Svet je plný
paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže
mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa
považuje za veriaceho. Ako je to možné?
Treba samozrejme
najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého
ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť
čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový
voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo
sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity
zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami
a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.
Prečo? Lebo Stvoriteľ
je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej
spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a
všetkým. Človek, ktorý má podobné
vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto
človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky
nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom
týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované
k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž
nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie
vzájomné prepojenie.
Miera myslenia,
chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe
Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s
Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za
ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!
Aký má
ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to
vlastne dobré?
Stvoriteľ je zdrojom
všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto
nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým
bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich,
posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej
a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom
Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou
duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom
konkrétnych životných situáciách a
celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom
reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu
veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti
radosť a šťastie.
Celé to funguje
tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe
rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a
zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote,
v rôznych životných situáciách naozaj
reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a
zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo
dotyčný sám o sebe prehlasuje.
Rozhodujúcou je
totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu
Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s
Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich
a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému
človeku prúdia.
Rozhodujúca je
jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz
ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do
kostola a zúčastňuje sa rôznych iných
náboženských povinností, avšak vo svojom
živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti
a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec
žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami.
Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle
vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.
Boha totiž nemožno
oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na
jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie
prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona
rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to,
ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči
princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné
je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom
vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani
nemôže byť.
Dajme si ešte
odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len
dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť
ateistom?
Veriaci je človek,
ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu
Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten
zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy
opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli,
a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho
viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské
povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného
cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným,
ušľachtilým a láskavým človekom.
Ak ale človek
neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho
návštevy chrámu i ostatné náboženské
povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť
osožné.
No a prečo nie je
dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci
by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie
Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním
súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej
smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie
reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek
chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné,
v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej
smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem
stále trvajúceho, vlastného bytia, iba
nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon
vyústi do prežívania bezvýchodiskového
zúfalstva.
Človek totiž svojou
nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu
ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám
v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a
prežívania. A preto nedokáže vnímať novú
realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a
prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo
on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení,
že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou.
Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania
nového rozmeru bytia.
Len si predstavme taký
život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá
až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo
neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k
niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého
existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v
sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho
spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť
a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám
sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho
materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na
základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v
ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.
Približne
takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi
dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo
veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké
prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre