Správa
z tlače: Mesto Piešťany siahlo po cenzúre umenia a spôsobilo
škandál medzinárodných rozmerov. Primátor mesta Miloš Tamajka a
nová riaditeľka galérie Fontána Marta Jurčová dali z hlavnej
siene zvesiť obrazy legendárneho českého maliara Jiřího
Načeradského a presunuli ich do bočného vestibulu. Prekážalo im
zobrazenie nahých ľudských tiel.
Majiteľ
zbierky, rešpektovaný zberateľ umenia a publicista Ivan
Melicherčík považuje tento prístup za barbarský voči umeniu i
voči uznávanému českému výtvarníkovi. Niečo také vraj ešte
nezažil.
Nová
riaditeľka galérie Fontána Marta Jurčová je ale toho názoru, že
takéto obrazy nepatria do sobášnej siene. Galéria je totiž
zároveň aj sobášnou miestnosťou.
Keď
ako nová riaditeľka zbadala už nainštalované obrazy, nepáčilo
sa jej to. Išla preto za primátorom a ten dal príkaz stiahnuť
obrazy zo sobášnej siene a dať ich do foyer.
Odborníci
na umenie krútia nad malosťou Piešťan hlavou. Galerista Peter
Mach, spravujúci dielo Jiřího Načeradského je cenzúrou v
Piešťanoch šokovaný. Hovorí, že obrazy a kresby Jiřího
Načeradského vystavovali významné múzeá v New Yorku, vo
Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni i v Berlíne, kde sa
všade stretli s uznalým prijatím a nie s cenzúrou a zvesením
obrazov.
V
slovách Martina Kellenbergera, známeho slovenského výtvarníka je
však už cítiť aj trochu iný pohľad, keď hovorí: „Je to
výstava pre dospelých. Niektoré obrazy na nej sú odvážne a
niektoré môžu vyvolať úsmev, u niekoho azda aj pohoršenie.
Výstavu by som však určite nezvesil iba preto, že sú tam veci,
na ktoré je treba vo vzťahu k deťom dozrieť“
Toľko
teda z dennej tlače. My sa však teraz skúsme pozrieť na celú
problematiku trochu hlbšie a ukázať si, kde sa asi nachádza
pravda v konflikte dvoch strán, s ktorých jedna argumentuje umením,
odbornosťou a svetovým renomé, zatiaľ čo druhá argumentuje
morálkou a mravnosťou.
Podstata
problému spočíva v odpovedi na základnú, filozoficko duchovnú
otázku, či je prípustné, aby v ľudskej spoločnosti existovali
hodnoty a priority, ktoré by bolo možné za určitých okolností
postaviť nad mravnosť a morálku?
Je
to zásadná otázka, s ktorou sa musí každý vysporiadať
predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Čiže vo vzťahu k tomu,
ako sa on sám bude pozerať na svet a ako v ňom bude jednať. Či
bude mravnosť a morálku považovať za to najvyššie a podriadi
tomu všetko ostatné, alebo naopak, či bude schopný kritérium
mravnosti a morálky odsunúť v určitých momentoch bokom a
nadradiť nad to iné hodnoty.
Ak
sa pozrieme na daný problém z duchovného hľadiska, čiže z
hľadiska existencie Stvoriteľa, je odpoveď jednoznačná a
absolútne jasná. Vždy a v každej situácii, dokonca i vtedy, ak
by nás to malo stáť život sme ako ľudské duchovné bytosti
povinní zohľadňovať na prvom mieste predovšetkým kritéria
mravnosti a morálky. Kritéria mravnosti a morálky, ktoré v
skutočnosti, vo svojej najelementárnejšej podstate robia z človeka
človeka. Jedine oni sú totiž hlavným kritériom našej ľudskosti.
Bez nich by sme žili ako zvieratá.
Keby
sme teda vždy a v každej situácii jednali v súlade s nimi, naša
Zem a život na nej by sa musel nevyhnutne zmeniť v rajskú záhradu.
Bol by to život, naplnený spravodlivosťou, dobrom, čestnosťou a
ušľachtilosťou, ktoré sú zákonitým ovocím stromu mravnosti.
Lebo dobrý strom musí nevyhnutne prinášať iba dobré ovocie.
Pozrime
sa však na reálny, každodenný život okolo seba a nájdeme v ňom
naopak obrovské množstvo skazeného ovocia zla, nečestnosti,
nespravodlivosti, bezohľadnosti, neľudskosti, a tak ďalej, a tak
ďalej. To ale znamená, že strom, na ktorom rastie takéto skazené
ovocie musí byť zlý!
A
tento zlý strom je stromom nemorálnosti a nemravnosti! Stromom
ilúzie zhubného presvedčenia, že je možné stavať určité
hodnoty vyššie, než je mravnosť a morálka. Nech už je to
trebárs takzvané výtvarné umenie, nech už je to divadlo, alebo
film. Nech už je to podnikanie, nech sú to štátne, alebo
politické záujmy, či čokoľvek iného.
Ak
totiž v ktorejkoľvek z týchto oblastí začneme odsúvať mravnosť
a morálku bokom a na prvé miesto klásť niečo iného, je to cesta
do pekiel. Je to cesta do záhuby, ktorou sa vydal náš svet tak,
ako nám to naznačuje vyššie spomínaný, kultúrno mravný
konflikt v meste Piešťany.
Ukazuje
nám totiž, že odborná verejnosť, renomovaní kritici a publikum
v New Yorku, vo Washingtone, v Paríži, v Londýne, vo Viedni, či v
Berlíne stavajú hodnoty takzvaného moderného umenia oveľa
vyššie, ako hodnoty elementárnej mravnosti a morálky. Ako hodnoty
mravnosti a morálky, na ktorých spochybňovanie okamžite reaguje
svedomie každého súdneho človeka.
Ale
žiaľ, náš svet už stratil akúkoľvek súdnosť! Mnohí
vzdelaní, vplyvní a mocní si už dávno zvykli stavať svoje
vlastné hodnoty a svoje vlastné priority nad mravnosť a morálku.
A práve preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá. Práve preto sa
náš svet stal brlohom bezohľadnosti, nečestnosti,
nespravodlivosti, skazenosti, zvrhlosti a neľudskosti.
Mnohí
mocní, vzdelaní a vplyvní tohto sveta, ale aj mnohí obyčajní
ľudia, ktorí zdieľajú ich názory, alebo ich len slepo prijímajú,
všetci títo sa s iróniou a posmechom pozerajú na naivných
hlupáčikov, ktorí vo svojej zaostalosti ešte kladú mravnosť a
morálku na najvyššie miesto. Zásadná otázka ale znie, kto je tu
v skutočnosti hlupákom a kto zaostalým?
Ak
totiž budeme tvrdo úprimnými a povieme si naozaj pravdu, obrazy,
ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že
majú byť zvesené, ale nemali byť nikdy ani namaľované!
Filmy,
ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nie len že
nemajú byť premietané, ale nemali byť nikdy ani natočené!
Knihy,
ktoré otriasajú mravnosťou v človeku a atakujú ju, nielenže
nemajú byť čítané, ale nemali byť nikdy ani napísané!
Ale
poďme ďalej!
Podnikateľské
zámery, ktoré odporujú mravnosti a morálke, nemajú byť nikdy
plánované, ani uskutočňované! A tak je to i so všetkými
štátnickými, či politickými rozhodnutiami. Tak je to so všetkými
činmi kohokoľvek z ľudí, ktoré ak odporujú mravnosti a morálke,
nemali byť nikdy vykonané. Ba dokonca, tak je to aj s našimi
myšlienkami, pretože tými, ktoré protirečia mravnosti a morálke,
sme sa nikdy vo svojom vnútri nemali a nemáme vôbec zapodievať!
Ak
by totiž vo výtvarnom umení, vo filmoch, v literatúre, v divadle,
v politických rozhodnutiach, v podnikaní, pri každom jednotlivom
čine každého z nás, ba dokonca pri každej našej jednotlivej
myšlienke bolo ako najrozhodujúcejšie práve mravné a morálne
hľadisko, náš svet by bol rozhodne oveľa krajším, lepším a
ušľachtilejším miestom.
V
súčasnosti je ale žiaľ takým, akým je práve preto, lebo je
dokonalým obrazom a dokonalými odzrkadlením nesprávneho postoja
väčšiny ľudí k hodnotám mravnosti a morálky.
Ak
by ale ľudia zmenili svoj postoj, zmenili by celý svet! Ak by totiž
začali stavať mravnosť a morálku vždy na prvé miesto, veci by
sa okamžite začali meniť k lepšiemu! Jedine v tomto je skrytá
lepšia budúcnosť! Jedine týmto spôsobom sa náš svet môže
stať naozaj lepším!
Konajme
tak, aj keď to v súčasnosti vzbudí posmech všetkých tých,
ktorí nás budú považovať za zaostalých a nemoderných. Všetci
títo moderní a pokrokoví totiž vo svojej slepote netušia a
nevnímajú, že svojim spochybňovaním bezvýhradnej nadradenosti
morálky a mravnosti sa stávajú služobníkmi temnoty, smerujúcimi
náš svet do záhuby. Do záhuby, spôsobenej uctievaním zhubného
princípu prípustnej nemorálnosti, ktorá z neho, v ďalšom
nevyhnutnom reťazení urobí peklo.
My
sa však staňme služobníkmi svetla, ktorí náš svet budú naopak
smerovať k lepšej budúcnosti tým, že vo svojom vnútri, i vo
svojom reálnom živote postavia práve mravnosť a morálku vždy a
v každej situácii na prvé miesto.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre