Ježiš
hovoril, že máme nastaviť aj druhé líce, ak nás niekto udrie po
jednom. On sám sa však podľa tejto zásady nezachoval. Keď bol
totiž vypočúvaný pred veľkňazom, jeden zo sluhov ho udrel, ale
on nenastavil druhé líce, ale ohradil sa: „Ak som zle hovoril,
usvedč ma z toho! Ak však správne, potom prečo ma biješ?!“ Ako
vysvetliť tento rozpor? Prečo Ježiš nerešpektoval vlastné
slová?
Pretože
ich význam je úplne iný, než doslovný! Veď predsa Pán nie raz
hovoril v podobenstvách. A keď hovoril trebárs rozsievačovi,
ktorý rozsieva zrno a jedno padne do kameňov, jedno do tŕnia a iné
zase do úrodnej zeme, nie je možné brať to doslovne. Je za tým
treba vždy hľadať určitý skrytý, duchovný význam.
No
a tento skrytý význam je treba hľadať aj v jeho podobenstve o
nastavení druhého líca! A je ním skutočnosť, že všetko, čo
nám osud prináša a čo neraz vnímame ako facku, ako nejaký úder
do tváre je spravidla dôsledkom nášho vlastného, minulého
negatívneho jednania. Spravodlivosť Najvyššieho nám totiž dáva
prostredníctvom mechanizmu fungovania Zákona spätného pôsobenia
práve takýmto spôsobom na vlastnej koži prežívať všetky
dôsledky našich minulých omylov a našich minulých negatívnych
činov.
Každá
podobná facka vždy spravidla bolí. Niekedy viac a inokedy menej.
Avšak práve týmto vlastným prežitím bolesti, ktorú sme my
kedysi spôsobili iným je učinené zadosť Spravodlivosti
Najvyššieho. Zlý čin, ktorý zranil niekoho z našich blížnych
napokon dospel až k svojmu východisku, čiže k nám samotným, a
tam sa zodpovedajúcim spôsobom vybil, čím bola naša vina
vymazaná.
Ale
pozor! Vymazanou môže byť len vtedy, ak prijímame údery Zákona
spätného účinku ako spravodlivý dôsledok nášho vlastného,
minulého negatívneho jednania! Ako spravodlivý dôsledok našej
vlastnej negatívnej sejby! Jedine takéto nastavene líca zrelým
spôsobom môže vymazať našu vinu, pretože sme to schopní vnímať
ako prejav dokonalej Spravodlivosti nášho Pána, v ktorej účinkoch
musíme zaplatiť za všetko nami spôsobené zlo až do posledného
haliera. A to prostredníctvom toho, že na vlastnej koži bolestivo
prežijeme to isté zlo, ktoré sme my sami kedysi spôsobili našim
blížnym, i keď sa na to už nepamätáme.
Kto
sa ale prieči úderom osudu, kto mu obrazne nechce nastaviť svoju
tvár, kto teda prichádzajúce údery vníma len ako
nespravodlivosť, alebo ako nezaslúžený, zlý osud, toho minulá
vina nemôže byť vymazaná, ani odčinená. Naopak, svojim odporom,
nepochopením, zlorečením a neprijímaním spravodlivých účinkov
vyššej Spravodlivosti na seba vŕši vinu novú.
Lebo
Spravodlivosť Najvyššieho sa prejavuje v živote samotnom a v
ničom inom! Čiže vo všetkom tom, celkom konkrétnom a neraz i
ťažkom, čo musíme vo svojich životoch prežívať. A buď to
prijímame správne, zrelo a konštruktívne, buď pochopíme o čo
ide, buď sa snažíme neopakovať stále tie isté chyby a negatíva,
aby sme si tým nechystali údery, ktorými budeme sami seba fackať
po tvári, alebo to naopak neprijímame, priečime sa tomu a
zlorečíme na osud. Zlorečíme na nespravodlivosť, nie sme schopní
hľadať príčinu sami v sebe a naša vina tým stále iba rastie.
„Ak
ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé! Ak ti chce
niekto vziať košeľu, daj mu aj plášť! Ak ťa niekto núti ísť
jednú míľu, choď s ním dve!“
Ak
chceme správnym spôsobom pochopiť význam týchto slov, stačí
nám v skutočnosti iba nahradiť slovo „niekto“ slovom „osud“
a okamžite sa pred nami odkryje správny význam. Čiže: „Ak ťa
niekto (osud) udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé! Ak ti chce
niekto (osud) vziať košeľu, daj mu aj plášť! Ak ťa niekto
(osud) núti ísť jednú míľu, choď s ním dve!“
Ale
opäť pozor! Nikto z nás nemusí byť osudom fackovaný! Nikto z
nás od neho nemusí prijímať nijaké údery! Kristus totiž
prišiel na Zem preto, aby tomu tak byť nemuselo! Prišiel preto,
aby nám ukázal, ako je treba správne žiť. Ako je treba správne
uvažovať, správne hovoriť a správne jednať, aby nám náš
vlastný osud v jeho spätných účinkoch mohol prinášať len
dobro.
Kto
sa teda reálne v každodennom živote riadi učením Krista, kto sa
v súlade s ním snaží myslieť a jednať, toho nebude osud
fackovať, ale naopak, tomu bude prinášať len šťastie a dobro.
Úderom
a fackám osudu sa teda môžeme vyhnúť konaním dobra. Ak ale
nekonáme dobro, ak neuvažujeme a nežijeme tak, ako nám ukázal
Kristus, musíme nevyhnutne počítať s menšími, alebo väčšími
údermi osudu, ktoré budú nevyhnutným dôsledkom nášho nedobrého
a nesprávneho jednania.
Keď
sme teda nekonali dobro, buďme aspoň natoľko čestní sami k sebe,
že príjmeme údery osudu ako spravodlivú odozvu nášho vlastného,
negatívneho jednania a čestne im nastavme svoju tvár. Lebo jedine
takýmto čestným a zrelým prijatím úderu môže byť naša vina
vymazaná.
Ak
sme ale nekonali dobro a nie sme ani ochotní čestne prijať
nevyhnutné dôsledky vlastného jednania v podobe faciek a úderov
osudu, v našej neschopnosti prijatia tohto diania, prostredníctvom
ktorého sa vo stvorení samočinne naplňuje dokonalá Spravodlivosť
bude naša vina stále iba rásť, až sa premení v obrovský
balvan, ktorý nás nakoniec definitívne a s konečnou platnosťou
rozdrví.
Človeče,
konaj iba dobro a nemusíš sa obávať ničoho!
Alebo,
ak konáš zlo, čestne príjmi jeho dôsledky v úderoch osudu, čím
vymažeš svoju vinu. Ak ale nechceš byť bitý osudom neustále,
začni konečne konať dobro!
Ak
však konáš zlo a ešte aj zlorečíš dôsledkom, ktoré ti to
nevyhnutne prináša, činíš to najhoršie, čo len môžeš,
pretože tvoja vina bude stále rásť. A to až do tvojho
sebazničenia!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š
Komentáre