V
predchádzajúcom článku sme dali priestor zdrvujúcej kritike
židokresťanstva z pohľadu priaznivcov Véd, ktorí tvrdia, že ide
o nízky kult uctievania božstva zeme a hmoty. Spoločným
charakteristickým znakom všetkých takýchto chtonických
náboženstiev je prinášanie krvavých obetí. Nájdeme ich v
židovstve i v kresťanstve, v krvavej obeti Krista na kríži.
Dôkazom orientácie na hmotu je i viera v telesné zmŕtvychvstanie
Krista, čím sa kresťanstvo stáva náboženským kultom uctievania
hmotného tela, ktoré vstalo z mŕtvych.
No
a viera naivných ľudí v takýto padlý kult so sebou nevyhnutne
prináša veľa negatív, ako napríklad vojny, to jest hromadné
prinášanie krvavých rituálnych obetí, ďalej pokrytectvo,
nemorálne užívanie si a mnohé ďalšie negatíva, ktoré boli
podrobne rozvedené v predchádzajúcom článku.
Povedzme
si však teraz, ako to s kresťanstvom naozaj je. A povedzme si to
otvorene a objektívne, bez snahy nejako uprednostňovať či už
kresťanstvo, alebo názory priaznivcov Véd na kresťanstvo.
A
vychádzajme pri tom z Védskeho učenia, hovoriaceho o večnom
konflikte ducha a hmoty. Z tohto dôvodu existujú i náboženstvá
dvojakého druhu. Náboženstvá svetlé, smerujúce ľudí k výšinám
ducha a k ich oslobodeniu sa od hmoty a náboženstvá chtonické,
čiže hmotársky materialistické, smerujúce naopak k viazanosti na
hmotu. Medzi svetlé patria Védy a medzi padlé a nízke
židokresťanstvo.
Zásadná
chyba priaznivcov Véd v tomto ich hodnotení však spočíva v ich
zjednodušenom a paušálnom nazeraní. Všetko je totiž v
skutočnosti vždy iba o ľuďoch a o ich osobnom postoji k večnému
boju síl hmoty so silami ducha. Preto existujú v zásade dva
základné typy ľudí. Jedni sú viac hmotného zamerania, vnímajúci
všetko iba cez hmotu. A to dokonca i Stvoriteľa a náboženstvo.
Druhí
sú sú zase ľuďmi ducha, podvedome vnímajúcimi, že existuje
niečo vyššie, čo hmotu presahuje.
No
a na základe týchto dvoch základných typov ľudí vznikli v
židovstve a neskôr aj v kresťanstve dve vedľa seba idúce línie.
Línia svetla ducha a línia nevedomosti, spojenej s vnútornou
orientáciou na matériu.
Línia
orientácie na hmotu bola poplatná názoru, že ak človek akokoľvek
zhreší, môže to odčiniť prinesením obeti.
Línia
svetla bola naopak o prijatí osobnej zodpovednosti za vlastné činy,
ktoré musia byť dobré ak chceme, aby sa aj nám samotným dobre
darilo, pretože vo stvorení platí pravečná spravodlivosť.
Línia
orientácie na hmotu je líniou pohodlnej viery, ktorá konzervuje
chyby a necnosti, spoliehajúc sa na účinnosť obetí.
Línia
svetla je líniou pozdvihnutia ducha prostredníctvom snahy o konanie
dobra a rozvíjania cností.
V
línii svetla prišiel Mesiáš a prívrženci línie
zmaterializovaného náboženstva od samého začiatku usilovali o
jeho život a nakoniec ho aj zavraždili.
Jedným
zo zvlášť vypuklých príkladov, ktoré usvedčujú stúpencov Véd
z neobjektívnej zaujatosti voči židovstvu ako celku je trebárs
ich tvrdenie, že uctievali hada, ktorý je typickým symbolom
všetkých chtonických kultov a nosili ho v arche úmluvy.
Ide
o tvrdenie, ktoré sa zdá byť až určitou zlomyseľnosťou,
pretože vo všeobecnosti sa predsa vie, že v arche úmluvy boli
uložené kamenné tabule Desatora. Preto sa tomu predsa celkom
logicky hovorilo archa úmluvy, čiže archa zmluvy. Archa zmluvy so
Stvoriteľom. Nachádzal sa v nej teda morálny a mravný postulát
židovstva Svetla, obsiahnutý v Desatore. Jeho dodržiavanie
tvorilo podstatu zmluvy medzi židmi a Bohom. V nej sa zaväzovali k
úcte k Stvoriteľovi všetkého a k úcte voči otcovstvu a
materstvu. V nej sa zaväzovali k rešpektovaniu prikázaní
nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť a
nebudeš žiadostivý majetku blížneho svojho.
Ide
o teda jednoznačne o svetlé a nadčasové morálne princípy, so
schopnosťou duchovne povzniesť absolútne každého, kto ich bude
dodržiavať. To vyvracia akékoľvek tvrdenie o padlej, chtonickej
podstate židovského náboženstva ako celku.
Ježiš,
ako pokračovateľ svetlej línie židovstva vo svojich slovách:
„milosrdenstvo chcem a nie obetu“, už definitívne zavrhuje
inštitút krvavej obety. Zároveň bola neskôr zavrhnutá i
obriezka, ako i rozlišovanie medzi konzumáciou čistého a
nečistého mäsa, čo znamená, že tieto veci boli iba dočasne
spojené s nižšou úrovňou zrelosti národa. Na základe jeho
postupného duchovného kultivovania a nárastu zrelosti boli potom
zavrhnuté, ako už prežité.
Neskôr
sa ale žiaľ aj samotné novo vznikajúce kresťanstvo rozštiepilo
na dve línie. Na líniu svetla ducha a na líniu materialisticky a
mocensky orientovaného kresťanstva, pričom matériou poznačená
línia kresťanstva pokrivila zmysel Kristovho príchodu na svet.
Spasiteľ
totiž v skutočnosti prišiel preto, aby ľuďom ukázal cestu k
Svetlu. Aby im svojim učením ukázal, ako majú v sebe rozhojniť
svoju nepatrnú, pôvodnú iskru ducha v blčiaci plameň zrelej
duchovnej osobnosti. Kto sa teda usiloval žiť podľa jeho slov,
kráčal smerom k Svetlu a stával sa čoraz zrelšou a žiarivejšou
duchovnou osobnosťou.
Pokrivenie
významu Kristovho pozemského účinkovania scestnou líniou
kresťanstva spočívalo v tom, že začala ako prioritu považovať
jeho smrť na kríži. Táto mala byť v duchu starozákonného
obetovania, obetou za hriechy sveta.
A
tak spása prestala byť videná hlavne v živote podľa Kristovho
slova, ktorého žitím sa máme zušľachťovať a tým kráčať ku
Svetlu, ale vo viere v zmiernu obetu Krista na kríži.
No
a tento pokrivený prúd bol ešte navyše korunovaný vierou v
telesné zmŕtvychvstanie Pána. Ten potom, vo svojej telesnej
schránke vystúpil na nebesia. A tak sa ešte aj dnes kresťania
modlia: „verím vo vzkriesenie tela“, čo ale absolútne odporuje
všetkým prírodným zákonom a tým pádom i Vôli Najvyššieho,
ktorý tieto zákony do stvorenia vložil.
Kristus
vstal zmŕtvych! Nie však telesne, ale v takzvanom oslávenom tele,
ktoré bolo iné, ako fyzické. O tom, že bolo iné svedčí
nakoniec aj príhoda o ceste učeníkov do Emauz, kedy učeníci Pána
nepoznali. A nepoznali ho preto, lebo vyzeral inak, ako pred tým! A
v tomto tele, nie hmotnom, ale jemnohmotnom, vystúpil po 40 dňoch
od svojho zmŕtvychvstania na nebesia.
Odišiel
ku svojmu Otcovi, ku ktorému nemôže prísť nikto vo fyzickom
tele, pretože ono je len z prachu zeme a na prach sa opäť obráti.
A
tak tu teda máme líniu kresťanstva Svetla a vzostupu ducha,
postavenú na každodennom naplňovaní Ježišovho učenia. Na
druhej strane máme zase kresťanstvo poznačené matériou vo forme
uctievania telesne zmŕtvychvstalého Krista, vo forme viery vo
vlastné telesné zmŕtvychvstanie a vo forme uctievania zmiernej
obety na kríži, vykonanej za hriechy sveta.
To
prvé, pravé kresťanstvo je úsilím o rozdúchanie a rozhojnenie
svetlej iskry v nás, prostredníctvom zbavovania sa necností a
zdokonaľovania sa v cnostiach. Prostredníctvom snahy oslobodiť sa
od všetkého, čo by nás chcelo natrvalo pripútať k hmote. Je to
kresťanstvo Františka z Asissi, Jána Husa a mnohých iných, im
podobných, ktorí žili skromne, snažili sa oslobodiť od hmotných
väzieb a usilovali o slobodu ducha.
To
druhé je kresťanstvo, silne poznačené matériou. Kresťanstvo
viery v krvavú zmiernu obetu Krista na kríži, kresťanstvo
uctievania materiálneho zmŕtvychvstania Spasiteľa, kresťanstvo
boja o svetskú moc a peniaze, kresťanstvo vatikánskeho prepychu a
upalovania kacírov, kresťanstvo predávania odpustkov a hromadenia
majetkov, kresťanstvo vonkajšieho lesku a šplhania sa po cirkevnej
hierarchii.
Z
tohto dôvodu máme aj dve podoby prijímania tela a krvi Spasiteľa.
Správnu a nesprávnu!
Nesprávna
je vnímanie tohto úkonu ako pripomínanie nutnej krvavej zmiernej
obety Spasiteľa, vykonanej pre vykúpenie hriešneho sveta.
Správna
spočíva v poznaní, že Kristus bol Božím Slovom v tele a krvi na
zemi. Prijímanie tela a krvi Spasiteľa je teda v skutočnosti
symbolikou prijímania Slova Božieho, ktoré priniesol Kristus pre
spásu ľudstva.
Akékoľvek
paušálne a komplexné odsudzovanie židovstva a kresťanstva ako
celku je teda nesprávne. S jeho zmaterializovanou líniou je preto
možné naozaj spájať mnohé negatíva, ktoré sme z hľadiska
priaznivcov Véd popisovali v predchádzajúcom článku.
Avšak
jeho svetlá línia je naopak cestou k pozdvihnutiu ducha
prostredníctvom rozvíjania toho najušľachtilejšieho, čo v nás
ľuďoch jestvuje. Je líniou najnádhernejších požehnaní, akých
tento svet nie je ani hoden.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre