Súčasná doba je dobou, v ktorej si je treba dávať veľký pozor. A to nie len vo veciach čisto svetského, finančného či ekonomického charakteru, ale dokonca aj vo veciach duchovných. Aj tu číha mnoho nebezpečí, na ktoré musia neopatrní neraz ťažko doplatiť.
Veľké nebezpečenstvá sa skrývajú hlavne v neznalosti Zákonitostí univerza. No a táto neznalosť, ktorú nemôže nahradiť ani ani to najväčšie duchovné nadšenie je potom obratne využívaná temnými silami, snažiacimi sa všetkými možnými spôsobmi zabrániť duchovnému vzostupu jednotlivcov i celého ľudstva.
Konkrétnou vecou, ktorej sa budeme venovať sú stavy blaženosti a vytŕženia. K ich prežívaniu sa môžu veriaci často dopracovať rôznymi spôsobmi a vo všeobecnosti ich zvyknú považovať za ovocie vlastného, vážneho duchovného snaženia. Za ovocie ich priblíženia sa k Tvorcovi, či za ovocie veľkej lásky Najvyššieho k nim.
Avšak žiaľ, prežívanie väčšiny týchto stavov nie je ani zďaleka tým, o čom veriaci sami seba presviedčajú. Nie je oným „kráľovstvom nebeským“, ani slastným prežívaním prítomnosti Stvoriteľa. V skutočnosti ide iba o prežívanie blaženosti astrálneho druhu, ktorá je im sprostredkovaná bytosťami, nachádzajúcimi sa v astrálnych úrovniach.
Keďže totiž nepoznajú stavbu stvorenia a obrovskú vzdialenosť človeka od Stvoriteľa, čiže reálnu nemožnosť nejakého užšieho zbližovania sa ľudského ducha s Najvyšším, je táto ich nevedomosť a z nej vyplývajúca, nereálna túžba „po prežívaní blízkosti Najvyššieho“ zneužitá a využitá niekým iným. Niekým, kto im veľmi ochotne „splní všetky priania“ a ponúkne to, čo si práve želajú. Jedná sa o bytosti, žijúce v astrálnom svete. Oni umožnia prežívanie astrálnej blaženosti, ktorú mnohí vážni veriaci vo svojej nevedomosti a naivite mylne považujú za niečo úplne iného a omnoho ušľachtilejšieho.
A navyše, prostredníctvom spomínanej astrálnej blaženosti sú potom ľudia energeticky odsávaní a svojou životnou silou a energetickým potenciálom platia za prežívanie „príjemných a nádherných stavov“. Stavov, ktoré sa môžu stupňovať až do závislosti, to znamená, k nadmernému zameriavaniu sa a utiekaniu sa do zdanlivej „blízkosti Pána“ a tým zároveň k čiastočnému, alebo úplnému odtrhnutiu sa od reálneho života.
V skutočnosti je to niečo veľmi podobného požívaniu drog, pri ktorom sa pomocou rôznych prírodných a syntetických prostriedkov dosahuje násilného prielomu do astrálnej úrovne, kde sú následne prežívané slastné stavy. Tieto stavy bývajú skutočne až tak intenzívnym spôsobom príjemné, že sa ich človek dokáže iba veľmi ťažko zriecť, hoci veľmi dobre vie, že si ničí svoje fyzické telo.
A veľmi podobne, ako drogy pôsobia v duchovnej oblasti rôzne ezoterické techniky, určené k navodeniu zmenených stavov vedomia, ako napríklad mantry, rytmické bubnovanie, monotónny spev, meditácie a podobne. Treba však vedieť, že nimi dosiahnuté vytŕženie a blaženosť sú iba určitým druhom astrálnej rozkoše. Človek je ňou duchovne spútavaný a dostáva sa do područia a do závislosti. Takýto človek potom prežíva svoje pozemské bytie ako vo sne. Čoraz viac sa vzďaľuje sa od reality v presvedčení, že jeho intenzívne vnútorné prežitia sú svedectvom jeho výrazného duchovného rastu.
Ak ale nebude už tu na zemi schopný prehliadnuť svoj veľký omyl, odíde nakoniec na onen svet s falošným pocitom veľkého duchovného bohatstva, ktoré vlastní. Hrozné bude potom jeho precitnutie! Na onom svete totiž veľmi rýchlo spozná, že jeho dlaň, v ktorej pevne zvieral domnelý poklad je úplne prázdna a že v nej vôbec nedrží nijaké kľúče od kráľovstva nebeského. Potom s bolesťou pochopí, že iba márnil čas prežívaním zavádzajúcej, astrálnej blaženosti, ktorú mylne považoval za niečo veľkého.
Kadiaľ ale vedie správna cesta k Tvorcovi, ku ktorému máme kráčať, avšak do bezprostrednej blízkosti ktorého sa my, ako ľudskí duchovia nikdy nedostaneme? Táto cesta nie je cestou náboženského vytŕženia, ani cestou prežívania strhujúcich stavov blaženosti. Je to cesta poznania a plnenia Vôle Najvyššieho a jej ovocím je jednoduché, prosté a čisté ľudské šťastie, prežívané v každodennom živote.
Uveďme si príklad: V časoch dávno minulých, kedy národy Zeme uctievali svojich bôžikov z dreva, kameňa a kovu, v týchto dávnych časoch mal povolaný národ židovský vedomosť o veľkom, neuchopiteľnom a neviditeľnom, vševládnom Bohu. A onen Tvorca všetkého sa im dal spoznať prostredníctvom svojej Vôle, ktorú im predostrel v podobe Desatora.
Kým sa teda ostatné národy klaňali rôznym bôžikom, symbolom skutočného približovania sa povolaného národa k Stvoriteľovi bola archa úmluvy, v ktorej spočívali kamenné tabule Desatora. Oni, presnejšie povedané Vôľa Najvyššieho v nich obsiahnutá predstavovali cestu, ktorou sa má človek približovať k svojmu Pánovi.
Ide teda o cestu poznania a plnenia Vôle Najvyššieho v prostom, každodennom živote. Je to cesta maximálnym spôsobom prirodzená, na ktorej nie sú potrebné žiadne stavy zmeneného vedomia a už vôbec nie nejakého umelého napomáhania k ich dosiahnutiu. Všetko má totiž prebiehať v úplnej prirodzenosti.
Lebo nakoniec, jedinou pravou a skutočnou modlitbou, jediným pravým a skutočným vzývaním a velebením Pána ku ktorému má raz celé ľudstvo dospieť je radostný čin! Radostný čin, vykonaný na podporu stvorenia, ako vyjadrenie vďaky Bohu za naše vedomé bytie. A táto pravá a skutočná modlitba činu nie je a ani nemôže byť odtrhnutá od života, pretože ona je životom samotným vo všetkej jeho prostej prirodzenosti.
Samozrejme, že človek môže prosiť a má i ďakovať v tichom sústredení, avšak posilnenie, ktoré smie v týchto chvíľach načerpať mu má byť predovšetkým pomocou a vzpruhou k tomu, aby všetko, o čo prosil, urobil a uskutočnil on sám – prostredníctvom vlastného, radostného činu! Týmto spôsobom sa teda môžeme a máme približovať k nášmu Pánovi. Toto je práva cesta nahor, na míle vzdialená od akejkoľvek náboženskej blúznivosti.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Veľké nebezpečenstvá sa skrývajú hlavne v neznalosti Zákonitostí univerza. No a táto neznalosť, ktorú nemôže nahradiť ani ani to najväčšie duchovné nadšenie je potom obratne využívaná temnými silami, snažiacimi sa všetkými možnými spôsobmi zabrániť duchovnému vzostupu jednotlivcov i celého ľudstva.
Konkrétnou vecou, ktorej sa budeme venovať sú stavy blaženosti a vytŕženia. K ich prežívaniu sa môžu veriaci často dopracovať rôznymi spôsobmi a vo všeobecnosti ich zvyknú považovať za ovocie vlastného, vážneho duchovného snaženia. Za ovocie ich priblíženia sa k Tvorcovi, či za ovocie veľkej lásky Najvyššieho k nim.
Avšak žiaľ, prežívanie väčšiny týchto stavov nie je ani zďaleka tým, o čom veriaci sami seba presviedčajú. Nie je oným „kráľovstvom nebeským“, ani slastným prežívaním prítomnosti Stvoriteľa. V skutočnosti ide iba o prežívanie blaženosti astrálneho druhu, ktorá je im sprostredkovaná bytosťami, nachádzajúcimi sa v astrálnych úrovniach.
Keďže totiž nepoznajú stavbu stvorenia a obrovskú vzdialenosť človeka od Stvoriteľa, čiže reálnu nemožnosť nejakého užšieho zbližovania sa ľudského ducha s Najvyšším, je táto ich nevedomosť a z nej vyplývajúca, nereálna túžba „po prežívaní blízkosti Najvyššieho“ zneužitá a využitá niekým iným. Niekým, kto im veľmi ochotne „splní všetky priania“ a ponúkne to, čo si práve želajú. Jedná sa o bytosti, žijúce v astrálnom svete. Oni umožnia prežívanie astrálnej blaženosti, ktorú mnohí vážni veriaci vo svojej nevedomosti a naivite mylne považujú za niečo úplne iného a omnoho ušľachtilejšieho.
A navyše, prostredníctvom spomínanej astrálnej blaženosti sú potom ľudia energeticky odsávaní a svojou životnou silou a energetickým potenciálom platia za prežívanie „príjemných a nádherných stavov“. Stavov, ktoré sa môžu stupňovať až do závislosti, to znamená, k nadmernému zameriavaniu sa a utiekaniu sa do zdanlivej „blízkosti Pána“ a tým zároveň k čiastočnému, alebo úplnému odtrhnutiu sa od reálneho života.
V skutočnosti je to niečo veľmi podobného požívaniu drog, pri ktorom sa pomocou rôznych prírodných a syntetických prostriedkov dosahuje násilného prielomu do astrálnej úrovne, kde sú následne prežívané slastné stavy. Tieto stavy bývajú skutočne až tak intenzívnym spôsobom príjemné, že sa ich človek dokáže iba veľmi ťažko zriecť, hoci veľmi dobre vie, že si ničí svoje fyzické telo.
A veľmi podobne, ako drogy pôsobia v duchovnej oblasti rôzne ezoterické techniky, určené k navodeniu zmenených stavov vedomia, ako napríklad mantry, rytmické bubnovanie, monotónny spev, meditácie a podobne. Treba však vedieť, že nimi dosiahnuté vytŕženie a blaženosť sú iba určitým druhom astrálnej rozkoše. Človek je ňou duchovne spútavaný a dostáva sa do područia a do závislosti. Takýto človek potom prežíva svoje pozemské bytie ako vo sne. Čoraz viac sa vzďaľuje sa od reality v presvedčení, že jeho intenzívne vnútorné prežitia sú svedectvom jeho výrazného duchovného rastu.
Ak ale nebude už tu na zemi schopný prehliadnuť svoj veľký omyl, odíde nakoniec na onen svet s falošným pocitom veľkého duchovného bohatstva, ktoré vlastní. Hrozné bude potom jeho precitnutie! Na onom svete totiž veľmi rýchlo spozná, že jeho dlaň, v ktorej pevne zvieral domnelý poklad je úplne prázdna a že v nej vôbec nedrží nijaké kľúče od kráľovstva nebeského. Potom s bolesťou pochopí, že iba márnil čas prežívaním zavádzajúcej, astrálnej blaženosti, ktorú mylne považoval za niečo veľkého.
Kadiaľ ale vedie správna cesta k Tvorcovi, ku ktorému máme kráčať, avšak do bezprostrednej blízkosti ktorého sa my, ako ľudskí duchovia nikdy nedostaneme? Táto cesta nie je cestou náboženského vytŕženia, ani cestou prežívania strhujúcich stavov blaženosti. Je to cesta poznania a plnenia Vôle Najvyššieho a jej ovocím je jednoduché, prosté a čisté ľudské šťastie, prežívané v každodennom živote.
Uveďme si príklad: V časoch dávno minulých, kedy národy Zeme uctievali svojich bôžikov z dreva, kameňa a kovu, v týchto dávnych časoch mal povolaný národ židovský vedomosť o veľkom, neuchopiteľnom a neviditeľnom, vševládnom Bohu. A onen Tvorca všetkého sa im dal spoznať prostredníctvom svojej Vôle, ktorú im predostrel v podobe Desatora.
Kým sa teda ostatné národy klaňali rôznym bôžikom, symbolom skutočného približovania sa povolaného národa k Stvoriteľovi bola archa úmluvy, v ktorej spočívali kamenné tabule Desatora. Oni, presnejšie povedané Vôľa Najvyššieho v nich obsiahnutá predstavovali cestu, ktorou sa má človek približovať k svojmu Pánovi.
Ide teda o cestu poznania a plnenia Vôle Najvyššieho v prostom, každodennom živote. Je to cesta maximálnym spôsobom prirodzená, na ktorej nie sú potrebné žiadne stavy zmeneného vedomia a už vôbec nie nejakého umelého napomáhania k ich dosiahnutiu. Všetko má totiž prebiehať v úplnej prirodzenosti.
Lebo nakoniec, jedinou pravou a skutočnou modlitbou, jediným pravým a skutočným vzývaním a velebením Pána ku ktorému má raz celé ľudstvo dospieť je radostný čin! Radostný čin, vykonaný na podporu stvorenia, ako vyjadrenie vďaky Bohu za naše vedomé bytie. A táto pravá a skutočná modlitba činu nie je a ani nemôže byť odtrhnutá od života, pretože ona je životom samotným vo všetkej jeho prostej prirodzenosti.
Samozrejme, že človek môže prosiť a má i ďakovať v tichom sústredení, avšak posilnenie, ktoré smie v týchto chvíľach načerpať mu má byť predovšetkým pomocou a vzpruhou k tomu, aby všetko, o čo prosil, urobil a uskutočnil on sám – prostredníctvom vlastného, radostného činu! Týmto spôsobom sa teda môžeme a máme približovať k nášmu Pánovi. Toto je práva cesta nahor, na míle vzdialená od akejkoľvek náboženskej blúznivosti.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre