Slováci sú
vo všeobecnosti považovaní za kresťanský národ.
Štatisticky! Pravdivosť tejto štatistiky sa potvrdzuje zvlášť
v čase vianočných sviatkov, kedy bývajú
naplnené takmer všetky kostoly. Keď potom človek vidí
tie masy, prúdiace po skončení sviatočných
vianočných omší z kostolov, môže si pomyslieť:
to je ale viera!
Žiaľ, je v tom však
háčik. Tie masy, snažiace sa v chrámoch uctiť si a
osláviť Stvoriteľa sa totiž valia naspäť k tomu, od
čoho sa len na chvíľku odtrhli. Valia sa k televíznym
obrazovkám, k internetu, k bulvárnym plátkom a k
mnohým iným veciam, ktorých obsah do seba
nekriticky nasávajú a špinia si ním svoje
vnútro.
Masy ľudí
každodenne prijímajú špinu, zmyselnosť a nečistotu,
prúdiacu k nim zo všetkých strán, naivne v tom
nevidiac nič zlého. Hromadne čítajú „Nový
čas“ (jeho českou alternatívou je „Blesk“), pozerajú
„Farmu“ a podobné relácie, ktoré sú
koncertom ľudskej nízkosti a úbohosti. Sú
svedectvom toho, na akú úroveň, alebo lepšie
povedané, pod akú úroveň je až človek schopný
klesnúť.
A ľudia, vďační
konzumenti tohto všetkého potom, so svojou špinou zanesenou
dušou predstupujú vo vianočný čas pred svojho Pána,
aby ho chválili, velebili a vzdali mu úctu.
Aké to
pokrytectvo! Veď Pán, vládca všetkých svetov
je Čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou! Je
žiarivou Čistotou bez najmenšej poškvrny! Čistotou, ktorú
nemožno vyjadriť, ani opísať ľudskými slovami.
Preto jedine v čistote
a ušľachtilosti svojej duše smie človek predstupovať pred
Najvyššieho. Jedine čistota a ušľachtilosť vlastného
cítenia a myslenia môže nájsť spojenie so
vznešenou Čistotou a ušľachtilosťou vševládneho Boha.
Všetko ostatné, to znamená nízke, poškvrnené
a pošpinené musí zostať odrezané od tohto
spojenia a nemôže nájsť nijakú cestu smerom
nahor, k Výšinám a k Stvoriteľovi.
Preto ten, kto svoje
vnútro, svoju dušu, svoje cítenie a myslenie necháva
dobrovoľne zahlcovať prúdmi nečistoty a takto potom
predstupuje pred svojho Pána, ten sa mu rúha!
Rúha sa mu
svojim pokrytectvom, ktoré navonok predstiera pobožnosť, ale
vo vnútri skrýva náklonnosť a sympatiu k špine.
A preto chvíle
strávené v chráme nebudú slúžiť
takýmto ľuďom k ospravedlneniu, ako oni sami mylne dúfajú,
ale k odsúdeniu! K odsúdeniu za pokrytectvo, ktoré
sa odvažuje predstupovať pred najvznešenejšiu Čistotu so
špinavou dušou.
A práve takto
pokrytecky sa chová kresťanský národ slovenský,
vo vianočné sviatky hojne navštevujúci chrámy
a dúfajúci v Božiu milosť, ochranu, pomoc a
ospravedlnenie.
Ale duša tohto národa
nie je čistá! Je znečistená a pošpinená
nekritickým prijímaním balastu a nízkosti,
ktorú ponúka televízia, internet, noviny,
časopisy a podobne. Duša tohto národa je znečistená
a preto nenachádza spojenie s Tým, ktorý je
Čistotou samotnou. A preto ich Pán, v ktorého dúfajú,
bude namiesto ospravedlnenia biť za ich nečistotu.
Z času na čas sa tu
a tam predsa len ozvú hlasy ľudí, uvedomujúcich
si túto neradostnú situáciu a upozorňujúcich
na ňu. Zväčša sa však útočí iba na tých,
ktorí zo šírenia špiny rôznym spôsobom
profitujú a dobre na nej zarábajú. Tým
však môže vzniknúť dojem, že národ je ich
obeťou. Že oni môžu za všetko.
Áno, sú
to jednoznačne zločinci. O tom niet pochýb. Ale treba vidieť
aj druhú stranu mince. Nie je totiž ponuky bez dopytu, čo
znamená, že tam, kde je dopyt, kde je teda niečo žiadané,
tam je aj zodpovedajúca ponuka. Ak by ľudia nechceli špinu,
neotvárali sa jej, ak by ich nepriťahovala a neprijímali
ju, potom by ju darmo niekto ponúkal.
Ale ľudia špinu
chcú! Prahnú po nej, priťahuje ich a vyhľadávajú
ju. Bezbreho a neviazane si ňou nechávajú zahlcovať
svoje vnútro. Svoje cítenie a myslenie i celú
svoju dušu. A to každý svojim vlastným spôsobom,
ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobným slabostiam.
Ľudia nie sú
obeťou pomerov! Ľudia si svojim vlastným postojom a
prístupom tieto pomery vytvorili. Špina, nečistota,
zvrhlosť, zmyselnosť a zvrátenosť preto vládnu
dnešnému svetu. Duše ľudí sú temné,
čierne, špinavé a skazené.
Napriek tomuto
všetkému je však v slovenskom národe pevne zakorenená
túžba po Bohu a úcta k nemu. To je pozitívom a
bohatstvom, ktoré už niektoré národy takmer
stratili. Avšak slovenský národ, ale aj ostatné
národy sveta, ba každý jednotlivec musí vedieť,
že jediná cesta k Najvyššiemu je cesta čistoty. Cesta
bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného
vnútorného života, ktorá sa uzatvára
pred všetkým nečistým a nekompromisne ho odvrhuje.
Nech sa preto nikto
viac neodvažuje predstupovať pred Pána, ak ho priťahuje
nečistota. Ak prísne nezavrhol všetko nečisté, ale z
rozličných zdrojov ho pokojne necháva naďalej prúdiť
do svojho vnútra.
Takýto človek
je pokrytec, ktorý navonok usiluje k Stvoriteľovi, ale jeho
vnútro je od neho práve pre jeho sklon k nečistému
úplne vzdialené.
Takýto človek
sa tak podobá tomu, kto sa snaží prekĺznuť na svadbu
bez svadobného rúcha. Keď však príde Pán
svadby a zbadá ho, prísne sa ho spýta: Priateľu,
prečože nemáš svadobné rúcho? A on od strachu
onemie. Vtedy Pán povie svojim služobníkom: Chytte ho,
poviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy. Tam bude
plač a škrípanie zubov.
Svadobným
rúchom je čistota nášho vnútra, čistota nášho
cítenia a myslenia, čistota našej duše! Jedine s čistým
vnútrom sa je možné približovať k Najvyššiemu!
Kto
ale svoje vnútro necháva zarastať burinou nečistoty
z internetu, pochybnými filmami, knihami, novinami a
časopismi, „Novými časmi“, „Farmami“, či inou
znôškou nízkosti a špiny, toho rúcho jeho duše
nemôže byť čisté a preto ho postihne osud človeka,
snažiaceho sa vniknúť na Pánovu svadbu bez svadobného
rúcha. Iba plač a škrípanie zubov bude potom jeho
údelom!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre