Stvoriteľ je
inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje.
Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná
inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko
viditeľné.
Lepšie pochopiť, kto
je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto
príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa
zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme
lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú
ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej
vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie,
avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky
nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má
farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú
má šírku a akú výšku, aký tvar a
ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás,
každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže
už iba jej vonkajšie prejavy.
Lásku možno
iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o
nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné
dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.
No a obdobne je to aj
so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy
nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však
viditeľné každému, kto ich vidieť chce.
Veď čo iného,
ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a
možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku
možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu
všetko, čo sa nachádza vo stvorení?
Boh, ktorý je
Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného
bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo
zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch.
Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy
existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za
vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy
Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku
samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s
láskou ľudskou.
Vnímať citom!
Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu
si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne
cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi,
k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť
súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým
viditeľným.
Vycítiť!
Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia
kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy
pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať,
vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí,
hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ
neexistuje.
Pri všetkej svojej
učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla
jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo
ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky
dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne
prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie
prejavy.
Vycítiť a
vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom
nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať
lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej
schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie
Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v
sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím
nezvratným, o čom nemôže byť absolútne
žiadnych pochybností.
Ľudstvo sa však vždy
delilo na veriacich a ateistov. Veriaci boli ľudia viac citoví
a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť
nezvratnosť existencie Stvoriteľa.
Ateisti sú zas
ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci
za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale
súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým
spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že
neexistuje.
Rozum a cit! Rozum,
určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre
vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších,
vznešenejších a hmotu presahujúcich.
Oba sú potrebné.
Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára
harmonickú ľudskú osobnosť. Jedinca, schopného
ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak
zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať,
vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce.
Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.
Žiaľ, takýto
ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša
totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo
na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí
sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od
reality, alebo zase máme iných, a tých je
väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej
miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To
sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom
vnútorného života je rozum, zamedzujúci a
znemožňujúci im citové vnímanie existencie
Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.
Takzvaná
„civilizácia“, ktorú takýto, na rozum
upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení
ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako
oni. Materialistická, chladná, vypočítavá,
bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného
rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou,
čestnosťou a ušľachtilosťou.
A aj keby
materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho
blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť
dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše,
ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží
zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním
si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie.
Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon
každá podobná ľudská duša, pretože pravé
šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba
zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku
cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou,
spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou
voči druhým.
Cenu
a hodnotu prežívania takého druhu šťastia,
vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť
a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným,
čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne
hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých
tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej
perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom
upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre