bol nevedomý duchovný
zárodok vypudený z duchovnej ríše do hmotného
sveta, aby v ňom, podobne ako v škole, získal plné
sebauvedomenie.
Hmotnosť univerza sa
delí na hmotnosť jemnú a hmotnosť hrubú. Na
hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Duchovný zárodok sa
najskôr ponoril do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej
ríši bližšie. Tým získal jemnohmotný
záhal, ktorý nazývame dušou. Ľudská
duša, ktorá je jemnohmotná, sa potom napokon zrodí
v hrubej hmote, to znamená, že získa ešte aj
hrubohmotný záhal. Ním je naše fyzické
telo.
Tak začína
ľudská bytosť svoju cestu k zrelosti v hmotnom svete,
striedajúc neustále svoj pobyt v jemnohmotnosti s
pobytom v hrubohmotnosti. To znamená, že na zemi nežijeme
len raz, ale opätovne sa na ňu vraciame a na základe
získaných skúseností postupne duchovne
rastieme.
Osud človeka je teda
pevne spojený s osudom hmoty, či už s jej jemnohmotnou,
alebo hrubohmotnou časťou. S osudom hmoty, podliehajúcej
veľkému kolobehu vzniku a zániku spojeného s
jej rozkladom. Čas trvania kolobehu jedného obrovského
hmotného cyklu je časom vymedzeným na to, aby duchovný
zárodok dospel a dozrel k svojmu plnému sebauvedomeniu
a mohol vstúpiť do večnej ríše ducha. Každý
jedinec ho musí využiť tak, aby svoj duchovný vývoj
ukončil včas, vstúpil do bezpečia večnej duchovnej ríše
a tým unikol z dosahu hmoty, ktorá postupne smeruje k
svojmu rozkladu.
Ak totiž človek nie
je schopný ukončiť svoj vývoj načas, zostáva
zviazaný s hmotou a spolu s ňou ho to ťahá a nakoniec
aj vtiahne do rozkladu. Dovtedy nadobudnuté, avšak ešte
stále nedostatočné sebauvedomenie je spolu s ostatnou
hmotou zničené, takže nakoniec zostane opäť iba
nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa
uvoľnený vznesie do ríše ducha, aby potom, až
nastane nový, veľký, hmotný vesmírny
cyklus, sa opätovne mohol pokúsiť o nadobudnutie plného
sebauvedomenia.
Toto je samozrejme ten
horší prípad. Ba z hľadiska individuálnej
osobnosti človeka až tragický, rovnajúci sa vymazaniu
z knihy života.
Tým určite
lepším je úspešnosť duchovného zárodku,
spočívajúca v dosiahnutí plného
sebauvedomenia, spojeného s včasným odpútaním
sa z hmotného kolobehu a z jeho vstupom do bezpečia večnej
duchovnej ríše.
Ak teda hovoríme,
že hmotnosť podlieha vzniku a zániku, platí to pre
hmotnosť ako celok, čiže ako pre hrubohmotnosť, tak i pre
jemnohmotnosť. Pre hrubohmotnosť, čiže pre náš viditeľný
svet a pre jemnohmotnosť, čiže pre svet, do ktorého
odchádza ľudská duša po odložení hmotného
tela.
I jemnohmotnosť je
teda hmota, i keď jemnejšej kvality, ale rovnako podliehajúca
kolobehu vzniku a zániku. Večná je len duchovná
ríša, stojaca mimo hmotného kolobehu. Duchovná
ríša je bezpečím domova, nepodliehajúceho
nijakému zániku.
Zmyslom života
ľudských bytostí, nachádzajúcich sa v
hmotnosti je dosiahnutie tohto cieľa. Človek sa má svojim
životom, žitým v súlade vysokými duchovnými
hodnotami stať spôsobilým na to, aby sa na základe
svojho najvyššieho zušľachtenia mohol dostať do ríše
ducha a tak uniknúť nebezpečiu rozkladu, ktoré naňho
číha v hmote.
V hmote, ktorá
už dospela do času dozrievania a zberu plodov. V hmote, v ktorej sa
začína rozhodovať o tom, kto z ľudí sa stane zrelým
plodom a kto naopak nezrelým, a preto musí ostať
natrvalo uviaznutý v smrteľnom objatí hmoty.
Čas sa kráti!
Ak má človek splniť tie najvyššie nároky, ktoré
sú kladené na každého, kto smie vstúpiť
do večnej ríše ducha, tak má naozaj čo robiť.
Nemôže už premeškať ani len minútu vo svojej snahe
stať sa človekom duchovným. Človekom ducha, naplneným
spravodlivosťou, čistotou, ušľachtilosťou, nezištnosťou,
dobrosrdečnosťou, úctou a láskou voči ostatným.
Človekom mysliacich na iných viac, ako na seba. Človekom, s
radostnou vďakou vzhliadajúcim k Bohu, k Jeho Vôli a k
Jeho Zákonom, ako k tej najvyššej autorite, ktorá
vôbec existuje.
Priatelia,
kto z nás môže povedať, že takýmto už je?
Avšak čas, na uskutočnenie toho, aby sme sa takými stali,
ten čas sa nezadržateľne kráti.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre