Až po hlavnom má nasledovať po - hlavné!

Skutočná pravda o veciach sa neraz skrýva v samotných slovách, ktoré tieto veci označujú. A presne tak je to aj s pojmom pohlavný a so všetkým, čo sa za ním skrýva. Toto slovo samotné nám totiž naznačuje, že to po - hlavné má nasledovať až po čomsi hlavnom. Že pohlavné nemá v človeku stáť nikdy vyššie, ako to hlavné.

V samotnom slove po - hlavné je zároveň skrytá aj výstraha! Výstraha pred tým, že pohlavné je naozaj tak mocné, že sa nám môže stať na nejaký čas, alebo hoci aj na celý život hlavným. Avšak naša osobnosť musí byť tak silná, aby sa tým nedala uniesť. Aby sme to v hodnotovej hierarchii vždy radili iba za to hlavné.

Žiaľ, existujú milióny ľudí, ktorí úplne prepadli tomu, čo má nasledovať až po hlavnom. Ktorí úplne prepadli pohlavnému. Ba dokonca na základe všetkého toho, čo môžeme okolo seba sledovať sa zdá, že jeho vyzdvihovaniu na post, aký mu vôbec neprináleží prepadla celá naša civilizácia.

Áno, svet okolo nás akoby prepadol kultu nahoty, obnažovania a vyzdvihovania telesnosti, v pozadí čoho stojí samozrejme to pohlavné. Zdá sa totiž, akoby sa náš svet krútil iba okolo tohto jediného, pretože pudovo telesné dráždenie na nás dolieha takmer z každej reklamy. Je prítomné vo filmoch, v knihách, v časopisoch, v umení a samozrejme na internete. Vedome a cielene sa s ním pracuje v ženskej móde, a tak ďalej, a tak ďalej. Všetko okolo nás je tým tak hlboko preniknuté, že sa nám to stáva úplne samozrejmým, pričom si vôbec neuvedomujeme, že tým v skutočnosti staviame to po – hlavné vysoko nad to hlavné. Že to druhoradé staviame nad to prvoradé!

A už vôbec si neuvedomujeme, že sa tým pádom sami stávame ľuďmi druhoradými! Že sa stávame druhoradými bytosťami, vzdialenými od hodnôt prvoradého významu! Bytosťami, ktoré práve preto prežívajú svoj život podradným spôsobom, vyvolaným naším zmätkom v hierarchii hodnôt.

Človek je totiž skutočne človekom jedine vtedy, ak to pohlavné, ktoré samozrejme patrí k životu, nestojí nad tým hlavným. Nikto nemusí žiť v celibáte, avšak každý, kto sa chce nazývať človekom musí žiť v správnym spôsobom usporiadanej hierarchii hodnôt.

Čo však ale je to hlavné? Kde ho hľadať? Niekde tu na zemi? Alebo snáď mimo nej? Niekdy vyššie? Najvyššie, ako je len možné?

Áno, jedine tam, v najvyšších výšinách máme hľadať to, čo má byť v živote každého človeka to hlavné. A tým hlavným musí byť jednoznačne Boh! Presne tak, ako sme na to boli dôrazne upozornení v prvom prikázaní, aby sme vo svojom živote nemali absolútne ničoho, čo by sme hodnotovo postavili nad Najvyššieho. A mimochodom, slovo „Najvyšší“ tiež samo osebe napovedá, čo má stáť v našom živote na najvyššom mieste.

To isté vravel aj Kristus. A síce, že jedine Pán všetkého jestvujúceho je hodný najvyššej miery našej lásky a našej pozornosti. Že jedine jeho máme milovať celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou

Ak by sme to teda mali všetko stručne zhrnúť, tak tým hlavným v našom živote by mala byť úcta k Pánovi a budovanie osobného vzťahu k nemu. Avšak má to byť budovanie správnym spôsobom! To jest tak, ako tomu na zemi doteraz ešte nikdy nebolo, pretože nadobúdanie vzťahu k Najvyššiemu neznamená len chodenie do kostola, modlenie, či iné, pre moderného súčasníka zdanlivo nudné veci.

Má to byť v skutočnosti niečo oveľa viac, čím samozrejme nikto nechce ani len v najmenšom spochybniť návštevu chrámov, modlenie a ostatné, podobné veci. Cesta k nadobúdaniu a budovaniu vzťahu k Pánovi sa však má stať životom samotným! Má sa stať radosťou zo života, ktorú predsa každý z nás pociťuje. A ak nie stále, tak aspoň občas. Má to ale byť predovšetkým vďačnosť za radosť, ktorú môžeme prežívať.

Lebo Pán nám daroval život preto, aby sme ho prežili v radosti. A naša radosť zo života má celkom prirodzene vyústiť v úprimnú, spontánnu vďačnosť Pánovi. To jest v modlitbu vďaky, prirodzenú ako život sám. A týmto vnútorným preukazovaním vďačnosti Pánovi za všetky jeho dary, touto najprirodzenejšou modlitbou vďaky sa zároveň celkom prirodzene a nenásilne buduje a upevňuje náš vzťah k Najvyššiemu.

Na svete existuje naozaj iba málokto, kto by nemal život rád. Koho vôbec nič neteší a v živote nenachádza nijaké radosti.

Práve naopak! Ľudia lipnú na živote a nachádzajú v ňom veľmi veľa najrozmanitejších radostí. Ale žiaľ, vo všetkých ich radostiach chýba vďačnosť! Chýba čo i len najnepatrnejší prejav vďaky, smerujúci nahor! Nahor k tomu, kto prežívanie všetkých radostí ľuďom umožňuje.

V tomto smere vládne vo svete nevďačnosť! Nevďačnosť v ostrom protiklade ku vďačnosti! Nevďačnosť, ako arogantné prijímanie všetkých radostí života, ktoré sú brané ako samozrejmosť. Samozrejmosť bez najmenšej potreby byť za to niekomu vďačný.

No a táto bezbrehá nevďačnosť v prijímaní všetkých životných radostí, považovaných za samozrejmosť napokon premiešala celú hodnotovú hierarchiu ľudí. A okrem iných, hierarchicky fatálnym spôsobom nesprávne nastavených vecí posunula tiež to po – hlavné nad to hlavné, hoci samotné toto slovo pred tým ľudí varuje.

Hlavným v našom živote má byť jedine Pán! Jedine on musí stáť vysoko nad všetkým, pretože jedine takýmto spôsobom nám môžu všetky veci správne slúžiť. Inak totiž hrozí to, že naopak my budeme slúžiť veciam a staneme sa ich otrokmi. Otrokmi vlastnej pohlavnosti, otrokmi peňazí, otrokmi majetkov, otrokmi moci, či slávy. Alebo otrokmi svojich detí, rodiny, kariéry, či čohokoľvek iného.

Preto na najvyššom miesto hodnotovej hierarchie každého človeka musí stáť iba Stvoriteľ samotný. Modliť sa k nemu, vzývať ho a budovať si k nemu vzťah máme predovšetkým prostredníctvom svojej radosti zo života, v ktorej sa zachvieva vďačnosť. Úprimná vďačnosť za radosť, ktorú môžeme prežívať. Vďačnosť za život a za všetko to krásne, čo nám ponúka.

Týmto spôsobom premeníme naše radosti v modlitbu. Ňou si budeme ctiť Pána a v Pánovi zase tri najvyššie cnosti, aké vôbec jestvujú v tomto stvorení a sú neoddeliteľne spojené s Jeho existenciou. A síce cnosť lásky, cnosť spravodlivosti a cnosť čistoty, ktoré sa budeme snažiť zohľadňovať vo svojom každodennom myslení a jednaní, pretože ten, kto si skutočne ctí Pána ani nemôže inak.

Jedine takýto postoj nás môže uchrániť od poživačného a egoistického prijímania radostí bez akejkoľvek vďačnosti. Radostí, ktorým nakoniec podľahneme až do tej miery, že ich postavíme vo falošnej dôležitosti nad Toho, kto nám ich všetky dovoľuje prežívať. A tak sa nám napokon stanú naše radosti cestou do temnoty a nie cestu k výšinám. Stanú sa nám prekliatím namiesto požehnania, pretože v nich niet ani len najmenšej vďačnosti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š