V
predchádzajúcom článku sme hovorili o nástrahách, ktoré na nás
číhajú po smrti na takzvanom druhom svete. Ale keďže tých
nástrah je viac, ako obsiahne jediný text, budeme pokračovať a
ukážeme si ďalšie nebezpečenstvá, aby sme ich poznali už
teraz, aby sme ich mohli na druhom svete šťastne prekonať a aby
pre nás nemuseli znamenať naše tragické zdržanie na celé
tisícročia.
Zdržanie,
ktoré nás pripraví o drahocenný čas, určený na dosiahnutie
takej úrovne duchovnej zrelosti, aby sme boli schopní opustiť včas
hmotu, či už jej hrubohmotnú časť, alebo jej jemnohomotnú časť,
a povzniesť sa do večnej ríše Ducha. Celá hmotnosť totiž
podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku, a so zánikom
súvisiaceho rozkladu. A práve čas trvania hmotnosti je časom, v
ktorom musíme dosiahnuť potrebnej zrelosti pre vstup do kráľovstva
nebeského, aby sme nemuseli byť strhnutí spolu s hmotu do
rozkladu, ako ešte duchovne dostatočne nezrelí, a preto neschopní
povzniesť sa včas do večnej ríše Ducha.
Poďme
teda k ďalším konkrétnym nástrahám, čakajúcim na nás na
druhom svete. Ak sme sa teda po stáročiach, ba tisícročiach
nakoniec oslobodili z najnižších úrovní jemnohmotnosti, ak sme
sa oslobodili z tých miest, kde si ľudia, rovnorodí vo svojich
chybách navzájom spôsobujú utrpenie, ak sa nám teda podarilo
našim polepšením dostať do vyšších a svetlejších úrovní
takzvaného druhého sveta, z dosahu intenzívneho utrpenia, číha
na nás ďalšie veľké nebezpečenstvo. A síce, nebezpečenstvo
trvalého ustrnutia na jednom mieste.
Ak
už totiž duše ľudí nepociťujú bezprostredné utrpenie, spojené
s najnižšími úrovňami druhého sveta a dostanú sa o trošku
vyššie, kde takéhoto utrpenia niet, strácajú zrazu motiváciu
kráčať stále nahor, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Najlepšie
bude, ak si uvedieme konkrétny príklad. Predstavme si teda človeka,
žijúceho na zemi, ktorý nemá nejakých vážnejších
nedostatkov. Má však silný sklon k zmyslovej náruživosti. Keď
zomrie, odnesie si nevyhnutne tento sklon vo svojej duši do
jemnohmotného sveta, kde sa okamžite, na základe zákona
rovnorodosti dostane do úrovne, kde sa nachádzajú jemu podobní.
To jest ľudia, alebo duše ako je on sám, oddávajúce sa sklonu
zmyselnej náruživosti.
Dotyčný
človek však na zemi subjektívne nepociťoval svoju vášeň ako
niečo zlé, ale naopak, ako niečo príjemné a dobré. A preto ak
sa v jemnohmotnom svete zrazu dostane medzi sebe rovnorodých,
považuje to priam za splnenie všetkých svojich najtajnejších
snov. A je potom ľahko pochopiteľné, že takýto človek nebude
mať ani najmenšiu potrebu opustiť túto úroveň a kráčať ďalej
nahor. Bude to pre neho reálne znamenať, že tam strávi celé
tisícročia, alebo dokonca, že tam uviazne natrvalo. Čiže až
dovtedy, kým ho tam nezastihne nevyhnutný rozklad všetkého
hmotného, pretože sa nedokázal včas odpútať z hmoty a povzniesť
do bezpečia ríše Ducha.
Toto
veľké nebezpečenstvo hrozí každému z nás prostredníctvom
všetkých našich chýb a nedostatkov. Prostredníctvom všetkých
našich vášní, zlozvykov, náklonností, alebo dokonca koníčkov,
súhrnne veľmi výstižne definovaných pojmom ľahké hriechy. Ich
spoločnou hrozbou je totiž fatálne strácanie času v relatívne
príjemných jemnohmotných úrovniach. Času, ktorý nám bude
nakoniec chýbať pre naše včasné ukončenie duchovného vývoja.
Tento
druh nebezpečenstva hrozí i takzvaným materialistom, ktorí často
hovoria, že sú lepší ako mnohí veriaci. Že síce neveria v
nijakého Stvoriteľa, ani v nijaký život po smrti, ale vo svojom
živote sa riadia určitými základnými morálnymi princípmi. A že
sú v mnohých prípadoch často oveľa lepší, ako veriaci, čo
býva neraz žiaľ pravda.
Čo
sa však stane s týmito, relatívne dobrými ľuďmi, po ich
fyzickej smrti?
Pretože
neverili v existenciu Stvoriteľa, ani v existenciu jeho kráľovstva
nebeského, budú sa musieť na základe svojho vlastného vnútorného
presvedčenia zdržovať v nízkych úrovniach jemnohmotnosti,
nachádzajúcich sa v blízkosti hrubohmotnej Zeme, pretože veria
iba v existenciu najhrubšej hmotnosti. Zostanú tu pripútaní aj
napriek tomu, že sú v podstate dobrí a mohli by stúpať do
vyšších jemnohmotných úrovní, smerom ku kráľovstvu nebeskému.
Avšak
ich vlastné, zhubné materialistické presvedčenie ich bude držať
prikovaných k najhrubšej hmote až dovtedy, kým ho v sebe
neprekonajú. Kým nepochopia, ako sa veci v skutočnosti majú a kým
sa nezačnú usilovať dostať do kráľovstva Ducha. Do ríše
Svetla, ktorej existenciu tak bláznivo odmietali.
Kým
však človek, materialista, zmení svoje doterajšie presvedčenie a
dospeje sám v sebe vnútorne až sem, môžu naozaj prejsť celé
tisícročia, čo ale pre neho môže znamenať fatálnu stratu času,
a nakoniec rozklad jeho osobnosti v zániku hmotného sveta.
V
tejto súvislosti si je treba položiť zásadnú otázku, či
existuje niečo, čo je nás schopné v jemnohmotných úrovniach,
ale v podstate i v hrubej hmotnosti neustále správne navigovať
smerom nahor? Či existuje niečo, ako kompas, ukazujúci nám vždy
správny smer? Či existuje niečo, podobné svetlu majáka, ktoré
nám nedá zablúdiť?
Takýto
kompas a takéto svetlo existuje! A je ním láska k Stvoriteľovi a
túžba po ňom! Túžba po živote v jeho blízkosti v kráľovstve
nebeskom. Veď predsa o ničom inom, ako práve o tomto nám jasne
hovorí prvé prikázanie: Hospodin je tvoj Pán! Nebudeš mať
nikoho a ničoho iného, čomu by si sa klaňal!
Toto
prikázanie nás upozorňuje, že nijaké hodnoty a nijaké veci v
našom živote nesmieme nikdy stavať nad našu lásku k Najvyššiemu.
Jedine ona musí byť najvyššou hodnotou, akú vo svojom živote
máme. Ešte tu na zemi by sa preto mal každý človek snažiť
vybudovať si takú mieru lásku k Stvoriteľovi, ktorá bude
prevyšovať všetko ostatné. Mali by sme sa naučiť
neuprednostňovať absolútne nič a nestavať absolútne nič nad
našu lásku k Pánovi.
Ak
totiž toto dokážeme, získame práve vo svojej láske k
Najvyššiemu onen neomylný kompas, ukazujúci nám vždy a za
každej situácie cestu k výšinám. Toto je najväčšie bohatstvo,
ktoré si vôbec môžeme so sebou zo zeme odniesť. Toto je poklad,
ktorý nám nedá zablúdiť, zaspať, stratiť sa, alebo zabudnúť,
kam má smerovať naša cesta, nech by sme sa v jemnohmotnom svete
nachádzali kdekoľvek.
Ale
pozor! Táto láska v nás musí byť hlboko citovo prežitá,
pretože len takýmto spôsobom sa stáva našim trvalým
vlastníctvom, ktoré nám zostane aj po odložení nášho fyzického
tela a našom odchode do jemnohmotného sveta.
Nesmie
to byť teda nič naučeného, mechanického a zvykového, pretože
takéto niečo je len produktom nášho rozumu. A náš rozum ako
taký je sám osebe len produktom hrubohmotného mozgu, čo znamená,
že svojou smrťou musíme nevyhnutne prísť o absolútne všetko,
čo súvisí s našim mozgom a rozumom.
A
ako už bolo povedané, zostane nám len to, čo máme hlbokým
citovým prežitím navždy uložené v našej duši. No a v prípade
našej lásky k Stvoriteľovi sa nám to potom stane svetlom majáka,
ukazujúcim vždy správny smer. Stane sa nám to záchranným lanom,
ktoré nás bude vždy ťahať iba nahor.
Ak
sme ale vo svojom pozemskom bytí stavali mnohé veci a mnohé
hodnoty nad našu lásku k Stvoriteľovi, ak si so sebou do
jemnohmotnosti neodnášame náš pevný vzťah a našu pevnú väzbu
k Pánovi, budeme sa podobať lodi na mori, ktorá bez svetla majáka
musí nevyhnutne donekonečna blúdiť, a nakoniec sa roztrieštiť
na nebezpečných pobrežných útesoch.
Musíme
teda nakoniec zahynúť v zániku hmotného sveta, ktorého hodnoty
nás pevne držali a z ktorého sme sa neboli schopní včas vymaniť,
pretože sme do popredia stavali iba veci hmotné a chýbalo nám
pevné záchranné lano našej vrúcnej lásky k Bohu, ktoré by nás
potiahlo nahor a nakoniec zachránilo.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre