Všetci, vrátane jasnovidných ľudí samotných by si mali uvedomiť, že ak je niekto vidiaci, nie je zároveň vševediaci. Lebo vidieť a mať určitú schopnosť zrenia do jemnejších úrovní je jedna vec a vedieť, čiže blížiť sa k poznaniu Pravdy a k poznaniu Zákonov vo stvorení je vec druhá.
Medzi najtragickejšie omyly jasnozrivých ľudí však patrí falošná domnienka, že s videním sa im zároveň dostalo aj vedenia a že oni osobne sa teda už nemusia až tak veľmi duchovne usilovať nahor.
Je to omyl, nad ktorý niet väčšieho! Omyl, ktorý má za následok, že títo takzvaní „obdarovaní“ ľudia vo svojom živote takmer vôbec duchovne nepokročia. Duchovne zostávajú stáť stále na jednom mieste, ba neraz klesnú ešte nižšie!
Lebo nech už máme akékoľvek dary a schopnosti, povinnosťou každého z nás je pokorné a vážne úsilie o duchovný vzostup. Úsilie o dosiahnutie poznania Pravdy! Snaha o približovanie sa poznaniu úplnej, absolútnej a jedinej Pravdy. A nielen k jej poznaniu a poznávaniu, ale aj k životu podľa nej. Lebo iba takýmto spôsobom môžeme byť ľuďom so svojimi darmi a schopnosťami užitočnými skutočným a plným spôsobom. Iba vtedy im môžeme naozaj pomáhať v pravom zmysle.
Bez poznania Pravdy musí byť totiž nevyhnutne naša pomoc iba čiastočná, nedokonalá a neraz i zavádzajúca. A tak potom často prináša viac škody, ako úžitku.
A ešte jedna mimoriadne dôležitá vec. Ak jasnovidnosť patrí medzi schopnosti, ktorými sú obdarovaní iba nemnohí, predsa len existuje určitá vyššia schopnosť, ktorá je darovaná všetkým ľuďom rovnako. Schopnosť, ktorú by sa mal preto každý z nás snažiť v sebe plne rozvinúť.
Je to jasnocit! Je to schopnosť jasného cítenia, alebo jasného vyciťovania. Prostredníctvom nej môže človek rozoznávať skutočnú podstatu všetkých vecí. Prostredníctvom nej je schopný okamžite vycítiť, že niečo nie je v poriadku. Je schopný rozpoznať klamstvo od pravdy, čestnosť od nečestnosti, dobro od zla, ktoré sa za dobro iba maskuje a podobne.
V schopnosti jasnocítenia je každému človeku umožnené kráčať jeho životom vedome a správne, to jest cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie. Jeho súčasťou je totiž i naše svedomie. Ak by človek ako jednotlivec a ľudia vo všeobecnosti kráčali cestami svojho citu a svojho svedomia, ak by sa usilovali stať jasnocitnými, potom by to na zemi vyzeralo úplne inak. Náš cit je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá vidí ďaleko dopredu. Vidí omnoho ďalej, ako náš rozum a preto nám práve prostredníctvom citu vždy ukazuje iba to, čo je pre nás naozaj dobré z dlhodobého hľadiska.
Rozum nám je schopný ukázať iba výhodnosť vecí z hľadiska krátkodobého, ktorá sa ale napokon skôr alebo neskôr zvrhne v pravý opak, čiže v nešťastie. Rozum nás bude trebárs presviedčať, že je pre nás výhodnejšie niečo ukradnúť, ak je k tomu príležitosť, že je pre nás výhodnejšie byť dakedy nespravodlivý, ako vždy iba spravodlivý, že je pre nás výhodnejšie uchýliť sa dakedy k nečestnosti, ako byť stále čestný a tak ďalej a tak ďalej.
Náš cit, naše cítenie a vyciťovanie však predstavuje chrbticu našej osobnosti. Náš cit nám bude i prostredníctvom nášho svedomia vždy ukazovať iba to skutočne dobré. Iba to skutočné a trvalé dobro, ktorého víťazstvo sa vždy napokon ukáže.
Ľudia ale vo všeobecnosti ani len netušia, akého vynikajúceho poradcu a pomocníka majú vo svojom cite a svedomí. Mali by preto začať omnoho pozornejšie načúvať hlasu svojho citu. Mali by sa ho naučiť rozpoznávať, počúvať a jeho radami sa riadiť. Ak by totiž takto činili, zdokonaľovali by sa postupne vo vnímaní svojho citu stále viac a viac, až by sa napokon stali jasnocitnými.
A vo svojom jasnocite, vo svojom jasnom cítení by potom boli schopní činiť vždy iba správne rozhodnutia a týmto spôsobom by dokázali pozdvihnúť vlastný život do netušených výšok. Do netušených výšok z hľadiska čisto pozemského, ako i z hľadiska duchovného. Vnútorný predpoklad k tomu sa ukrýva v každom z nás.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
Medzi najtragickejšie omyly jasnozrivých ľudí však patrí falošná domnienka, že s videním sa im zároveň dostalo aj vedenia a že oni osobne sa teda už nemusia až tak veľmi duchovne usilovať nahor.
Je to omyl, nad ktorý niet väčšieho! Omyl, ktorý má za následok, že títo takzvaní „obdarovaní“ ľudia vo svojom živote takmer vôbec duchovne nepokročia. Duchovne zostávajú stáť stále na jednom mieste, ba neraz klesnú ešte nižšie!
Lebo nech už máme akékoľvek dary a schopnosti, povinnosťou každého z nás je pokorné a vážne úsilie o duchovný vzostup. Úsilie o dosiahnutie poznania Pravdy! Snaha o približovanie sa poznaniu úplnej, absolútnej a jedinej Pravdy. A nielen k jej poznaniu a poznávaniu, ale aj k životu podľa nej. Lebo iba takýmto spôsobom môžeme byť ľuďom so svojimi darmi a schopnosťami užitočnými skutočným a plným spôsobom. Iba vtedy im môžeme naozaj pomáhať v pravom zmysle.
Bez poznania Pravdy musí byť totiž nevyhnutne naša pomoc iba čiastočná, nedokonalá a neraz i zavádzajúca. A tak potom často prináša viac škody, ako úžitku.
A ešte jedna mimoriadne dôležitá vec. Ak jasnovidnosť patrí medzi schopnosti, ktorými sú obdarovaní iba nemnohí, predsa len existuje určitá vyššia schopnosť, ktorá je darovaná všetkým ľuďom rovnako. Schopnosť, ktorú by sa mal preto každý z nás snažiť v sebe plne rozvinúť.
Je to jasnocit! Je to schopnosť jasného cítenia, alebo jasného vyciťovania. Prostredníctvom nej môže človek rozoznávať skutočnú podstatu všetkých vecí. Prostredníctvom nej je schopný okamžite vycítiť, že niečo nie je v poriadku. Je schopný rozpoznať klamstvo od pravdy, čestnosť od nečestnosti, dobro od zla, ktoré sa za dobro iba maskuje a podobne.
V schopnosti jasnocítenia je každému človeku umožnené kráčať jeho životom vedome a správne, to jest cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie. Jeho súčasťou je totiž i naše svedomie. Ak by človek ako jednotlivec a ľudia vo všeobecnosti kráčali cestami svojho citu a svojho svedomia, ak by sa usilovali stať jasnocitnými, potom by to na zemi vyzeralo úplne inak. Náš cit je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá vidí ďaleko dopredu. Vidí omnoho ďalej, ako náš rozum a preto nám práve prostredníctvom citu vždy ukazuje iba to, čo je pre nás naozaj dobré z dlhodobého hľadiska.
Rozum nám je schopný ukázať iba výhodnosť vecí z hľadiska krátkodobého, ktorá sa ale napokon skôr alebo neskôr zvrhne v pravý opak, čiže v nešťastie. Rozum nás bude trebárs presviedčať, že je pre nás výhodnejšie niečo ukradnúť, ak je k tomu príležitosť, že je pre nás výhodnejšie byť dakedy nespravodlivý, ako vždy iba spravodlivý, že je pre nás výhodnejšie uchýliť sa dakedy k nečestnosti, ako byť stále čestný a tak ďalej a tak ďalej.
Náš cit, naše cítenie a vyciťovanie však predstavuje chrbticu našej osobnosti. Náš cit nám bude i prostredníctvom nášho svedomia vždy ukazovať iba to skutočne dobré. Iba to skutočné a trvalé dobro, ktorého víťazstvo sa vždy napokon ukáže.
Ľudia ale vo všeobecnosti ani len netušia, akého vynikajúceho poradcu a pomocníka majú vo svojom cite a svedomí. Mali by preto začať omnoho pozornejšie načúvať hlasu svojho citu. Mali by sa ho naučiť rozpoznávať, počúvať a jeho radami sa riadiť. Ak by totiž takto činili, zdokonaľovali by sa postupne vo vnímaní svojho citu stále viac a viac, až by sa napokon stali jasnocitnými.
A vo svojom jasnocite, vo svojom jasnom cítení by potom boli schopní činiť vždy iba správne rozhodnutia a týmto spôsobom by dokázali pozdvihnúť vlastný život do netušených výšok. Do netušených výšok z hľadiska čisto pozemského, ako i z hľadiska duchovného. Vnútorný predpoklad k tomu sa ukrýva v každom z nás.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
Komentáre