Ľudia
sa točia stále iba dookola, slepo upriamení iba na hmotné. Ich
zásadný hodnotový omyl sa všade okolo nich prejavuje hromadiacim
sa bahnom nemorálnosti, bezcharakternosti a bezohľadnosti. Ale oni
sú slepí a hluchí! Nechcú vidieť hlbokú mravnú a ľudskú
devastáciu spoločnosti, ku ktorej prispievajú aj oni sami svojou
vlastnou honbou za falošnými hodnotami. Tí bohatí prispievajú
bohato a tí chudobnejší chudobnejšie. Každý sám podľa svojich
možností prikladá do stále rastúceho bahna vlastný diel
nečistoty.
A
do tohto neuveriteľne hlbokého marazmu úpadku mravnosti a tej
najelementárnejšej ľudskosti prichádza svetlo Vianoc, ukazujúce
ľudstvu i všetkým jednotlivcom úplne inú cestu. Cestu naozaj
hodnú toho, kto sám seba nazýva človekom.
Vianoce
sú oslavou príchodu pozemského stelesnenia Svetla Božej Lásky v
osobe Ježiša Nazaretského. Oslavujú sa po celom svete už
oddávna. A oslavujú sa i v súčasnosti, a to rôznymi formami.
Formami konzumnými a komerčnými, spojenými s nakupovaním,
formami kultúrnymi a spoločenskými na rôznych vianočných
podujatiach a formami duchovnými v chrámoch rozličných
kresťanských denominácií. Každý si teda môže vybrať podľa
svojej vlastnej vôle, ako oslávi najvýznamnejší moment v
dejinách ľudskej civilizácie.
Žiaľ,
nič z toho, čo bolo uvedené nie je dostačujúce, pretože v
skutočnosti jestvuje len jeden jediný správny spôsob, ako osláviť
zrodenie Svetla Božej Lásky na Zemi. A to tak, že sa my samotní
vnútorne i navonok rozžiarime spôsobom, aký nám vo svojom učení
ukázal Ježiš.
Nemáme
teda rozsvecovať len vianočné výzdoby, sviečky a stromčeky. To
je predsa len metafora! To je len vonkajšia forma, ktorá nám má
pripomenúť, že tým, čo sa má v skutočnosti rozžiariť a
rozsvietiť sme jedine my samotní. Má nám pripomenúť, že tak,
ako svetlá na vianočnom stromčeku máme sami v sebe rozsvietiť
svetlá našich najlepších, najvznešenejších a
najušľachtilejších ľudských vlastností a cností, ktoré sa v
nás skrývajú.
Ako
je to možné urobiť a ako sa to dá nám ukázal Kristus vo svojom
učení. Preto prišiel! Preto sa narodil na Zemi!
Prišiel
nám ukázať cestu k spáse! Prišiel nám darovať učenie a
zásady, ktorých rešpektovaním sa z nás stanú žiarivé bytosti
Svetla. Lebo do kráľovstva nebeského budeme môcť vstúpiť len
ako takto rozžiarené bytosti. Lebo nakoniec i harmonického
usporiadania života na Zemi môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa
staneme ľuďmi svetla, rešpektujúcimi svetlé hodnoty
spravodlivosti, dobra, ušľachtilosti, čestnosti, ohľaduplnosti,
nezištnosti a ľudskosti.
Svetlo
Božej Lásky neprišlo na zem zomrieť na kríži!
Prišlo,
aby nám ukázalo cestu k svetlým výšinám nebeského Otca, ku
ktorým môže dôjsť iba ten, kto po tejto ceste kráča. Kto po
nej kráča tým, že dodržuje Spasiteľove usmernenia. Tým, že
myslí, hovorí a koná tak, ako nám ukázal Kristus, pričom touto
cestou musí prejsť každý človek sám!
Nijaká
iná cesta k spáse nevedie! A nevedie k nej ani pohodlná viera, že
Ježišovou smrťou na kríži sme boli všetci spasení. To je
ľudskej pohodlnosti vyhovujúci výklad, ktorý nás odvádza od
toho, aby sme sme vlastnou námahou a vlastným snažením kráčali
cestou k spáse.
Ježišova
smrť na kríži nespasila svet! Naopak! Bola to snaha navždy umlčať
Svetlo jeho učenia, ukazujúce ľuďom cestu k spáse.
Mnohí
hovoria, že takéto tvrdenie je rúhaním! Že človek nemôže a
nie je schopný dôjsť k spáse iba vlastnou námahou. Že k tomu
nevyhnutne potrebuje Božiu milosť.
Žije
ale naozaj v omyle ten, kto sa snaží dôjsť k spáse vlastnou
námahou? Kto sa snaží o maximálne rozvinutie všetkého
najlepšieho a najušľachtilejšieho v sebe v duchu Kristovho
učenia? Je potrebná takáto námaha, alebo stačí iba veriť v
milosť Najvyššieho?
Ako
je to vlastne? Aký je správny pomer medzi našim osobným úsilím
a milosťou Pána?
Aby
sme tento správny vzájomný pomer naozaj dokonale pochopili, uveďme
si nasledovný príklad:
V
mori plávajú stroskotanci a volajú o pomoc. Tým morom je hmotnosť
a stroskotancami sú ľudia.
Do
blízkosti topiacich pláva pomaly obrovská loď. Tou loďou je
približujúce sa kráľovstvo nebeské.
Z
lode je smerom ku každému jednotlivému topiacemu hodené záchranné
koleso, pevne priviazané na lane. Tým záchranným kolesom je
Posolstvo Syna Božieho a lanom je Božia milosť. Kto sa teda chytí
a bude neustále pevne držať záchranného kolesa, bude lanom
milosti Najvyššieho pomaly priťahovaný k lodi, čiže ku
kráľovstvu nebeskému.
Chytiť
sa záchranného kolesa a stále sa ho pevne držať však znamená,
chytiť sa učenia Krista a držať sa ho pevne počas celého svojho
života. A to tým, že budeme hovoriť, myslieť a konať tak, ako
nám ukázal Pán.
Hovoriť,
myslieť a konať! To je rozhodujúce! To je to najdôležitejšie!
To je to nevyhnutné, o čo sa musíme postarať my! A o ostatné sa
už potom postará milosť Najvyššieho.
Každodenné
uctievanie Pána v chráme nám teda nemôže nijako pomôcť, ak
nekonáme, nemyslíme a nejednáme v súlade s jeho slovami. Tým
nemá byť vôbec povedané, že návšteva chrámu je zlá! Ak nám
pomáha upevňovať sa v presvedčení každodenne myslieť, hovoriť
a jednať v súlade s Ježišovými slovami, potom je dobrá. Potom
je vynikajúca!
Ale
sama o sebe v nijakom prípade nestačí, ak každodenne nemyslíme,
nejednáme a nehovoríme v súlade so Spasiteľovými slovami. Lebo
len v tom je spása! Len v tom spočíva ono pevné držanie sa
záchranného kolesa, ktoré bude potom lanom Božej milosti pomaly,
ale isto priťahované k lodi kráľovstva nebeského.
Toto
je dokonalý obraz medzi mierou našej vlastnej námahy a medzi
mierou milosti Najvyššieho.
Kto
sa však vo svojom živote slov Spasiteľa nedrží, nemôže byť v
nijakom prípad zachránený iba čisto milosťou Najvyššieho,
pretože potom lano, ktoré táto milosť predstavuje, pritiahne k
lodi iba prázdne záchranné koleso, nakoľko dotyčný človek sa
ho nezachytil a preto ani nemohol byť zachránený.
Chyťme
sa preto pevne záchranného kolesa učenia Pána a držme sa ho! A
držme sa ho pevne, aby sme si zaslúžili Božiu milosť. Ona nás
potom, ako mocné lano pritiahne do ríše večných Vianoc, v ktorej
vládne Kráľ Svetla.
Ten
kráľ Svetla, ktorý svojho času priniesol Svetlo Poznania a Pravdy
na našu Zem, aby ľuďom ukázal cestu do svojej svetlej ríše. Aby
im ukázal, akým spôsobom majú v sebe i okolo seba rozžiariť
plamene všetkých svojich cností, aby mohli vojsť do Života. Aby
mohli vojsť do večnej ríše Svetla, do domova všetkých bytostí,
žiariacich cnosťami ako nádherne rozsvietené, vianočné
stromčeky
Takýto
musíme byť, aby sme raz mohli vojsť do nádhery večných Vianoc,
kde vznešená a posvätná atmosféra trvá nepretržite.
Nepretržite
a nie iba chvíľu, ako na Zemi. Ale aj keď tu u nás dole trvá iba
chvíľu, všetci cítime, aká je táto chvíľa krásna, radostná
a povznášajúca.
Ak
však necháme v sebe prostredníctvom slov Spasiteľa rozžiariť
všetky ušľachtilé ľudské cnosti, môže trvať neustále! A
dokonca už aj tu na Zemi, ako i potom, na veky vekov v ríši
Svetla.
V
ríši Svetla, kde sú Vianoce každý deň tak, ako sa o tom v
krásnom tušení, že je čosi takéhoto naozaj možné spieva v
známej slovenskej piesní:
Každý
deň budú vraj Vianoce!
Ticho
šepkajú ľudia po vonku.
Už
sa nám pozlátko ligoce. Čo však ukrýva?
Iba
kamienok, či sladkú salonku?
Komentáre