Duchovne
usilujúci ľudia zvyknú navštevovať pobožnosti, zúčastňovať
sa rôznych stretnutí, čítať hodnotné duchovné texty, alebo sa
inak duchovne vzdelávať. Všetky tieto užitočné a potrebné
podnety však v skutočnosti vypĺňajú iba nepatrný zlomok
celkového času ich pozemského bytia, pretože jeho absolútnu
väčšinu tvorí najobyčajnejšia, každodenná všednosť.
Najrozhodujúcejšou
je však práve táto všednosť, pretože v nej sa máme stať
schopnými aktívne a reálne uplatniť všetky pozitívne podnety,
ktoré sme mohli načerpať.
Je
ale osobnou tragédiou miliónov ľudí nášho sveta, že
osviežujúce duchovné podnety, ktoré mohli rôznymi spôsobmi
získať nemajú vôbec nijaký, alebo iba minimálny dosah na ich
každodennú všednosť. Že ide v podstate o dve samostatné veci
oddelené od seba, bez väčšieho dosahu jednej na druhú.
Na
adresu podobného prístupu k životu zaznela svojho času obžaloba,
určená ľuďom, ktorí mali byť ostatnej populácii vzorom. Žiaľ,
aj keď na začiatku prejavovali odhodlanie, postupne sa stávali
takými istými, ako všetci ostatní. Bolo im povedané: „Namiesto
toho, aby ste pobožnosť vnášali do všednosti, vniesli ste
všednosť do pobožnosti!“
Ide
o slová, dokonale vystihujúce náš postoj k vzájomnému vzťahu
pobožnosti a všednosti. Bývame totiž postupne tak ďalekosiahle
zasahovaní každodennou, otupujúcou všednosťou, že nakoniec
začneme pomaly a nebadane vnášať túto šedivosť aj do svojho
prístupu k duchovným podnetom, ktoré predtým bývali pre nás
osviežujúce.
A
pritom to má byť a už dávno malo byť úplne naopak! Ľudia mali
posvätnosť a osviežujúcu silu najrozličnejších duchovných
podnetov vnášať do svojej všednosti. Mali sa naučiť posväcovať
všednosť, aby z nej, ako i z celého svojho života urobili jedinú
veľkú pobožnosť. Ale oni žiaľ namiesto toho strhujú
zovšednením všetko, čo malo byť a čo pre nich dokonca aj bolo v
určitom čase duchovne stimulujúce.
Ľudia
totiž vôbec netušia, aký poklad sa pre nich skrýva v tom, čo
oni nazývajú všednosťou, ani to, do akých netušených výšok
môžu svoju vlastnú, najšedivejšiu všednosť posunúť. Lebo
presne tak, ako si kňaz oblieka svoje rúcho a ide slúžiť
pobožnosť, aby ňou oslávil Stvoriteľa, presne takýmto istým
spôsobom si má každý z nás ráno obliecť svoj šat a zahájiť
posvätnú pobožnosť každodenného dňa, v ktorej má úplne
všetkým čo činí uctievať a velebiť svojho Pána. Každým
pohybom, každou myšlienkou, každým slovom, každým nadýchnutím
a každým činom! Všetkým, čím človek je a čo koná! Absolútne
všetko je totiž možné premeniť v jedinú, nepretržitú sériu
posvätných úkonov, vykonávaných ku cti Pána. Týmto spôsobom
je možné zmeniť všednosť na nevšednosť a urobiť z nej čosi
posvätné. Urobiť z nej pobožnosť!
Absolútne
každý z nás je povolaný k tomu, aby sa stal kňazom! Kňazom
všednej každodennosti, ktorej má dať svojim zrelým duchovným
prístupom rozmer pobožnosti. Rozmer posvätnej pobožnosti,
oslavujúcej Pána všetkých svetov.
Takýto
vnútorný prístup ku všednosti okamžite odstraňuje zdanlivú
bezobsažnosť tých najobyčajnejších vecí a pred človekom sa
zrazu odkrýva ich skutočná hodnota. Zrazu totiž spoznáva, že
niet a ani nikdy nebolo nijakej všednosti. Že niet nijakých
nepatrných, zanedbateľných a obyčajných vecí, ktoré by vôbec
nestáli za reč. Pretože vo chvíli, kedy sa stáva schopným
premeniť všetko to všedné a obyčajné, čo musí každý deň
vykonávať na akt úcty k Stvoriteľovi, stáva sa to posvätným a
veľkým. Ak totiž robíme veci ku cti Najvyššieho, odlesk jeho
veľkosti spočinie na každej z nich a oni sa stávajú veľkými,
aj keby sa na prvý pohľad zdali akokoľvek nepatrné.
Vyzuj
svoju obuv človeče, lebo pôda na ktorej stojíš je posvätná!
Lebo realita, v ktorej prebývaš je plná tých najčarovnejších
vecí, pretože nijaká všednosť nikdy nejestvovala! Lebo v
skutočnosti niet ničoho, čo je bezvýznamné a nepatrné! Lebo zo
všetkých strán a všade okolo teba, zo stromov, z pôdy, z vetra,
z dažďa, či spevu vtákov znie tichá a ustavičná pieseň chvály
Najvyššiemu. Iba my ľudia sme slepí a nič nevnímame, považujúc
mylne všetko okolo nás za všedné a bezvýznamné.
Človeče,
uč sa poznávať veľkosť všetkého, čo sa nachádza v tvojej
bezprostrednej blízkosti! Vo hviezdnej oblohe spoznaj nesmiernosť
stvorenia, v strome za dedinou nádheru prírodného sveta a v lienke
na tvojom prste neuveriteľnú rozmanitosť života. V chlebe na
tvojom stole dobrotu zeme živiteľky a v kvapke dažďa požehnanie
vodstva.
Človeče,
stojíš v zázračnom chráme nesmierneho stvorenia, sformovaného
ku cti Pána a v tomto chráme sa máš stať kňazom. Kňazom na
mieste, na ktorom sa práve nachádzaš!
Človeče,
začni žiť svoj život s týmto vedomím a učiň z každého
svojho dňa pobožnosť a z každej, z ľudského hľadiska nepatrnej
veci posvätný úkon, vykonávaný ako výraz úcty a vďaky
Najvyššiemu. Tým zmeníš svoju všednosť v nevšednosť! V
jediný, nepretržite trvajúci zázrak života a bytia.
Človeče,
uč sa vnímať nevšednosť všednosti a zázračnú veľkosť
hodnoty tých najobyčajnejších vecí, aby si mohol nájsť pravé
šťastie, ktoré v skutočnosti pramení iba z poznania hodnoty
všednosti.
Človeče,
uč sa posväcovať všednosť vzdávaním úcty Stvoriteľovi
všetkým čo činíš, aby si tým mohol premeniť svoju
každodennosť v pobožnosť a svoje bytie v pieseň chvály
Najvyššiemu.
Človeče,
chop sa svojho kňazského úradu v nádhernom stvorení tvojho Boha,
v ktorom sa nachádza jeden zázrak vedľa druhého a v ktorom čosi
také, ako šedivá všednosť mohlo vzniknúť iba kvôli tvojej
vlastnej neschopnosti vnímať tieto zázraky.
Človeče,
nájdi svoj vlastný kľúč k objaveniu tajomstva hodnoty všednosti,
pretože každý z ľudí je úplne iný a preto jedine každý sám
za seba môže nájsť v tomto smere svoju vlastnú cestu a tým i
svoje vlastné šťastie. Lebo ten, kto nie je schopný nájsť
šťastie a spokojnosť v tých najprostejších veciach okolo seba,
nenájde ho nikde inde presne tak, ako sa o to márne snažia ľudia
súčasnosti, tak prázdni, rozorvaní a nenaplnení vo všetkom tom
svojom dnešnom blahobyte a dostatku.
Lebo
ten, kto dokáže posvätiť všednosť sa stáva v prenesenom slova
zmysle schopným nachádzať všetky zázraky stvorenia hoci aj vo
väzenskej cele, zatiaľ čo tomu, kto toho schopný nie je sa stáva
celý svet so všetkými jeho možnosťami užívania si jedinou
obrovskou väzenskou celou, plnou vnútornej prázdnoty. Lebo ak sa
nestaneme schopnými objaviť poklad všednosti, v našej duši
nezavládne mier, ani keby sme vlastnili všetky poklady sveta.
Lebo
nakoniec práve a jedine to, čo dnes vo svojej slepote a nevedomosti
nazývame všednosťou, bude rozhodovať o ďalšom duchovnom, ale aj
hmotnom osude každého z nás. O našom ďalšom bytí, alebo
nebytí.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š
Komentáre