Ľudská
bytosť má byť bytosťou citu. Jedine to citové v nás z nás
totiž robí ľudí. Preto sa skutočný a pravý človek, to jest
človek citu, vyznačuje srdečnosťou a ľudským teplom. Pravý
človek filtruje citom všetky veci okolo seba, ale i v sebe
samotnom. A to vrátane svojho vlastného rozumu. I jeho rozum musí
byť predchnutý, poľudštený a kultivovaný citom.
Žiaľ,
hlboká tragédia ľudstva spočíva v tom, že zostúpilo z
piedestálu pravej ľudskosti. A zostúpilo z neho tým, že to
citové zatlačilo do úzadia a do popredia postavilo to rozumové.
Do popredia postavilo rozum, ktorý je vynikajúcim sluhom pod vládou
citu, ale veľmi zlým pánom ak má vládnuť samostatne.
No
a tento sluha, ktorý sa nezaslúžene dostal na miesto svojho pána
si ihneď uvedomil, že ide o miesto, ktoré mu nepatrí. A preto,
aby z neho nebol rýchlo zosadený tam, kam skutočne patrí,
postaral sa o to, aby bol zákonitý vládca maximálne eliminovaný,
odsunutý do úzadia, neustále potieraný a zosmiešňovaný.
A
tak sa teda stalo, že ľudstvu i každému jednotlivému človeku
osobne panuje rozum, dôsledkom čoho zavládla na celej zemi chladná
rozumovosť bez citu. A práve z uctievania tejto chladnej
rozumovosti povstalo všetko zlo.
Veď
sa len napríklad pozrime na najhoršie ľudské vlastnosti, akými
sú chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nepoctivosť,
nespravodlivosť, nenávisť, závisť a mnohé iné. Ak sa nad nimi
hlbšie zamyslíme zistíme, že všetky majú svoj koreň práve v
chladnej rozumovej vypočítavosti. Zistíme, že ak by človek
zostal bytosťou citu, ktorá svojou citovosťou kultivuje i vlastný
rozum, mnohé, ba takmer všetky zo spomínaných negatívnych
vlastností by ani nikdy nemohli vzniknúť.
Veď
sa len trebárs pozrime na najväčšie hrôzy ľudstva, a to
napríklad na fanatickú inštitúciu inkvizície. Ide o niečo, čo
by bolo absolútne neprijateľné, keby boli ľudia bytosťami citu.
K podobným veciam, ktorých sa dopúšťala inkvizícia mohlo dôjsť
jedine preto, lebo ľudia zatlačili svoj cit hlboko do úzadia,
alebo ho v sebe dokonca celkom eliminovali, takže im vládol už len
chladný rozum. Lebo jedine rozum, nekorigovaný citom sa mohol
dopustiť takýchto, a mnohých iných hrôz, ktoré bohato
doprevádzajú celé dejiny našej civilizácie.
V
rannom období nášho vývoja sa teda ľudstvo ocitlo na akomsi
rázcestí, kde sa malo rozhodnúť, ktorou z dvoch možných ciest
sa vydá. Či to bude cesta citu, ktorému bude podriadený rozum i
všetko ostatné, alebo to bude naopak cesta rozumu, ktorý bude
rozhodovať absolútne o všetkom. Ľudstvo sa rozhodlo pre vládu
rozumu a tým začala tragédia civilizácie na planéte Zem.
Ak
by niekto mal dojem, že tieto slová o konflikte citu a rozumu sú
iba nejakým teoretizovaním a od každodennosti odvrátenou
filozofiou, veľmi sa mýli. Naopak, ide o veci výsostne praktické,
s ktorými sme ustavične konfrontovaní. Každý deň sme totiž
postavení pred malé i veľké rozhodnutia, či danú situáciu
vyriešime tak, že sa prikloníme k svojmu citovému stanovisku,
alebo tak, že dáme predovšetkým na svoj rozum. No a podľa toho,
ako sa rozhodneme, sa potom ďalej vyvíja náš osud.
Uveďme
si konkrétny príklad zo života. Mladé dievča má rada chlapca.
Chce si ho vziať, ale časom zistí, že má sklon k alkoholu. Vo
svojom vnútri cíti slabučké nabádanie k tomu, aby si ho nebrala.
Ale
keďže ho má rada, začne uvažovať asi v tom zmysle, že sa to
možno časom zmení, že sa bude snažiť na svojho partnera
pozitívne vplývať, že prídu deti a potom bude cítiť väčšiu
zodpovednosť za rodinu a podobne.
Nakoniec
si ho teda predsa len vezme, ale žiaľ, jeho náklonnosť k alkoholu
sa rokmi nezlepší, ale naopak, ešte viac zhorší.
Uvedený
príklad je klasickým príkladom toho, ako sme vždy pri dôležitých
životných rozhodnutiach varovaní svojim citom a ako potom všetko
začneme zvažovať rozumom. A nakoniec sa na svoju vlastnú škodu
podriadime „rozumnej“ argumentácii svojho rozumu.
Mali
by sme však vedieť, že cit v nás dokáže zvažovať bleskurýchlo
a onen takzvaný prvý dojem býva zväčša vždy správny. A preto
by sme pri svojom rozhodovaní mali dať práve na tento prvý dojem.
Rozum
je totiž predsa len trošku pomalší, takže rozumové zvažovanie
trvá o malinkú chvíľočku dlhšie. A aj keď to v našom vnútri
prebehne všetko veľmi rýchlo, mali by sme sa to v našom vlastnom
záujme naučiť rozlišovať.
Prečo
je to práve takto a prečo má pravdu náš cit?
Pretože
náš cit je prejavom nášho ducha. A náš duch nepochádza z
hmotného sveta, ale zo sveta duchovného, nachádzajúceho sa nad
hmotnosťou. A práve z tohto dôvodu má náš duch patričných
nadhľad nad vecami. Dokáže totiž všetko vnímať v oveľa
širších súvislostiach a svojim spôsobom vidí aj do budúcnosti.
Vidí do budúcnosti v tom zmysle, že dokáže rozpoznať, čo je
pre nás dobré z dlhodobého hľadiska.
Naopak,
náš rozum je iba produktom hmoty. Je produktom nášho hmotného
mozgu a preto nachádza svoje vynikajúce uplatnenie v hmotnom
prostredí. Jeho nedostatkom ale je, že je hranicou hmotnosti
neprekonateľne obmedzený. Nie je preto schopný dostať sa nad ňu
ako náš duch a to znamená, že z dlhodobého hľadiska nedokáže
veci správne vnímať. Vidí ich výhodnosť len z hľadiska
krátkodobého.
Ak
preto ponecháme rozhodovanie nášmu rozumu, môže sa nám
krátkodobo dariť, avšak z ďalekosiahleho a dlhodobého hľadiska
sa to napokon predsa len začne všetko postupne rúcať, až sa to
nakoniec celkom rozsype.
Preto
sa nám napríklad môže z krátkodobého hľadiska nášho
rozumového obmedzenia zdať ako výhodné klamať, kradnúť,
podvádzať, byť vypočítavý a podobne. Avšak z dlhodobého
hľadiska, z hľadiska dlhodobých dopadov, či už hmotných, alebo
duchovných nám to bude musieť vždy priniesť veľmi neblahé
následky.
A
práve preto by sme mali v každej situácii a v každom našom
rozhodovaní, nech už je veľké, alebo malé, uprednostňovať náš
cit a naše svedomie, čo je v podstate to isté, pričom oboje je
hlasom nášho ducha.
Každý
človek by mal vedieť o týchto mimoriadne dôležitých veciach a
mal by o nich hlbšie uvažovať. A napokon, ak naozaj chce sebe
samému dobro, dobro nie len z hľadiska krátkodobého, ale aj z
dlhodobého, mal by svojim životom začať kráčať cestou ducha.
To jest, cestou svojho citu a svojho svedomia.
Nemal
by sa teda už viac nechať vodiť za nos svojim rozumom, ktorý je
hmotou obmedzený a preto nie je vôbec schopný kompetentne
rozhodovať o tom, čo je pre nás, ako pre ľudské bytosti -
bytosti ducha naozaj dobré.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre