Je známe, že vyspelé štáty sa na celosvetovej ekonomickej produkcii podieľajú 20. percentami a ostatný svet 80. percentami. Avšak úžitok z tohto potenciálu je úplne obrátený. Vyspelé štáty si z neho odkroja pre seba 80 percent, kým ostatnému svetu sa ujde iba zvyšných 20 percent.
A podobný, nezdravý model vládne aj v našej spoločnosti, v ktorej sa čoraz viacej rozmáha arogantnosť bohatých, majetných a vplyvných. Nevyváženosť prerozdelenia všetkými ľuďmi vytvorených prostriedkov nemôže nechať ľahostajným žiadneho človeka so zmyslom pre spravodlivosť, ktorý by však nemal zostať iba pri kritike, ale mal by sa sám pričiniť o hľadanie ciest k zmene a zlepšeniu situácie.
Čo je však príčinou tohto stavu? Je to predovšetkým žalostne absentujúca, elementárnym spôsobom ľudská snaha ...pomáhať blížnemu! Práve v tomto možno hľadať jadro celého problému. Jadro problému, spočívajúce v celospoločenskom preferovaní nie tej najzákladnejšej ľudskej vlastnosti, spočívajúcej v pomoci blížnemu, ale predovšetkým v uprednostňovaní „šikovnosti a úspechu“ založenom len a len na schopnosti získavania peňazí. „Šikovnosti a spoločenského úspechu“ merateľných iba výšku konta, luxusnými domami, dovolenkami, či autami.
A väčšina ľudí, uznávajúca podobné „ideály“ a investujúca všetko svoje životné snaženie do získavania peňazí zostáva chladnou voči pojmom, ako je porozumenie, úcta a súcit k blížnemu, ktorý nie je snáď až tak „šikovný a úspešný“, ako oni sami. Niet totiž miesta, vôle ani času pre nejaké porozumenie, úctu a súcit k iným, pretože nech už má človek akokoľvek tučné konto, stále sa dá byť ešte bohatším, nech už má akokoľvek moderné auto, o rok, o dva je už staré a treba ho vymeniť, a tak ďalej. Nenásytným túžbam ľudí, ktorí boli vtiahnutí do kolotoča mamonu niet konca.
No a naša spoločnosť sa tvári, že takýto spôsob myslenia je úplne v poriadku a že čím viac budeme mať „bohatých a úspešných“, tým bude spoločnosť lepšia, krajšia a spokojnejšia. Jednoducho, podobný trend sa vo všeobecnosti považuje za zdravý a úplne normálny.
Ale opak je pravdou! Ide tu o jednanie, ktoré je v rozpore s vyššími, univerzálnymi zákonitosťami, čo musí mať zdrvujúci a tragický dopad na každého, kto jedná v duchu takýchto „hodnôt“. Už totiž veľmi dávno bolo na adresu podobných ľudí povedané, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do kráľovstva nebeského. Tým bolo všetkým, v súčasnom ponímaní „úspešným“ ľuďom jasne dané najavo, že nesprávny – čiže iba čisto egoisticko hmotársky prístup k životu sa im nakoniec stane prekliatím, lebo ich najvyšším ideálom bol vždy iba vlastný, osobný hmotný prospech a celoživotná honba za ním.
„Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete plakať! Beda vám, čo ste sýty, lebo budete hladovať!“ – znie opäť výstražný hlas, určený všetkým „bohatým a úspešným“, ktorí snáď ani v tom najhoršom sne netušia, že v najúbohejších bezdomovcoch môžu vidieť obraz seba samých po odchode z hmotného tela. Lebo keďže ich celoživotné úsilie bolo iba hmotného druhu, so zameraním na získavanie iba čisto osobného, materiálneho prospechu, prichádzajú väčšinou na „druhú stranu“ s prázdnymi rukami, ako tí najbiednejší žobráci.
Títo úbohí bohatí a majetní ľudia by preto mali byť pravdivo informovaní o skutočnostiach, presahujúcich hmotnú rovinu bytia, aby si uvedomili, že pozemskou „šikovnosťou“ v nadobúdaní majetkov nie je možné uplatiť, obísť ani oklamať vyššie zákony, ktoré skôr alebo neskôr namerajú každému presne podľa jeho skutočnej vnútornej hodnoty a síce, hlavne a predovšetkým podľa jeho vzťahu k ostatným ľuďom.
Na základe tohto poznania vyšších zákonitostí, vládnucich vo vesmíre by snáď mohlo dôjsť k zmene myslenia aspoň niktorých z tých, ktorí sú opantaní egoizmom a hmotárstvom. K zmene tých, v ktorých sa ešte našla aspoň štipka citu a ktorí preto prostredníctvom svojho znovu prebudeného súcitenia s blížnymi začnú zhromažďovať „kapitál“ aj na „druhom brehu“, kam jedného dňa bude musieť odísť aj ten najbohatší.
Zmena myslenia ako dôsledok poznania toho, čo ma čaká, ak premrhám svoj život iba v hmotnom a materiálnom poblúznení! To je to, k čomu by mali dospieť tí, ktorí sa nachádzajú v nebezpečí bohatstva. Mali by pochopiť, že najvyššou hodnotou života nie je honba za majetkami a peniazmi, ale miera prejaveného súcitu a ochoty pomáhať blížnym. Títo ľudia by sa mali začať zaujímať o to a snažiť o to, ako by mohli byť, či už prostredníctvom svojich hmotných prostriedkov, alebo svojich osobnostných predpokladov nejako nápomocní k pozdvihnutiu kvality života blížnych.
Nie je tým samozrejme myslené jednorázové rozdanie všetkého čo majú. To by bolo absolútne nesprávne! Človek však nesmie byť celý život upriamený len k svojmu osobnému prospechu, ale musí mať na zreteli i prospechu svojho okolia a svojich blížnych. Lebo kto veľa dostal, od toho aj bude veľa požadované.
Zmena myslenia! Zmena myslenia spoločnosti, podnikateľskej sféry, bankového sektoru, vlády, rôznych úradov, inštitúcií a podobne. Títo ľudia musia byť konfrontovaní s pravdou. S realitou takou, aká skutočne je a nie ako by ju oni sami radi videli, aby sa každý z nich mohol rozhodnúť, či zostane aj naďalej verný hrabivým a egoistickým „ideálom“ dnešnej doby, alebo sa stane človekom, uvažujúcim po novom. Človekom, využívajúcim svoje schopnosti, svoje úsilie nie len na úzko osobné a egoistické účely, ale ku prospechu všetkých a k pozdvihnutiu spoločnosti.
Ak sa totiž práve takýmto nestane, jeho ďalší osud na takzvanom „druhom svete“ bude tak hrozný, že si to nedokáže predstaviť ani vo svojom najhoršom sne. A to je ono veľké, tajomné, skryté, ale nanajvýš reálne nebezpečenstvo, ktoré číha na všetkých majetných.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
A podobný, nezdravý model vládne aj v našej spoločnosti, v ktorej sa čoraz viacej rozmáha arogantnosť bohatých, majetných a vplyvných. Nevyváženosť prerozdelenia všetkými ľuďmi vytvorených prostriedkov nemôže nechať ľahostajným žiadneho človeka so zmyslom pre spravodlivosť, ktorý by však nemal zostať iba pri kritike, ale mal by sa sám pričiniť o hľadanie ciest k zmene a zlepšeniu situácie.
Čo je však príčinou tohto stavu? Je to predovšetkým žalostne absentujúca, elementárnym spôsobom ľudská snaha ...pomáhať blížnemu! Práve v tomto možno hľadať jadro celého problému. Jadro problému, spočívajúce v celospoločenskom preferovaní nie tej najzákladnejšej ľudskej vlastnosti, spočívajúcej v pomoci blížnemu, ale predovšetkým v uprednostňovaní „šikovnosti a úspechu“ založenom len a len na schopnosti získavania peňazí. „Šikovnosti a spoločenského úspechu“ merateľných iba výšku konta, luxusnými domami, dovolenkami, či autami.
A väčšina ľudí, uznávajúca podobné „ideály“ a investujúca všetko svoje životné snaženie do získavania peňazí zostáva chladnou voči pojmom, ako je porozumenie, úcta a súcit k blížnemu, ktorý nie je snáď až tak „šikovný a úspešný“, ako oni sami. Niet totiž miesta, vôle ani času pre nejaké porozumenie, úctu a súcit k iným, pretože nech už má človek akokoľvek tučné konto, stále sa dá byť ešte bohatším, nech už má akokoľvek moderné auto, o rok, o dva je už staré a treba ho vymeniť, a tak ďalej. Nenásytným túžbam ľudí, ktorí boli vtiahnutí do kolotoča mamonu niet konca.
No a naša spoločnosť sa tvári, že takýto spôsob myslenia je úplne v poriadku a že čím viac budeme mať „bohatých a úspešných“, tým bude spoločnosť lepšia, krajšia a spokojnejšia. Jednoducho, podobný trend sa vo všeobecnosti považuje za zdravý a úplne normálny.
Ale opak je pravdou! Ide tu o jednanie, ktoré je v rozpore s vyššími, univerzálnymi zákonitosťami, čo musí mať zdrvujúci a tragický dopad na každého, kto jedná v duchu takýchto „hodnôt“. Už totiž veľmi dávno bolo na adresu podobných ľudí povedané, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do kráľovstva nebeského. Tým bolo všetkým, v súčasnom ponímaní „úspešným“ ľuďom jasne dané najavo, že nesprávny – čiže iba čisto egoisticko hmotársky prístup k životu sa im nakoniec stane prekliatím, lebo ich najvyšším ideálom bol vždy iba vlastný, osobný hmotný prospech a celoživotná honba za ním.
„Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete plakať! Beda vám, čo ste sýty, lebo budete hladovať!“ – znie opäť výstražný hlas, určený všetkým „bohatým a úspešným“, ktorí snáď ani v tom najhoršom sne netušia, že v najúbohejších bezdomovcoch môžu vidieť obraz seba samých po odchode z hmotného tela. Lebo keďže ich celoživotné úsilie bolo iba hmotného druhu, so zameraním na získavanie iba čisto osobného, materiálneho prospechu, prichádzajú väčšinou na „druhú stranu“ s prázdnymi rukami, ako tí najbiednejší žobráci.
Títo úbohí bohatí a majetní ľudia by preto mali byť pravdivo informovaní o skutočnostiach, presahujúcich hmotnú rovinu bytia, aby si uvedomili, že pozemskou „šikovnosťou“ v nadobúdaní majetkov nie je možné uplatiť, obísť ani oklamať vyššie zákony, ktoré skôr alebo neskôr namerajú každému presne podľa jeho skutočnej vnútornej hodnoty a síce, hlavne a predovšetkým podľa jeho vzťahu k ostatným ľuďom.
Na základe tohto poznania vyšších zákonitostí, vládnucich vo vesmíre by snáď mohlo dôjsť k zmene myslenia aspoň niktorých z tých, ktorí sú opantaní egoizmom a hmotárstvom. K zmene tých, v ktorých sa ešte našla aspoň štipka citu a ktorí preto prostredníctvom svojho znovu prebudeného súcitenia s blížnymi začnú zhromažďovať „kapitál“ aj na „druhom brehu“, kam jedného dňa bude musieť odísť aj ten najbohatší.
Zmena myslenia ako dôsledok poznania toho, čo ma čaká, ak premrhám svoj život iba v hmotnom a materiálnom poblúznení! To je to, k čomu by mali dospieť tí, ktorí sa nachádzajú v nebezpečí bohatstva. Mali by pochopiť, že najvyššou hodnotou života nie je honba za majetkami a peniazmi, ale miera prejaveného súcitu a ochoty pomáhať blížnym. Títo ľudia by sa mali začať zaujímať o to a snažiť o to, ako by mohli byť, či už prostredníctvom svojich hmotných prostriedkov, alebo svojich osobnostných predpokladov nejako nápomocní k pozdvihnutiu kvality života blížnych.
Nie je tým samozrejme myslené jednorázové rozdanie všetkého čo majú. To by bolo absolútne nesprávne! Človek však nesmie byť celý život upriamený len k svojmu osobnému prospechu, ale musí mať na zreteli i prospechu svojho okolia a svojich blížnych. Lebo kto veľa dostal, od toho aj bude veľa požadované.
Zmena myslenia! Zmena myslenia spoločnosti, podnikateľskej sféry, bankového sektoru, vlády, rôznych úradov, inštitúcií a podobne. Títo ľudia musia byť konfrontovaní s pravdou. S realitou takou, aká skutočne je a nie ako by ju oni sami radi videli, aby sa každý z nich mohol rozhodnúť, či zostane aj naďalej verný hrabivým a egoistickým „ideálom“ dnešnej doby, alebo sa stane človekom, uvažujúcim po novom. Človekom, využívajúcim svoje schopnosti, svoje úsilie nie len na úzko osobné a egoistické účely, ale ku prospechu všetkých a k pozdvihnutiu spoločnosti.
Ak sa totiž práve takýmto nestane, jeho ďalší osud na takzvanom „druhom svete“ bude tak hrozný, že si to nedokáže predstaviť ani vo svojom najhoršom sne. A to je ono veľké, tajomné, skryté, ale nanajvýš reálne nebezpečenstvo, ktoré číha na všetkých majetných.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre