Existujú
ľudia ktorí tvrdia, že mechanizmus fungovania prírody je riadený
určitým druhom vedomej inteligencie. Že jednoducho všetko, čo sa
v prírode deje sa nedeje len tak samo od seba. Stojí za tým
inteligencia a tá to spravuje. No a niektorí jedinci, schopní
vnímať i veci, bežným okom neviditeľné, ju môžu aj reálne
vidieť a komunikovať s ňou.
My
ostatní však nie sme absolútne v ničom ukrátení. Ak totiž
dokážeme byť voči prírode čo i len trochu otvorení, môžeme v
jej pôsobení zachytiť určité posolstvá.
Je
to veľmi podobné, ako v prípade hudby Mozarta, alebo Beethovena.
Ani ich osobne nikto z nás nevidel. Ak ale sme čo len trochu
otvorení, môžeme z ich hudby vnímať ich osobnosť. A tiež
posolstvá, do nej zámerne pre nás vložené.
A
tak je to aj s prírodou. Väčšina z nás nebude asi nikdy na
vlastné oči vidieť inteligenciu, stojacu za ňou, ale absolútne
všetci môžeme zo samotnej prírody, to jest z očividného,
vonkajšieho diela tejto inteligencie vnímať jej charakter, ako i
posolstvá, nám ľuďom jasne tlmočené.
O
aké posolstvá ide? Je ich viac a môže ich vnímať naozaj každý,
kto ich vnímať chce.
V
prvom rade je to posolstvo čistoty. Ak sa totiž vyberieme niekde do
hory, môžeme tam dýchať čistý vzduch a v horskom potoku vidieť
čistú vodu. Alebo trebárs taká zasnežená zimná krajina v jej
snehobielom lesku je priam synonymom čistoty.
Všetko
nečisté, čo sa nachádza v prírode je iba dielom človeka.
Znečistená voda, emisiami znečistený vzduch, alebo aplikovaním
chémie znečistená pôda.
A
túto nečistotou v prírode, ako i všade inde okolo seba šíri
človek preto, lebo on sám je vnútorne nečistý. Lebo vôbec nedbá
o čistou a ušľachtilosť svojho vnútra! Svojich myšlienok a
citov! A preto šíri nečistotu smerom zvnútra navonok všade, kde
len príde a poškvrňuje ňou všetko, čoho sa len dotkne.
A
predsa sú všetci títo vnútorne nečistí ľudia každodenne
nabádaní prírodu k čistote! Hoci už len obyčajným pohárom
čistej vody, ktorou každodenne hasia svoj smäd.
Druhým
posolstvom prírody, zjavným absolútne každému je posolstvo
krásy. Krása kvetov! Krása ročných období! Krása hôr, lesov a
lúk! Ide o krásu oblažujúcu, osviežujúcu a povznášajúcu.
Položili
ste si ale niekedy otázku, prečo krása prírody pôsobí na ľudí
tak blahodárne?
Odpoveď
je jednoduchá! Pretože je neoddeliteľne spojená práve s
čistotou!
Ľudia
však krásu vo svojom vlastnom ponímaní strhli hlboko nadol. A to
tým, že ju oddelili od čistoty. Preto je mnohé z toho, čo dnes
považujeme za krásne v skutočnosti skazené, zlé a poškvrňujúce.
Nech už je to móda, divadlo, film, výtvarné umenie, či čokoľvek
iného, čo vytvorila ľudská ruka vo svojej zvrátenej predstave
krásy.
A
preto ľuďmi vytvorená krása mnohokrát neoblažuje, neosviežuje
a nepovznáša, ale naopak poškvrňuje, špiní a zráža nadol. A
preto sa nám krása našou vlastnou vinou nestala požehnaním, ale
naopak prekliatím!
Tretím,
opäť veľmi zjavným posolstvom prírody je posolstvo
prirodzenosti, jednoduchosti a prostoty. Výstižne o tom spieva
Miroslav Žbirka vo svojej Balade o poľných vtákoch, ktorí
„nežobrú, že chcú mať viac, ako dáva klas“. To znamená, že
sa dokážu uspokojiť s tým, čo potrebujú a koľko toho
potrebujú.
Celá
bieda ľudského rodu vo vzťahu k jednoduchosti, prirodzenosti a
prostote bytia je dokonale vystihnutá v zdanlivo nelogickej vete:
Jeden pohár stačí, ale dva už budú málo!
Každý
človek má určité prirodzené potreby, ktoré by mal mať
zabezpečené, aby mohol prežiť dôstojný život na zemi. To je
ten jeden pohár, ktorý stačí.
Ak
sa ale nechceme uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebujeme a
máme tendenciu siahať po nadbytku, dostaneme sa do začarovaného
kolotoča nikdy nekončiacich a stále rastúcich potrieb. Tým ale
siahame po stále ďalších, pomyselných pohároch, ktoré nám už
budú vždy len málo. Veď predsa stále sa dá mať viac a viac!
Stále sa dá byť bohatší a bohatší!
A
tak to v súčasnosti na našej planéte dospelo až tak ďaleko, že
tu máme určitú elitu najbohatších, ktorí vlastnia
nepredstaviteľné materiálne prostriedky, ale je im to stále málo!
Siahajú ešte po ďalšom pohári. Po pohári svetovlády a
absolútnej moci nad všetkými.
Príroda
nám však vo svojej jednoduchosti a prostote hovorí:
Človeče,
prečo sa ženieš ako blázon za niečím, čo už v skutočnosti
ani nepotrebuješ! Veď šťastie nespočíva v tom, že budeš stále
bohatší, ale v tom, že sa dokážeš uspokojiť s tým, koľko
toho naozaj potrebuješ. A v skutočnosti toho nepotrebuješ až tak
veľa!
Pochop
predsa človeče, že šťastie nespočíva v hromadení hmotných
statkov, ale v hromadení hodnôt ducha. V nadobúdaní vysokých a
ušľachtilých cností!
Lebo
ak tie v sebe nemáš, cítiš sa prázdnym a nenaplneným. A svoju
vnútornú prázdnotu sa potom snažíš prekryť leskom vecí
hmotných, aby si sám sebe a iným dokázal, že si šťastný a že
niečo znamenáš.
Ale
v skutočnosti šťastný nie si a ani nič neznamenáš, pretože v
sebe nemáš pravých hodnôt ducha, ani žiadnych ušľachtilých
cností.
Človeče,
vari nevidíš, že táto planéta nie je stavaná na tvoje,
neuveriteľným spôsobom nadhodnotené potreby, ktorých
uspokojovaním drancuješ a ničíš všetko okolo seba?
Vedz
však ty nešťastný človeče, že mocná matka príroda nebude
donekonečna tolerovať tvoje vyčíňanie a jedného dňa ťa zmätie
z povrchu zemského aj so všetkými tvojimi potrebami. Ponechá na
nej iba tých, ktorí budú schopní žiť v harmónii s prírodou a
uspokojiť sa tým, koľko toho naozaj potrebujú.
Ďalším
očividným posolstvom prírody je posolstvo pokoja a mieru. Skúsme
si dakedy všimnúť prírodu v bezveterný čas, keď sa ani len
lístoček na strome nepohne. Uvidíme, ako je hlboko ponorená do
ticha. A skrze ticho do svojej vlastnej, najhlbšej podstaty, v
ktorej nachádza spojenie s Prapodstatou.
Tak
totiž, ako sa v noci, v tichej hladine jazera odráža všetok
majestát hviezdnej oblohy, presne tak sa v tichu našej duše a
mysle môžu odrážať vznešené pravdy Ducha. V tichu našej duše
a mysle môžeme nachádzať odpovede na všetky zásadné otázky
svojho bytia. Jedine v pokoji a tichu môže tiež dozrievať naša
osobnosť. Môžu sa formovať naše vlastné názory, vlastné
postoje a vlastné presvedčenie.
Žiaľ,
človek dneška je človekom hluku! Človekom so slúchadlami na
ušiach a s neustále pusteným televízorom. Človekom,
podliehajúcim najrozličnejším informačným šumom, ktoré na
neho doliehajú z internetu, z rádia, z filmov, z reklám, alebo z
časopisov.
Človek
dneška je bytosťou s neustále rozbúrenou dušou a mysľou, ktoré
preto nemôžu zrkadliť vysoké pravdy Ducha. Preto vo svojom vnútri
nenachádzame odpovede na zásadné otázky vlastného bytia, ani
nemôžeme osobnostne dozrievať vo formovaní vlastných myšlienok,
vlastných postojov a vlastného presvedčenia. Tak sa potom sa
stávame ľahko manipulovateľnými bytosťami, podliehajúcimi
cudzím názorom a cudziemu presvedčeniu. A to všetko iba preto, že
nie sme schopní dopriať si chvíľ ticha tak, ako nás k tomu ticho
nabáda príroda.
No
a úplne posledné posolstvo, ktoré je opäť zrejmé každému, kto
ho vnímať chce je posolstvo veľkého a všeobsiahleho dobra. Ak sa
totiž rozhliadneme okolo seba uvidíme, že príroda je pre nás
dobrom. Jej vzduch dýchame a jej vodu pijeme. Pôda, rastliny a
zvieratá nás živia. Svet prírody nám poskytuje životný
priestor pre napĺňanie všetkých našich túžob a prianí. A
príroda nehľadí vo svojom všeobsiahlom dobre iba na ľudí, ale
aj na tisíce najrozmanitejších foriem života ríše živočíšnej,
ako i ríše rastlinnej.
Žiaľ,
človek ako už tradične jedná úplne inak, pretože ešte aj dobro
bol schopný strhnúť hlboko nadol. A to tým, že jeho
všeobsiahlosť zamenil za chcenie dobra v prvom rade pre seba
samého. Prípadne ešte pre svojich najbližších. A v takomto
sebeckom ponímaní dobra na úkor iných sa postavil nepriateľský
voči dobru všeobecnému, ničiac pôdu, vodu, vzduch, rastliny,
zvieratá, ale i ľudí, aby napokon zničil aj seba samého.
Ak
teda pôjdete dakedy do prírody a započúvate sa do jej tichého
hlasu, celkom určite zachytíte jej posolstvo čistoty, krásy,
prirodzenosti, pokoja a veľkého, všeobjímajúceho a všeobsiahleho
dobra.
Jej
hlas vám bude hovoriť: Človeče, ak hoci aj vo svete ľudskom
nenachádzaš živé vzory vysokých a ušľachtilých cností, hodné
tvojho nasledovania, pozri sa predsa na mňa, na prírodu okolo seba
a buď takým, ako som ja! Buď čistým! Uctievaj pravú krásu! Buď
prirodzeným a jednoduchým! Buď mieruplným! A vo svojom myslení a
jednaní sa snaž uplatňovať princíp veľkého, všeobsiahleho
dobra. Princíp dobra pre všetkých bez rozdielu, pretože práve
toto je najvyšším princípom vševládneho, dobrotivého Boha,
ktorý je jediným skutočným Vládcom, Správcom, Majiteľom,
Udržiavateľom a Sudcom všetkých svetov.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š
Komentáre