Dávne
civilizácie si uvedomovali veľké nebezpečenstvo nekonečného
blúdenia ľudských duší v záhrobí. Z tohto dôvodu vznikali
knihy mŕtvych, ktorých účelom mala byť akási základná
orientácia na druhom svete.
V
prechádzajúcom článku sme hovorili o tom, že svetlom majáka,
ukazujúcim vždy správny smer, nech by sme sa už v jemnohmotnom
svete nachádzali kdekoľvek, je Stvoriteľ. Jeho Svetlo však môžeme
jasne vnímať jedine vtedy, keď máme v sebe silnú lásku k Nemu.
Jedine vtedy, keď sme takúto lásku vedome pestovali a budovali už
počas svojho pozemského života. Jedine vtedy, ak sme v súlade s
prvým prikázaním nestavali nad Najvyššieho nič iného. Nijaké
iné hodnoty, ktorým sme sa klaňali a ktoré nám preto budú na
druhom svete zastierať Svetlo Pána. Tým sa potom nevyhnutne
znižuje naša schopnosť správneho smerovania ku kráľovstvu
nebeskému, ako konečnému cieľu nášho putovania stvorením.
Na
druhom svete však číha jedno veľké nebezpečenstvo aj na tých,
ktorí v sebe majú lásku k Stvoriteľovi. V čom spočíva?
Stvoriteľ
je pôvodom a východiskom všetkých najvznešenejších a
najušľachtilejších cností. Cností ako spravodlivosť, čestnosť,
ušľachtilosť, a tak ďalej, a tak ďalej. Kto teda chce kráčať
nahor k Pánovi, do jeho ríše, ten musí ísť nevyhnutne cestou
nadobúdania a rozvíjania cností.
Ale
pozor! Stvoriteľ je zároveň i večnou, jedinou a živou Pravdou! A
táto večná Pravda, prebývajúca vysoko nad stvorením bola do
podstaty stvorenia transformovaná vo forme zákonov. Zákonov,
odzrkadľujúcich dokonalosť jedinej Pravdy Božej.
K
Stvoriteľovi, ktorý je Pravdou sa teda je možné približovať iba
tak, že sa človek usiluje o Pravdu. Že sa jednoducho snaží
poznávať veci také, aké sú, pretože práve ich súcnosť je
odzrkadlením jedinej, veľkej a živej Pravdy Božej.
Tragédia
mnohých veriacich však spočíva v tom, že prostredníctvom
vierouky vlastných náboženstiev prijali neraz rôzne omyly,
nekorešpondujúce s Pravdou. Omyly, ktoré sú skreslením Pravdy.
A
tieto omyly si žiaľ mnohí, úprimne veriaci v Pána, odnášajú
po svojej fyzickej smrti na druhý svet pevne zakorenené vo svojej
duši. Aj keď teda ide o ľudí dobrých, ktorí by mohli v
jemnohmotnej úrovni rýchlo postupovať ku kráľovstvu nebeskému,
bude to mať pre nich nevyhnutne za následok, že v určitom bode
svojho vzostupu musia zastať, pretože narazia na neprekonateľný
múr. Na železnú mrežu a tá ich nepustí ďalej! Budú síce
jasne vnímať Svetlo Lásky Najvyššieho, ale oni nebudú môcť na
ceste k nemu učiniť ani len krok.
Títo
ľudia musia totiž pochopiť, že onou mrežou, oným
neprekonateľným múrom je ich vlastný, v duši pevne zakorenený,
nesprávny názor, rozchádzajúci sa s Pravdou. Nesprávny názor,
hlboko vrytý do ich duše, pretože tak ich to predsa učili ich
duchovní učitelia, kazatelia, kňazi a majstri.
Pokiaľ
však tento nesprávny názor, nekorešpondujúci s Pravdou v sebe
neprekonajú, pokiaľ nenájdu odvahu zásadným spôsobom
prehodnotiť to, čomu ich na zemi učili rôzne duchovné autority,
dovtedy budú musieť zostať stáť pred vysokým múrom a železnou
mrežou vlastných nesprávnych názorov, i keby to malo trvať celé
tisícročia. I keby ich mal na tomto mieste zastihnúť rozklad
hmotného sveta, zahŕňajúci hrubohmotnosť, ale i jemnohmotnosť.
Ale
aby sme stále nehovorili len vo všeobecnej rovine, uveďme si
konkrétny príklad. Vezmime si trebárs také opätovné vtelenia
ľudskej duše do pozemského, fyzického tela.
Táto
skutočnosť je obrovskou milosťou, spočívajúcou v tom, že
ľudskej duši je dané, aby sa zo striktne rovnorodého prostredia
jemnohmotnosti, kde trávi prevažný čas svojho bytia, mohla z času
na čas zrodiť do rôznorodého prostredia na zemi. Na druhom svete,
čiže v jemnohmotnosti, sa totiž každá duša nachádza v sebe a
svojim chybám presne rovnorodej úrovni, kde neexistujú nijaké
vzory, hodné nasledovania. Kde existujú len duše s rovnakými
chybami, ako má ona sama. Ide teda o úrovne, kde sa sebe rovnorodí
ľudia prostredníctvom vlastných chýb navzájom zraňujú dovtedy,
až sú z toho zúfalí a nezatúžia sa vymaniť z tohto prostredia
tým, že začnú intenzívne pracovať na vlastnom polepšení. K
takému pochopeniu však môže človek v jemnohmotnosti, medzi
rovnorodými, dospieť až po stáročiach, alebo tisícročiach.
Je
preto naozaj obrovskou milosťou, ak sa duša z jemnohmotného sveta
z času na čas zrodí na zemi, kde naopak vládne rôznorodosť, a
kde preto nachádza mnohých ľudí od seba lepších. Kde teda
nachádza vzory hodné nasledovania, čo pre človeka, ak túto
príležitosť využije, môže znamenať obrovský duchovný posun,
ktorý by inak, v prísne rovnorodom prostredí jemnohmotného sveta
musel trvať celé tisícročia.
Ľudské
bytie totiž prebieha v prevažnej miere práve v jemnohmotnosti.
Jemnohmotnosť môžeme pripodobniť k moru a ľudskú dušu k rybe,
ktorá v ňom pláva. Ryba občas vyskočí nad hladinu a potom opäť
spadne nazad do mora.
No
a práve ono krátke objavenie sa ryby nad hladinou je občasným
zrodením ľudskej duše z jemnohmotnosti do fyzického sveta, aby
tu, v inšpiratívne rôznorodom prostredí, nasledovaním dobrých
príkladov, pozitívnych vzorov a podnetných duchovných náuk mohla
učiniť zásadný posun vo svojom duchovnom vývoji. Opätovné
zrodenia na zem sú teda pre každú ľudskú dušu obrovskou
milosťou.
Kresťania
však považujú tieto skutočnosti za blud a svoje presvedčenie si
po smrti odnášajú vo svojej duši do jemnohmotného sveta.
Tento
ich omyl, nekorešpondujúci s Pravdou nášho univerza ich však
musí v jemnohmotnom svete nevyhnutne zadržať. V určitom bode ich
duchovného vzostupu zostanú preto stáť na jednom mieste dovtedy,
kým ho vnútorne neprekonajú.
Skúsme
sa však zamyslieť nad tým, že ak by sme teraz išli do prostredia
rôznych kresťanských cirkví a povedali im o zákonitostiach
opätovného vtelenia ľudskej duše do fyzického tela, z najväčšou
pravdepodobnosťou by nás ani nepočúvali, pretože ich názor je
iný. A tohto svojho nesprávneho názoru sa budú pevne držať aj
napriek tomu, že na zemi majú možnosť jeho konfrontácie s
názorom správnejším.
Zvážme
ale, čo títo ľudia urobia potom, v jemnohmotnosti, keď sa ocitnú
pred železnou mrežou a neprekonateľným múrom medzi rovnorodými,
kde budú všetci veriť presne tomu istému a kde nebude ničoho,
ako na zemi, čo by im dalo podnet k zmene ich nesprávneho názoru.
Kedy
potom, a hlavne za ako dlho spoznajú svoj omyl? Koľko im asi bude
trvať, kým ho sami v sebe bez vonkajších podnetov prekonajú?
Bude
to trvať možno stáročia a možno tisícročia! A je možné, že
tento v duši hlboko zakorenený omyl nebudú schopní prekonať
vôbec, čím však žiaľ premeškajú možnosť povzniesť sa včas
z jemnohmotnosti do kráľovstva nebeského. A preto budú musieť
byť strhnutí do rozkladu hmotného sveta, pretože v ňom natrvalo
uviazli prostredníctvom svojich nesprávnych názorov.
Pre
každého, kto verí v Boha je preto životne dôležité s najväčšou
vážnosťou skúmať všetky zásadné pravdy vlastného
náboženstva, ktoré sú mu predkladané. Nesmie teda všetko iba
slepo prijímať len preto, že to tak hovoria a učia rôzne
duchovné autority. Musí byť kritický a musí zvažovať. A to
predovšetkým svojim citom! Práve vo svojom cite má totiž pevnú
oporu, ktorá mu dá vytušiť, čo korešponduje a čo
nekorešponduje s Pravdou.
Za
každé ľahkomyseľné, alebo slepo dôverčivé skreslenie
zásadných duchovných téz, ktoré si odnesieme vryté vo svojej
duši na druhý svet totiž ponesieme dôsledky len my samotní. Lebo
ak je to vzdialené od Pravdy, bude to len nás samotných zadržiavať
v jemnohmotnosti dovtedy, kým to neprekonáme a k Pravde
nedospejeme. Ale v jemnohmotnosti, bez iných impulzov to môže
trvať aj celé stáročia.
Preto
využime drahocenný čas na zemi a staňme sa ľuďmi hľadajúcimi
Pravdu. Lebo jedine v Pravde spočíva sloboda duchovného vzostupu!
Jedine poznanie Pravdy nás vyslobodí! Jedine ono nás môže
oslobodiť od všetkých hmotných väzieb nesprávnych a falošných
názorov, a umožní nám nakoniec povzniesť sa do ríše Svetla
skutočnej, večnej, jedinej a pravej Pravdy Božej.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre