Život mnohých ľudí tejto zeme sa míňa svojmu skutočnému účelu. Je bezúčelným a postrádajúcim pravý zmysel. Je to smutné, ale žiaľ mnohí bez toho, že by o tom vôbec vedeli, premárňujú vlastný život, hoci paradoxne, oni sami sú presvedčení o opaku.
Túto kontroverznú skutočnosť si skúsme priblížiť na základe nasledovného prirovnania:
Jeme jednoznačne iba preto, aby sme žili. Dostatok jedla predstavuje jeden z najnevyhnutnejších predpokladov pre život, ale aj napriek jeho nezastupiteľnosti nie je jedenie pravým účelom nášho bytia. Je len prostriedkom k účelu, pretože jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli.
Avšak žiaľ, predsa len existujú ľudia, pre ktorých sa práve jedenie stalo ústredným motívom, ak nie dokonca jadrom a podstatou celej ich existencie. Dobré jedlo a jeho dostatočné množstvo pre nich mnohokrát predstavuje to najväčšie životné potešenie. O podobných ľuďoch sa ale nedá povedať nič iného, ako iba to, že sa minuli pravému účelu vlastného života, pretože prostriedok k účelu zamenili za účel samotný.
No a žiaľ, existuje mnoho ľudí na tejto zemi, jednajúcich rovnakým spôsobom vo vzťahu k vlastnej hmotnej existencii. Naša fyzická existencia v hmotnom svete totiž nie je samotným účelom nášho bytia, ale iba prostriedkom k účelu.
Lebo skutočným účelom nášho života a celej našej existencie nemá byť hmotný a materiálny život samotný, ale niečo iného. Niečo vyššieho! Hľadanie niečoho Vyššieho!
Čoho? Predsa hľadanie Svetla! Hľadanie Boha! Toto je hlboký zmysel a pravý účel pozemského bytia!
Zmyslom a účelom života každého z nás je teda usilovať sa čo najviac priblížiť k zdroju a východisku všetkého – k Stvoriteľovi. Lebo my ľudia sme kedysi dávno vyšli z jeho rúk ako neuvedomelé iskričky vedomia, ktoré majú prostredníctvom svojej túžby po opätovnom návrate, prostredníctvom svojej túžby po Stvoriteľovi, po jeho Svetle, po poznaní jeho Vôle a jeho Zákonov postupne mocnieť vo svojom sebauvedomení. A nakoniec sa ako plne sebauvedomelé bytosti navrátiť naspäť do jeho blízkosti. Ide teda o vývoj, ktorý máme uskutočniť v hmotnom stvorení. A práve v ňom, v uskutočnení a naplnení vlastného duchovného vývoja spočíva vznešený účel a vysoký zmysel fyzickej existencie každého z nás.
Túžba po Svetle, po Stvoriteľovi, čiže po tom najvyššom a najvznešenejšom čo vôbec jestvuje má totiž schopnosť dvíhať a povznášať celý náš život. Má schopnosť robiť ho lepším. Vyvoláva a spôsobuje náš vnútorný, osobnostný rast, ktorý má zároveň ten najpozitívnejší vplyv na našu čisto hmotnú existenciu a na naše reálne hmotné pomery.
Lebo človek, usilujúci sa o to najvyššie Dobro sa nevyhnutne sám stáva lepším. A človek, ktorý sa stáva lepším má nevyhnutne čoraz lepší a pozitívnejší vplyv na všetko, s čím prichádza do styku. A teda aj na svoje čisto hmotné okolie.
Tragédia ľudstva však spočíva v skutočnosti, že ľudia nenapĺňajú pravý účel vlastného bytia a že si prostriedok k účelu, ktorým je hmotné bytie zamenili za účel samotný. Že podobne ako tí, ktorí nejedia aby žili, ale žijú aby jedli, nehľadajú prostredníctvom svojej vlastnej hmotnej existencie Stvoriteľa, ale svoju hmotnú existenciu považujú za ten jediný a hlavný účel vlastného bytia.
Títo ľudia teda prostredníctvom vlastného fyzického bytia nehľadajú Boha, pretože ich jediným „božstvom“ sa im stala ich súčasná, osobná hmotná existencia. Tým ale zamenili prostriedok za účel, na základe čoho sa ich život stáva bezúčelným, pretože sa míňa pravému zmyslu a účelu. A pretože duševný obzor takýchto ľudí nepresahuje dokonca ani len v cítení a myslení hranice hmotného, nemá ich čo ťahať nahor a posúvať osobnostne vyššie. Preto sa neustále pohybujú len v hraniciach hmotného, ako v začarovanom a bludnom kruhu.
Z tohto dôvodu ľudia uviazli v osídlach bezvýchodiskového existencionalizmu a osobného egoizmu. Lebo ak je mojim jediným božstvom moje vlastné ja, čiže moje vlastné hmotné bytie, nemôže z toho povstať nič iného, ako nezdravý individualizmus a prehnaný egoizmus, snažiaci sa vždy a všade presadzovať predovšetkým záujmy vlastného ja. Záujmy vlastného ja, ktoré pre dotyčného človeka v jeho hmotne zúženom pohľade predstavuje celé jeho bytie a celý jeho vesmír.
Tým ale vznikajú spory, hádky, nedorozumenia, sváry, napätie, násilie a vojny. Medzi ľuďmi totiž niet nijakého všeobecne zjednocujúceho činiteľa, pretože každý háji predovšetkým svoje vlastné záujmy. Malí „bohovia“, za ktorých sa ľudia na zemi považujú prichádzajú, a budú vždy pri presadzovaní vlastných záujmov prichádzať do sporov a konfliktov s inými malými „bohmi“. Takto to na zemi vždy chodilo a doposiaľ chodí.
Aké by to ale bolo iné a mohlo byť iné, keby ľudia poznali a naplňovali skutočný účel vlastného života? Keby usilovali k Svetlu? Keby usilovali k Bohu, ktorý je tým najvyšším Dobrom, aké existuje? Keby usilovali o poznanie jeho Vôle a jeho Zákonov? Keby pochopili, že nie oni sú „bohmi“ a „pánmi“, ale naopak, oni sami sa majú usilovať čo najviac sa priblížiť k poznaniu Vôle skutočného Boha a Pána? Keby pochopili, že práve hľadanie a naplňovanie jeho Vôle predstavuje skutočný účel celého ich bytia? Keby pochopili, že pri naplňovaní tohto skutočného účelu bytia im nemôžu byť ostatní ľudia nikdy nijakými nepriateľmi ale naopak, priateľmi a pomocníkmi, s ktorými ich spája jeden veľký, rovnaký a spoločný cieľ?
Áno, pravda je taká, že ľudstvo sa bude bez pravej snahy o priblíženie sa k Bohu navždy utápať vo svojich sporoch, vo svojom nepriateľstve a nevraživosti, prameniacich z mylného zbožštenia vlastnej hmotnej existencie. Avšak jedine v túžbe po Svetle, po Bohu, po poznaní jeho Vôle, jeho Zákonov a po ich naplňovaní, jedine v tomto sa nachádza veľký a zjednocujúci činiteľ, ktorý môže všetkých ľudí navždy zbaviť ich vzájomného nepriateľstva.
Pokiaľ to nepochopíme, budeme si vždy nepriateľmi, alebo konkurentmi. A ak budeme v tomto našom nepochopení a z neho vyplývajúcom nepriateľstve neustále zotrvávať, nakoniec sami seba zničíme.
Lebo ten, kto nekráča k Bohu a k jeho Svetlu, môže kráčať už len jediným možným smerom. Smerom úplne opačným! Smerom k záhube, sebazničeniu a zatrateniu!
PS. Ak bolo v texte hovorené o viere v Boha neznamená to, že táto viera musí byť nevyhnutne stotožňovaná s členstvom v nejakej cirkvi. Človek môže byť v cirkvi, ale nemusí, pretože pravá cesta k Najvyššiemu je cestou plnenia jeho Vôle a jeho Zákonov. To je to najpodstatnejšie, pričom to, či sme alebo nie sme v nejakej cirkvi je vedľajšie.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Túto kontroverznú skutočnosť si skúsme priblížiť na základe nasledovného prirovnania:
Jeme jednoznačne iba preto, aby sme žili. Dostatok jedla predstavuje jeden z najnevyhnutnejších predpokladov pre život, ale aj napriek jeho nezastupiteľnosti nie je jedenie pravým účelom nášho bytia. Je len prostriedkom k účelu, pretože jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli.
Avšak žiaľ, predsa len existujú ľudia, pre ktorých sa práve jedenie stalo ústredným motívom, ak nie dokonca jadrom a podstatou celej ich existencie. Dobré jedlo a jeho dostatočné množstvo pre nich mnohokrát predstavuje to najväčšie životné potešenie. O podobných ľuďoch sa ale nedá povedať nič iného, ako iba to, že sa minuli pravému účelu vlastného života, pretože prostriedok k účelu zamenili za účel samotný.
No a žiaľ, existuje mnoho ľudí na tejto zemi, jednajúcich rovnakým spôsobom vo vzťahu k vlastnej hmotnej existencii. Naša fyzická existencia v hmotnom svete totiž nie je samotným účelom nášho bytia, ale iba prostriedkom k účelu.
Lebo skutočným účelom nášho života a celej našej existencie nemá byť hmotný a materiálny život samotný, ale niečo iného. Niečo vyššieho! Hľadanie niečoho Vyššieho!
Čoho? Predsa hľadanie Svetla! Hľadanie Boha! Toto je hlboký zmysel a pravý účel pozemského bytia!
Zmyslom a účelom života každého z nás je teda usilovať sa čo najviac priblížiť k zdroju a východisku všetkého – k Stvoriteľovi. Lebo my ľudia sme kedysi dávno vyšli z jeho rúk ako neuvedomelé iskričky vedomia, ktoré majú prostredníctvom svojej túžby po opätovnom návrate, prostredníctvom svojej túžby po Stvoriteľovi, po jeho Svetle, po poznaní jeho Vôle a jeho Zákonov postupne mocnieť vo svojom sebauvedomení. A nakoniec sa ako plne sebauvedomelé bytosti navrátiť naspäť do jeho blízkosti. Ide teda o vývoj, ktorý máme uskutočniť v hmotnom stvorení. A práve v ňom, v uskutočnení a naplnení vlastného duchovného vývoja spočíva vznešený účel a vysoký zmysel fyzickej existencie každého z nás.
Túžba po Svetle, po Stvoriteľovi, čiže po tom najvyššom a najvznešenejšom čo vôbec jestvuje má totiž schopnosť dvíhať a povznášať celý náš život. Má schopnosť robiť ho lepším. Vyvoláva a spôsobuje náš vnútorný, osobnostný rast, ktorý má zároveň ten najpozitívnejší vplyv na našu čisto hmotnú existenciu a na naše reálne hmotné pomery.
Lebo človek, usilujúci sa o to najvyššie Dobro sa nevyhnutne sám stáva lepším. A človek, ktorý sa stáva lepším má nevyhnutne čoraz lepší a pozitívnejší vplyv na všetko, s čím prichádza do styku. A teda aj na svoje čisto hmotné okolie.
Tragédia ľudstva však spočíva v skutočnosti, že ľudia nenapĺňajú pravý účel vlastného bytia a že si prostriedok k účelu, ktorým je hmotné bytie zamenili za účel samotný. Že podobne ako tí, ktorí nejedia aby žili, ale žijú aby jedli, nehľadajú prostredníctvom svojej vlastnej hmotnej existencie Stvoriteľa, ale svoju hmotnú existenciu považujú za ten jediný a hlavný účel vlastného bytia.
Títo ľudia teda prostredníctvom vlastného fyzického bytia nehľadajú Boha, pretože ich jediným „božstvom“ sa im stala ich súčasná, osobná hmotná existencia. Tým ale zamenili prostriedok za účel, na základe čoho sa ich život stáva bezúčelným, pretože sa míňa pravému zmyslu a účelu. A pretože duševný obzor takýchto ľudí nepresahuje dokonca ani len v cítení a myslení hranice hmotného, nemá ich čo ťahať nahor a posúvať osobnostne vyššie. Preto sa neustále pohybujú len v hraniciach hmotného, ako v začarovanom a bludnom kruhu.
Z tohto dôvodu ľudia uviazli v osídlach bezvýchodiskového existencionalizmu a osobného egoizmu. Lebo ak je mojim jediným božstvom moje vlastné ja, čiže moje vlastné hmotné bytie, nemôže z toho povstať nič iného, ako nezdravý individualizmus a prehnaný egoizmus, snažiaci sa vždy a všade presadzovať predovšetkým záujmy vlastného ja. Záujmy vlastného ja, ktoré pre dotyčného človeka v jeho hmotne zúženom pohľade predstavuje celé jeho bytie a celý jeho vesmír.
Tým ale vznikajú spory, hádky, nedorozumenia, sváry, napätie, násilie a vojny. Medzi ľuďmi totiž niet nijakého všeobecne zjednocujúceho činiteľa, pretože každý háji predovšetkým svoje vlastné záujmy. Malí „bohovia“, za ktorých sa ľudia na zemi považujú prichádzajú, a budú vždy pri presadzovaní vlastných záujmov prichádzať do sporov a konfliktov s inými malými „bohmi“. Takto to na zemi vždy chodilo a doposiaľ chodí.
Aké by to ale bolo iné a mohlo byť iné, keby ľudia poznali a naplňovali skutočný účel vlastného života? Keby usilovali k Svetlu? Keby usilovali k Bohu, ktorý je tým najvyšším Dobrom, aké existuje? Keby usilovali o poznanie jeho Vôle a jeho Zákonov? Keby pochopili, že nie oni sú „bohmi“ a „pánmi“, ale naopak, oni sami sa majú usilovať čo najviac sa priblížiť k poznaniu Vôle skutočného Boha a Pána? Keby pochopili, že práve hľadanie a naplňovanie jeho Vôle predstavuje skutočný účel celého ich bytia? Keby pochopili, že pri naplňovaní tohto skutočného účelu bytia im nemôžu byť ostatní ľudia nikdy nijakými nepriateľmi ale naopak, priateľmi a pomocníkmi, s ktorými ich spája jeden veľký, rovnaký a spoločný cieľ?
Áno, pravda je taká, že ľudstvo sa bude bez pravej snahy o priblíženie sa k Bohu navždy utápať vo svojich sporoch, vo svojom nepriateľstve a nevraživosti, prameniacich z mylného zbožštenia vlastnej hmotnej existencie. Avšak jedine v túžbe po Svetle, po Bohu, po poznaní jeho Vôle, jeho Zákonov a po ich naplňovaní, jedine v tomto sa nachádza veľký a zjednocujúci činiteľ, ktorý môže všetkých ľudí navždy zbaviť ich vzájomného nepriateľstva.
Pokiaľ to nepochopíme, budeme si vždy nepriateľmi, alebo konkurentmi. A ak budeme v tomto našom nepochopení a z neho vyplývajúcom nepriateľstve neustále zotrvávať, nakoniec sami seba zničíme.
Lebo ten, kto nekráča k Bohu a k jeho Svetlu, môže kráčať už len jediným možným smerom. Smerom úplne opačným! Smerom k záhube, sebazničeniu a zatrateniu!
PS. Ak bolo v texte hovorené o viere v Boha neznamená to, že táto viera musí byť nevyhnutne stotožňovaná s členstvom v nejakej cirkvi. Človek môže byť v cirkvi, ale nemusí, pretože pravá cesta k Najvyššiemu je cestou plnenia jeho Vôle a jeho Zákonov. To je to najpodstatnejšie, pričom to, či sme alebo nie sme v nejakej cirkvi je vedľajšie.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre