Kritikom súčasného spoločenského systému a celkového momentálneho ľudského usporiadania vecí sa mnohokrát zvykne vytýkať nedostatok optimizmu. Bývajú často konfrontovaní s otázkou, či je správne neustále odhaľovať nové chyby a nedostatky? Či také niečo iba neprispieva k prehlbovaniu krízy a post modernej depresie? A nie je vari to, čo dnes najviac potrebujeme práve optimizmus? Možno by preto naozaj nezaškodilo viac úcty ku všetkému dobrému, čo naša civilizácia dosiahla. A paradoxne i napriek dnešnému, idealistami a veriacimi zaznávanému, materialistickému spôsobu myslenia, usporiadania a riadenia spoločnosti.
Áno, naša doba viac ako akákoľvek iná potrebuje optimizmus, potrebuje úsmev a radostné nadšenie urobiť svet lepším. Avšak tento optimizmus nemôže byť prázdny, falošný, naučený a vynútený iba rozumom, ako je tomu dnes.
Lebo tak, ako by mala byť hodnota peňazí reálne krytá zlatom, tak by mal byť i optimizmus krytý skutočnými a pravými hodnotami, o ktoré sa opiera. Jedine stotožnením sa s pravými hodnotami môže byť totiž aj optimizmus pravý! Ba čo viac, on z nich dokonca automaticky vyviera. Takýto optimizmus je skutočne to, čo v dnešnej dobe potrebujeme ako soľ.
Naopak, dnešný hraný, silený a neúprimný optimizmus, ktorého účelom je iba zastrieť postupné rúcanie sa všetkého, čo ľudia doposiaľ vybudovali, takýto optimizmus je doslova bláznovstvom.
Aké sú však ale tie pravé hodnoty, o ktoré by sme sa mali oprieť my i náš optimizmus? Na čo by sme sa mali zamerať v prvom rade, ako na najdôležitejšie a najpodstatnejšie?
Súčasný, viac menej bezohľadný konkurenčný boj, v ktorom silnejší ničí a potiera slabšieho by mal byť nahradený princípom spolupráce, prinášajúcim úplne rovnaký úžitok všetkým zúčastneným stranám.
Mohli by sme samozrejme vymenovať ešte aj iné dôležité veci, ale týmto treba začať. Treba začať skutočnou úctou človeka k človeku, prerastajúcu v snahu vzájomne si pomáhať a podporovať sa. Pomáhať si a podporovať sa v osobnom živote, v práci, v riadení štátu a vo vzťahoch medzi jednotlivými národmi. Na tomto stojí a padá úplne všetko! Ak totiž nedokážeme zrealizovať túto najelementárnejšiu hodnotu pravého človečenstva, nemá v podstate ani zmysel hovoriť o hodnotách iných.
Ak sa však vzájomná podpora, pomoc a spolupráca ľudí bez akýchkoľvek postranných úmyslov stane realitou, z tohto prvotného a nevyhnutného základu sa začnú automaticky odvíjať ďalšie pravé hodnoty, akými sú zmysel pre česť, spravodlivosť, ušľachtilosť, pravú krásu, múdrosť, ako aj túžba po poznaní skutočnej a celistvej pravdy o živote.
Učme sa teda v prvom rade vidieť v inom človeku úplne rovnakého človeka, ako sme my. Učme sa ho mať v rovnakej úcte, akú si prajeme sami pre seba. Učme sa k nemu byť spravodlivými v rovnakej miere, v akej si želáme, aby boli iní spravodliví voči nám. Veľmi jednoducho a tak dôverne známym spôsobom povedané, učme sa milovať svojho blížneho, ako seba samého. Toto je totiž jediný a pravý základ, na ktorom môže vzniknúť a plne sa rozvinúť skutočná ľudská civilizácia.
A toto je tiež cesta každého z nás osobne. Je to cesta pre tých, ktorí sa chcú vôbec ešte nazývať ľuďmi, pretože jedine jej nastúpením začíname naplňovať základný atribút ľudskosti. Lebo nech by sme už dosiahli akékoľvek výdobytky vedy a techniky, bez elementárneho a základného atribútu ľudskosti samotnej sa to aj tak časom zákonite všetko zvrhne v nešťastie a stane sa prekliatím namiesto požehnania.
Ak sa teda náš svet a jednotliví ľudia v ňom nevpravia do princípu lásky k blížnemu, ako k sebe samému, nečaká nás nič dobrého. Tu nejde o nijaké náboženstvo, cirkev, vyznanie, či denomináciu. Tu ide len a len o princíp!
A ak ani ty, jednotlivý človeče nezačneš v uvedenom zmysle sám za seba, osudové nitky tvojho života bolestne poznačí zodpovedajúca miera tvojej vlastnej nelásky k iným. Lebo presne to, čo si ty sám svojimi postojmi a svojim jednaním vo vzťahu k blížnym sial, to budeš musieť vo vláknach svojho vlastného osudu zožať. A táto neposunuteľná zákonitosť je tiež dôvodom, prečo náš svet i všetci ľudia v ňom prežívajú viac negativity a nešťastia, ako harmónie a šťastia. A to je tiež dôvod, prečo nám chýba pravý a skutočný optimizmus, ktorý je pokrytecky nahradzovaný tým prázdnym a
Áno, naša doba viac ako akákoľvek iná potrebuje optimizmus, potrebuje úsmev a radostné nadšenie urobiť svet lepším. Avšak tento optimizmus nemôže byť prázdny, falošný, naučený a vynútený iba rozumom, ako je tomu dnes.
Lebo tak, ako by mala byť hodnota peňazí reálne krytá zlatom, tak by mal byť i optimizmus krytý skutočnými a pravými hodnotami, o ktoré sa opiera. Jedine stotožnením sa s pravými hodnotami môže byť totiž aj optimizmus pravý! Ba čo viac, on z nich dokonca automaticky vyviera. Takýto optimizmus je skutočne to, čo v dnešnej dobe potrebujeme ako soľ.
Naopak, dnešný hraný, silený a neúprimný optimizmus, ktorého účelom je iba zastrieť postupné rúcanie sa všetkého, čo ľudia doposiaľ vybudovali, takýto optimizmus je doslova bláznovstvom.
Aké sú však ale tie pravé hodnoty, o ktoré by sme sa mali oprieť my i náš optimizmus? Na čo by sme sa mali zamerať v prvom rade, ako na najdôležitejšie a najpodstatnejšie?
Súčasný, viac menej bezohľadný konkurenčný boj, v ktorom silnejší ničí a potiera slabšieho by mal byť nahradený princípom spolupráce, prinášajúcim úplne rovnaký úžitok všetkým zúčastneným stranám.
Mohli by sme samozrejme vymenovať ešte aj iné dôležité veci, ale týmto treba začať. Treba začať skutočnou úctou človeka k človeku, prerastajúcu v snahu vzájomne si pomáhať a podporovať sa. Pomáhať si a podporovať sa v osobnom živote, v práci, v riadení štátu a vo vzťahoch medzi jednotlivými národmi. Na tomto stojí a padá úplne všetko! Ak totiž nedokážeme zrealizovať túto najelementárnejšiu hodnotu pravého človečenstva, nemá v podstate ani zmysel hovoriť o hodnotách iných.
Ak sa však vzájomná podpora, pomoc a spolupráca ľudí bez akýchkoľvek postranných úmyslov stane realitou, z tohto prvotného a nevyhnutného základu sa začnú automaticky odvíjať ďalšie pravé hodnoty, akými sú zmysel pre česť, spravodlivosť, ušľachtilosť, pravú krásu, múdrosť, ako aj túžba po poznaní skutočnej a celistvej pravdy o živote.
Učme sa teda v prvom rade vidieť v inom človeku úplne rovnakého človeka, ako sme my. Učme sa ho mať v rovnakej úcte, akú si prajeme sami pre seba. Učme sa k nemu byť spravodlivými v rovnakej miere, v akej si želáme, aby boli iní spravodliví voči nám. Veľmi jednoducho a tak dôverne známym spôsobom povedané, učme sa milovať svojho blížneho, ako seba samého. Toto je totiž jediný a pravý základ, na ktorom môže vzniknúť a plne sa rozvinúť skutočná ľudská civilizácia.
A toto je tiež cesta každého z nás osobne. Je to cesta pre tých, ktorí sa chcú vôbec ešte nazývať ľuďmi, pretože jedine jej nastúpením začíname naplňovať základný atribút ľudskosti. Lebo nech by sme už dosiahli akékoľvek výdobytky vedy a techniky, bez elementárneho a základného atribútu ľudskosti samotnej sa to aj tak časom zákonite všetko zvrhne v nešťastie a stane sa prekliatím namiesto požehnania.
Ak sa teda náš svet a jednotliví ľudia v ňom nevpravia do princípu lásky k blížnemu, ako k sebe samému, nečaká nás nič dobrého. Tu nejde o nijaké náboženstvo, cirkev, vyznanie, či denomináciu. Tu ide len a len o princíp!
A ak ani ty, jednotlivý človeče nezačneš v uvedenom zmysle sám za seba, osudové nitky tvojho života bolestne poznačí zodpovedajúca miera tvojej vlastnej nelásky k iným. Lebo presne to, čo si ty sám svojimi postojmi a svojim jednaním vo vzťahu k blížnym sial, to budeš musieť vo vláknach svojho vlastného osudu zožať. A táto neposunuteľná zákonitosť je tiež dôvodom, prečo náš svet i všetci ľudia v ňom prežívajú viac negativity a nešťastia, ako harmónie a šťastia. A to je tiež dôvod, prečo nám chýba pravý a skutočný optimizmus, ktorý je pokrytecky nahradzovaný tým prázdnym a
falošným.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Komentáre