Chcete mať ľahkú smrť?

   Smrť je istota, s ktorou musí každý z nás počítať. Zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viacej približujeme. Žiaľ, ľudia sa problematikou smrti vo vzťahu k sebe samým príliš nezaoberajú a začínajú na ňu myslieť až vtedy, keď sa priblíži ich čas. Potom však už býva zväčša neskoro zmeniť niečo na jej priebehu a zásadným spôsobom ovplyvniť to, či bude ľahká, alebo či budeme musieť podstúpiť ťažký a zúfalý smrteľný zápas. Komu to nie je ľahostajné, mal by preto už teraz začať žiť tak, aby jeho smrť mohla byť ľahká.

   Našu problematiku si priblížme na dvoch príkladoch, a síce na človeku materialistickom a ateistickom, čiže človeku presvedčenom o tom, že po smrti už nič nie je a na človeku idealistickom, čiže presvedčenom o existencii života po smrti.

   Materialista a ateista verí len vo svoj krátky pozemský život. Nič iného pre neho neexistuje. Dokonca ani vo svojich myšlienkach neprekračuje hranice hmotného sveta, pretože vo svojom vnútri sa zaoberá iba tým, čo je podľa neho reálne a čo teda má nejaký význam a nejakú cenu. Svojim jednaním i všetkým svojim myslením je preto pevne pripútaný na svet hmoty. Na svoje bytie v hmotnom svete, ktoré podľa neho smrťou končí.

   Tejto jeho základnej filozofii je prispôsobený celý jeho život a od nej sa odvíjajú hodnoty, ktorým verí. A keďže je skalopevne presvedčený, že žije iba raz je zväčša toho názoru, že si je preto treba života poriadne užiť. Že treba žiť naplno. K tomu sú však potrebné prostriedky, to znamená peniaze, ktoré mu zabezpečia prístup ku všetkým hmotným pôžitkom a radostiam, ktoré život ponúka. No a preto, aby peniaze k tomu potrebné získal, neváha mnohokrát konať nemorálne, nečestne, neľudsky a bez súcitu. Pre neho je totiž najdôležitejšie iba jeho vlastné užívanie si života. Života, ktorý si chce užiť a to o intenzívnejšie, o čo viac je presvedčený, že smrťou všetko končí.

   Čas však letí, jeho pozemské bytie sa približuje ku koncu, pričom pripútanie takéhoto človeka k hmotnému svetu je obrovské, pretože ho svojim myslením a jednaním neustále intenzívne živil.

   A zrazu nadíde chvíľa smrti! Prichádza smrť, ktorá mu chce všetko zobrať. Onen človek však nie je schopný myslieť inak, ako myslel po celý svoj život a preto sa svojho pozemského bytia kŕčovito drží. On nechce zomrieť. On sa nechce prepadnúť do ničoty a nebytia. O každú minútu života zúfalo zápasí.

   Na jednej strane je tu teda neodvratnosť smrti a na druhej strane kŕčovité upínanie sa na hmotné jestvovanie. Čo z toho môže vzísť? Nič iného, ako ťažký, zúfalý a bezvýchodiskový smrteľný zápas. Nič iného, ako smrteľný strach pred nebytím, ktorému sa človek všemožne bráni. Takýto postoj však iba predlžuje jeho boj so smrťou, spôsobuje ťažký smrteľný zápas a bolestnú smrteľnú agóniu. Každá minúta, ktorú človek vo svojom kŕčovitom pripútaní sa na hmotný život získava sa preto stáva iba ďalšou minútou jeho agónie.

   Toto však rozhodne nie je smrť ľahká a my si o tejto závažnej problematike hovoríme práve z toho dôvodu, aby čo najmenej ľudí muselo prežívať čosi podobného.

   Preto sa teraz pozrime na druhý príklad a síce na človeka presvedčeného, že smrťou život nekončí. Nie je vôbec dôležité, akého je tento človek vierovyznania. Dôležité je, že verí v pokračovanie života po smrti a že jeho viera je naozaj reálna a teda reálne ovplyvňujúca jeho doterajší život.

   Ak totiž človek naozaj veril, že smrťou život nekončí, ale ďalej pokračuje, musel si byť vedomý i určitej zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva a na základe ktorej bude od neho na druhej strane požadované zúčtovanie všetkých jeho činov. Veľké účtovanie nie len za jeho činy, ale ja za jeho slová a myšlienky.

   Lebo skutočná viera v život po smrti je spojená so Spravodlivosťou, pred ktorej tvár raz predstúpime. Takéto niečo však od človeka doslova vynucuje určitú výšku morálnej a etickej kvality života. Človek už totiž nemôže jednať nemorálne, nečestne, nespravodlivo, neľudský a bez súcitu voči ostatným keď vie, že jeho pozemské bytie raz skončí a on bude musieť predstúpiť pred Spravodlivosť, ktorej sa bude musieť zodpovedať zo všetkých svojich slov, myšlienok a činov.

   Takýto človek síce užíva vecí hmotných, užíva svojho pozemského života, avšak nie je ku nemu tak kŕčovito pripútaný a veci, či pôžitky hmotného druhu nie sú pre neho jedinou prioritou.

   V určitom zmysle stojí nad vecami a má nad nimi nadhľad pretože vie, že všetko hmotné bude raz musieť tu na zemi zanechať. A preto nestojí o to, aby sa kvôli hmotným a pominuteľným veciam vnútorne zaťažoval nečestnosťou, nespravodlivosťou, neľudskosťou, sebeckosťou a bezcitnosťou. Lebo v hodine svojej smrti bude musieť všetko hmotné zanechať tu na zemi a tam na druhý breh si bude môcť vziať so sebou iba svoju čestnosť, dobrosrdečnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť, ľudskosť a súcitnosť. Hmotné totiž zostane tu v hmote. Jedine to duševné, tie duševné kvality a hodnoty, ktoré sme sa snažili žiť zostanú našim majetkom. Zostanú pokladom našich duší, ktorý nám nikto a nič nemôže vziať. Ani smrť!

   Ako bude teda prebiehať zomieranie takéhoto človeka? Bude viac menej bezbolestné, pretože duša dotyčného bola zvyknutá na nadhľad nad vecami i nad životom. A preto aj teraz, v hodine smrti bude mať určitý nadhľad, a to dokonca aj nad svojou vlastnou fyzickou smrťou. Bude si totiž vedomý toho, že smrť je len brána, cez ktorú treba prejsť o inej roviny bytia.

   Takýto človek bude brať svoju smrť ako prirodzenú skutočnosť, na ktorú je pripravený a počíta s ňou. Jeho vnútro, jeho duša preto nebude mať problém odpútať sa od zomierajúceho tela, trpiaceho bolesťou. Duša takého človeka sa teda rýchlo  odpúta od fyzickej schránky, pretože na nej až tak kŕčovito neľpie. A z tohto dôvodu ani nebude pociťovať fyzické bolesti a strasti zomierania.

   Treba však podotknúť, že u človeka, ktorý je presvedčený že smrťou život nekončí musí ísť o skutočné, úprimné vnútorne presvedčenie. Vnútorné presvedčenie, ktorého dôsledkom bol čestný, spravodlivý a ušľachtilý život, ako i živé presvedčenie o reálnosti existencie inej roviny bytia, do ktorej vstupujeme svojou smrťou.

   Na tom, aký je náš najvnútornejší pohľad na život a aká z neho vyplýva naša základná životná filozofia teda záleží akým spôsobom bude každý z nás zomierať. Tým totiž, čo skrývame v hĺbke svojho vnútra určujeme, aká bude naša smrť. Či ľahká, alebo ťažká. Či to bude plynulý prechod do inej roviny bytia, alebo bezvýchodisková smrteľná agónia naplnená strachom pádu do priepasti nebytia.

   Človek by preto mal usilovať žiť svoj život správne a napĺňať ho pravými hodnotami ak chce, aby jeho smrť bola naozaj ľahká a bezbolestná. Miera jej bezbolestnosti totiž záleží do nášho životného príklonu k skutočným hodnotám, ako i od miery nášho presvedčenia o realite existencie po fyzickej smrti.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.

Komentáre