Život je nekonečnou
reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás
postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v
našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej
minulosti. A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je
nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým
dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní
kedysi v minulosti zavdali. Nijaké náhody totiž
nejestvujú! Osud nie je slepý! Utrpenie je dôsledkom
nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám
prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia,
ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne
vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Naše utrpenie býva
teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle,
ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné,
logické a nanajvýš spravodlivé.
A predsa človek
nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému,
pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy.
Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá,
mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti
za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a
radšej hovorí o náhode a slepom osude. A ten len
preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite,
ako doposiaľ.
Uvediem konkrétny
príklad jednej reakcie na výklad podstaty ľudského
utrpenia, aký bol uvedený vyššie:
Mala som tetu, ktorá
bola veľmi dobrým človekom. Na konci života však dostala
rakovinu a zomierala v dosť veľkých bolestiach. Dobre som ju
poznala a preto neverím, že by si niečo takéhoto bola
zaslúžila. Osud nebol voči nej spravodlivý.
Áno, na jednej
strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane
je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na
základe ktorého sa nám môže prihodiť iba
to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná
realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho
človeka, utrpenie tvrdo dopadne.
A táto silne
prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. Ak by
totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt,
že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo
funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie
tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho
najbližších. Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú
pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší
mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich
postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu
schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších
lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho
zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa,
ako kabát.
Neomylný,
chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon
spätného účinku však nepozná nijakú
osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a
spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a
spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý
si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.
Tvárou v tvár
ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti,
chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému
po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa
však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma.
Ale pravda zostáva
pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného
účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské
utrpenie je jeho dôsledkom.
Nevyhnutne je však
potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona
neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu
reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže
naše cítenie a myslenie. Toto všetko môžu byť
príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku
prinesú dôsledky vo forme utrpenia. To znamená,
že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne
myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z
ľudí nedbá.
Človeku, ktorý
tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára
cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na
najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak?
Ak si však človek
dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže
prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň
ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.
Ako sa teda vyhnúť
utrpeniu?
Veľmi jednoducho!
Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro
žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť
nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city,
ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. Človek musí
jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje
konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho
myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je
príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite
postretne. A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.
A ešte jedna dôležitá
vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi
príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý
čas. Pretože toto obdobie je obdobím milosti. Obdobím
čakania na nápravu.
Vezmime si človeka,
ktorý vykoná niečo zlé. V tom čase sa nachádza
v určitom vnútornom a vonkajšom rozpoložení, ktoré
je negatívne. V takomto rozpoložení vykoná zlý
čin, to znamená, že zavdá príčinu, na základe
ktorej môže v budúcnosti očakávať negatívne
dôsledky vo forme svojho vlastného utrpenia.
Ak sa človek dovtedy
vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane
stále takým istým, ak teda nevyužije časovú
hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen
dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej
miere. Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo
sme si v minulosti zasiali.
Úplne iné
to však môže byť, ak človek síce vykoná zlý
čin, ale čas milosti medzi príčinou a dôsledkom
využije k zmene seba samého. Ak človek počas tejto doby
pochopí, že urobil zle, ak to oľutuje, navonok i vnútorne
sa zmení a pevne sa od tej chvíle rozhodne konať už
len dobro.
Takýto človek
sa potom, v dobe nevyhnutnej žatvy negatívnych dôsledkov
nachádza v úplne inom vnútornom i vonkajšom
rozpoložení. Jeho myslenie a cítenie, jeho slová
a jednanie už predstavujú inú, omnoho pozitívnejšiu
kvalitu než v dobe, keď vykonal zlý skutok. Človek je už
jednoducho úplne iný - lepší! Je iný,
čiže inorodý voči tomu, akým bol v minulosti, keď
zlý čin vykonal a je teda inorodý i voči dôsledkom,
ktoré mu Zákon spätného pôsobenia
prináša. To zlé, za čo by mal oprávnene
poniesť zodpovednosť vo forme vlastného utrpenia sa potom už
nemá u neho o čo zachytiť. Nenachádza nijakú
rovnorodosť, lebo človek je už úplne iný. Lepší!
A tak ho negatívne dôsledky minú celkom bez
škody, pretože sa musia odraziť od jeho inorodosti.
Je to ako s magnetmi,
ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami,
ktoré sa sa navzájom odtláčajú. Ak sa
teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi
vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil
správne tento čas milosti a zlé spätné
účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť
pre jeho inorodosť.
Konanie
dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom,
človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého
cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto
rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám
musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú
žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň
i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca
nás pred bolestivým dopadom všetkých
negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho
minulého jednania. Jedine ten, kto koná dobro, sa teda
môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre