Charakter našich obcí
sa očividne mení. Nie sú to už totiž obce ako v minulosti,
ktorých obyvatelia využívali svoje pozemky predovšetkým na
pestovanie rôznych produktov pre vlastnú spotrebu. To znamená, že
väčšinu celkovej rozlohy pozemku tvorila záhrada užitková a iba
nepatrná časť bola vyhradená záhrade okrasnej.
V súčasnosti, i z
dôvodu príchodu mnohých ľudí z miest na vidiek, sa však tento
pomer obrátil. Dnes tvorí väčšinu pozemku záhrada okrasná, s
veľkými zatrávnenými plochami. Len menšiu, zanedbateľnú časť
tvorí záhrada úžitková, ktorá niekedy často úplne chýba.
Čo je však na tomto
trende tak negatívne? Veď predsa na svojom vlastnom pozemku si môže
robiť každý, čo chce.
Negatívom je to, že
ľudia žijúci na vidieku sa týmto štýlom života začínajú
vzďaľovať typickému a pre vidiek po stáročia príznačnému,
dôvernému spojeniu s pôdou. A tým pádom i s prírodou ako takou.
Stávajú sa len akýmisi mestskými ľuďmi, žijúcimi na vidieku,
ktorí však už postrádajú opravdivý vzťah a hlavne úctu k
pôde, na ktorej by si mohli sami pre seba dopestovať vlastné,
zdravé ovocie a zeleninu.
Samozrejme sú takí,
čo na to popri svojich pracovných povinnostiach čas nemajú. Ale
treba zdôrazniť, že aj v takomto prípade existujú mnohé
rastliny, alebo ovocné stromy, ktoré potrebujú iba minimálnu,
alebo vôbec nijakú starostlivosť. Napríklad ríbezle, egreše,
čerešne, višne, hrušky, marhule, maliny, alebo orechy. Stačí
ich iba zasadiť a o nič viac sa už prakticky netreba starať.
Treba iba pozbierať úrodu a možno na jeseň pohrabať listy. Ale
ani to nie je nutné.
Je ale priam
nepochopiteľné, prečo mnohí majitelia pozemkov na nich pestujú
len trávu a nevyužívajú ich k tomu, aby im prakticky bez práce
prinášali vlastné a zdravé ovocie.
Ľudia z miest
spravidla nemajú vlastnú pôdu a preto si musia všetko kupovať.
No a z vyššie uvedených dôvodov začína i na vidieku pribúdať
čoraz viacej takých, ktorí sú na to odkázaní. Ktorí sa stávajú
dobrovoľne vo všetkom závislými, hoci by naopak mohli byť do
značnej miery sebestačnými.
Vo všetkom, o čom sme
hovorili sa však v skutočnosti skrýva oveľa viac, než by sa
mohlo na prvý pohľad zdať. V tomto trende je totiž evidentne
badateľná zhubná filozofia konzumnej pohodlnosti, prichádzajúca
ku nám zo západu. Na čo sa má človek namáhať, veď predsa v
obchodoch dostane všetko? A častokrát tak lacno, že by sa mu to
samému ani dorábať neoplatilo.
Čo na tom, že
potraviny v obchodných reťazcoch sú plné chémie! Čo na tom, že
u nás, strednej Európe ide z hľadiska potravinovej politiky západu
o produkty druhotriedneho, až treťotriedneho charakteru, hoci v
rovnakom obale, ako na západe!
Odovzdane a bez štipky
hrdosti sme sa zmierili s pozíciou ľudí druhej, až tretej
kategórie a svoju mládež posielame na západ za druhoradou až
treťoradou prácou, o ktorú už domáci nemajú záujem. A práve
pre túto stratu našej vlastnej, najelementárnejšej seba úcty si
pravdepodobne ani nič iného nezaslúžime.
Áno, už len tým, že
sa človek snaží, ak má tú možnosť, byť aspoň čiastočne
sebestačným, už len tým sa stavia na odpor bezohľadnej taktike
bohatých západných krajín, ktoré z nás chcú mať len svoje
odbytište. Ktoré chcú, aby sme na nich boli absolútne vo všetkom
závislí a oni si potom budú môcť s nami robiť čokoľvek. A k
dosiahnutiu toho cieľa využívajú našu lenivosť, pohodlnosť a
sklon ku konzumu.
Kto sa však podvolí
tomuto trendu, kto sa stane prázdnou konzumnou bábkou, vo všetkom
sa spoliehajúcou len na obchody, ten možno po celý svoj život ani
nespozná, ako chutí skutočné jablko, jahoda, paprika, či
rajčina, pretože tie zo západných obchodných reťazcov sú viac
chemickými, ako poľnohospodárskymi produktami. Hold, za všetko sa
platí! A toto je daň za našu lenivosť, pohodlnosť a konzumnosť.
A je tu ešte aj druhá,
dôležitá vec, o ktorú prichádza každý, kto necháva svoju pôdu
ladom a pravidelne na nej kosí iba trávnik. Ide o vzťah k pôde,
vzťah k zemi, vzťah k prírode a k jej prírodným cyklom. Ide o
úctu k tomu, čo prichádza na náš stôl ako dar zeme, dar neba a
dar práce ľudských rúk.
Sú to tie
najelementárnejšie veci, s ktorými bolo ľudstvo dôverne spojené
po celé stáročia. Je to čosi nesmierne dôležité a cenné. Čosi
skutočné, pravé a rýdze, čo nemožno nikdy získať tým, že
ideme do obchodného reťazca a kúpime si, čo potrebujeme.
V obchodných reťazcoch
je totiž všetko zredukované iba na tovar. Tovar, ako akýkoľvek
iný. A preto stáli návštevníci týchto reťazcov nikdy
nepochopia, že to, čo každý deň jeme a z čoho sme živí je
predsa len niečo viac! Že je to dar Boží! Že je to dar našej
matky prírody svojim deťom.
Vzťah ľudí k prírode
je žiaľ už len oddychový, rekreačný a komerčný. Už to nie je
vzťah hlboký, autentický a osobne zainteresovaný prostredníctvom
práce vlastných rúk, zamazaných od zeme, za čo človek, ako za
odmenu dostáva zdravé dary prírody pre svoje vlastnú spotrebu.
Našim postupným a
čoraz intenzívnejším vzďaľovaním sa od chápania týchto
skutočností však strácame spojenie s našou vlastnou
prapodstatou, od ktorej sa tak bláznivo odčleňujeme a odtrhávame.
Mechanizmus súčasného konzumného systému totiž z ľudí vytvára
jedincov bez úcty k čomukoľvek hodnotnému. Jedincov, ktorí si
vážia iba peniaze, zisk a to, čo sa oplatí a čo je výhodné.
Formuje z nich pohodlných, konzumných živočíchov, ktorí
stratili svoje elementárne väzby k zemi a k prírode. Ktorí k nim
stratili základnú úctu a základný vzťah.
Toto takzvané vyspelé
ľudstvo, rezignujúce na svoj najprirodzenejší, bytostný a úcty
plný vzťah k prírode si totiž ako určitú náhradu vytvorilo
svoju vlastnú realitu. Realitu peňazí, zisku a konzumu! Realitu
extenzívneho, priemyselného obhospodarovania pôdy, ktorého
výsledkom sú potraviny, plné chemických jedov a podzemné zdroje
vody plné pesticídov! Vytvorilo si virtuálnu elektronickú
realitu, v ktorej prostredí, odtrhnutom od skutočnej reality
zostáva natrvalo uväznené vedomie našej mládeže, ale aj
dospelých.
Oproti tomuto ľudskému
bláznovstvu, prejavujúcemu sa uctievaním pseudo hodnôt a
opovrhovaním skutočnými hodnotami však stojí jednoduchosť,
pokora, rýdzosť, prostota a pokojná, mieruplná nezlomnosť matky
Zeme a matky prírody. A nakoniec táto tichá nezlomnosť zlomí
všetko ľudské bláznovstvo presne tak, ako tomu bolo vždy
doposiaľ v histórii, keď si už ľudia mysleli, že sú na vrchole
civilizácie a nevedeli sa preto spratať do kože.
A ak hovoríme o
vidieku a o jeho novej, zmenenej tvári, nemožno nespomenúť ešte
jeden zvrátený moderný trend. Prinášajú ho hlavne prisťahovalci
z miest a prispôsobujú sa mu aj mnohé mladé rodiny. Ide ohradenie
svojho pozemku vysokými betónovými múrmi. Tam, kde teda doposiaľ
vždy stačilo obyčajné pletivo, umožňujúce voľný pohľad do
širokého okolia, tam sa v súčasnosti všade objavujú betónové
múry.
Betónové múry, ako
vonkajší prejav egoisticky vlastníckej filozofie, ktorými ich
majitelia demonštrujú svoje vnútorné zameranie na pojmy „ja“,
„mne“ a „moje“, čím sa vidiek pomaly mení na betónové
väzenie, v ktorom si každý žije svoj vlastný život, nedobytne
oddelený od ostatných.
Všetci títo ľudia si
však akosi neuvedomujú, že napokon oni sami budú musieť stráviť
celý svoj život medzi múrmi dvojmetrovej betónovej ohrady, kde
budú mať výhľad podobný výhľadu väzňov na ich každodennej
prechádzke po väzenskom dvore.
Ide tu doslova o
dokonalú ukážku toho, ako človek vnútorne, duševne obmedzený
filozofiou moderného egoizmu, prejavujúcou sa kŕčovitým
upriamením na pojmy „ja“, „mne“ a „moje“ nakoniec tento
svoj vnútorný postoj zhmotňuje aj do vonkajšej podoby betónového
múra, ktorým to „svoje“, ako i seba samého oddeľuje od
ostatných i od celého sveta.
No a žiaľ, táto
filozofia sa neprejavuje iba týmto jediným spôsobom, ale prejavuje
sa celkovým prístupom k životu. A preto je v súčasnosti svet
plný sebectva, chamtivosti a bezohľadnosti v honbe za hromadením
majetkov a peňazí. Preto sú ľudia vo svojom spôsobe myslenia
materiálne obmedzenými a kŕčovito upriamenými len na to svoje.
Preto im chýba
sloboda, voľnosť a rozlet ľudského ducha, ktorý, žijúc v
hmotnom svete síce využíva veci hmotné, ale nenecháva sa nimi
zviazať, spútať, zotročiť a uväzniť v domnení, že už nič
iného neexistuje a že hmota a hmotné dobro, ktorého sa čo
najviac snaží uchmatnúť pre seba je všetkým.
Len ľudia vnútorne,
duchovne slobodní a nezotročení hmotou nemajú potrebu zotročovať
krajinu a robiť z nej väzenie. Avšak otroci hmoty a vlastného
„ja“ sa potrebujú viditeľne vymedzovať a ohradzovať presne
tak, ako to môžeme pozorovať na súčasných, smutných premenách
vidieka.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre