Poznáte
ten vtip, ako sedí chlapík v obývačke, pozerá televíziu, a
zrazu mu niekto tichúčko zaklope na dvere? Chlapík vstane a
otvorí. Pred dverami stojí malá kostrička a hovorí: „Svieca
života vášho škrečka dohorela. Prišla som si po jeho dušu“.
Chlapík
neveriaco pozerá a potom s hnevom kopne do kostričky, ktorá
zhrkoce dolu schodmi. Vráti sa do obývačky, sadne si a znovu
pozerá televíziu. O chvíľu sa ale ozve strašný buchot na dvere.
Chlapík vstane, otvorí, a pred dverami stojí obrovská smrtka s
kosou. A vedľa nej tá malá kostrička, ktorá hovorí: „Mama,
tento to bol“.
Dakedy
je možné nájsť skutočne hlboké posolstvo aj vo vtipoch. A
posolstvo tohto je jednoznačne: Človeče, ak nebudeš schopný
prijať s pokorou a odovzdanosťou utrpenie malé, skôr alebo neskôr
ťa postihne utrpenie veľké!
Náš
hmotný svet je miestom mnohého utrpenia. Miestom únavy, chladu,
bolesti, krívd, nepochopenia, nepohody, zúfalstva, sporov,
disharmónie a tragédií. Každý z ľudí bol, je, alebo celkom
určite bude niečomu z toho vystavený. Zásadnou otázkou ale
zostáva, akým spôsobom sa k tomu postaví. Či zrelo, alebo
nezrelo.
Nezrelý
spôsob je nadávanie, lamentovanie a sťažovanie si, ktoré z
každodenného života tak dobre poznáme. Je to v podstate
neprijímanie utrpenia a stavanie sa mu na odpor ako niečomu, čo si
nezaslúžime. Ako niečomu, s čím nechceme nič mať a čo nám
nepatrí.
Takýto
postoj však nie je ničím iným, ako oným pomyselným odkopnutím
kostričky spred našich dverí, čo bude mať nevyhnutne za
následok, že naše utrpenie sa v blízkej, alebo vzdialenejšej
budúcnosti stane ešte oveľa väčším. Je to prístup, ktorým sa
bude naše utrpenie postupne nabaľovať ako nový sneh pri rútiacej
sa lavíne, aby nás táto lavína nakoniec rozdrvila a naveky
pochovala pod sebou.
Zrelý
prístup k vlastnému utrpeniu má byť úplne iný. Má byť spojený
s rešpektovaním duchovného rozmeru univerza a jeho zákonov, v
ktorých účinkoch ku nám utrpenie prichádza. A prichádza ku nám
preto, lebo je s našou osobou nejakým spôsobom nevyhnutne spojené.
S
deväťdesiatich piatich percent je to preto, že ide o nevyhnutný
dôsledok nášho vlastného, minulého jednania. Nášho nesprávneho
dávneho, alebo nedávneho jednania, ktoré si pamätáme, alebo
nepamätáme. A táto naša vlastná minulá zlá sejba k nám potom
nevyhnutne prichádza v zlej žatve nášho súčasného utrpenia.
Napriek
všetkému nepríjemnému, čo so sebou prináša je to ale predsa
len dar, pretože jeho prežitím a prijatím v pochopení, že sme
si to v podstate sami spôsobili a že si to preto zaslúžime,
dostávame príležitosť vymazať svoju minulú vinu. Dostávame
príležitosť očistiť sa od zla, ktoré sme kedysi spôsobili.
Tým
vyrovnáme svoj účet a stávame sa čistými. Vlastným utrpením
sme totiž zaplatili za zlo a utrpenie, ktoré sme v minulosti my
sami spôsobili iným. Zaplatili sme tak, ako to vyžaduje vyššia
Spravodlivosť Božia, a vo svojom ďalšom bytí už potom môžeme
kráčať bez utrpenia, ak si dáme pozor, aby sme ho sami
nespôsobovali iným ani slovami, ani myšlienkami, ani skutkami.
Slová,
s ktorými si ľudia doposiaľ nevedeli dať rady, hovoriace o tom,
že „ak nás niekto udrie po jednom líci, máme mu nastaviť aj
druhé“, neznamenajú v skutočnosti nič iného, ako odporúčanie
pokorne prijímať prichádzajúce utrpenie, vidiac v ňom možnosť
očistiť sa od svojich previnení a vyrovnať všetky svoje
nevyrovnané účty.
Práve
takýmto spôsobom máme teda vnímať deväťdesiat päť percent
strastí, ktoré ku nám prichádzajú, aby sme ich správne zvládli
a stali sa nám cestou k slobode.
Aby
sme naopak svojim nadávaním, sťažovaním, neprijímaním,
odmietaním a nepochopením utrpenia neprišli o príležitosť
zbaviť sa svojich vín. A aby sme potom na základe takéhoto
nezrelého prístupu neboli v budúcnosti nevyhnutne vystavené
utrpeniu ešte oveľa väčšiemu.
Zvyšných
päť percent bolesti a strastí, ktoré k ľuďom prichádzajú, k
nim prichádzajú preto, aby tým osobnostne rástli a dozrievali.
Aby sa ich prekonávaním stávali čoraz zrelšími a silnejšími.
Aby sa raz, ako plne zrelé, silné a od všetkých vín očistené
duchovné osobnosti mohli povzniesť do nádhery večného života
kráľovstva nebeského, kam má v skutočnosti smerovať púť
každého z ľudí na našej zemi.
Preto
radostne vpred v ústrety všetkému, čo nám život prináša! Nech
už je to dobré, alebo zlé! Za to dobré buďme vďační Pánovi,
pretože práve On nám daroval naše bytie a spolu s ním všetky
radosti a všetko šťastie, ktoré nám to prináša.
Ale
buďme vďační aj za strasti, bolesti a problémy, ktoré ku nám
prichádzajú! Lebo ku nám prichádzajú preto, že je to
spravodlivá odozva našich vlastných, minulých nesprávnych činov.
Platíme za ne svojim utrpením, čím sa však oslobodzujeme od
svojich vín, pretože za všetky svoje viny musí každý z nás
zaplatiť! A to až do posledného haliera, ako to požaduje
nekompromisná spravodlivosť Najvyššieho.
Alebo
potom ku nám prichádzajú strasti, bolesti a problémy preto, aby
sme sa práve prostredníctvom nich, prostredníctvom ich zdolávania
a prekonávania stávali čoraz zrelšími a silnejšími
osobnosťami.
Aj
v jednom aj v druhom prípade je nám to teda k úžitku. V oboch
prípadoch, ak ku ním zaujmeme správny postoj, nás to totiž
posúva čoraz bližšie k jedinému a skutočnému cieľu našej
cesty, ktorým je kráľovstvo nebeské. Ktorým je ríša Svetla a v
nej život v blízkosti Pána. Večný život, plný šťastia,
radosti a nadšených, tvorivých činov, predstavujúcich to jediné,
pravé a skutočné uctievanie Stvoriteľa.
Človeče,
zaujmi preto konečne správny postoj k vlastnému utrpeniu, pretože
potom ťa každé takéto tvoje prežitie môže posunúť smerom
dopredu a smerom nahor. Lebo všetko utrpenie, ktoré ťa stretá, je
s tebou samotným nejakým spôsobom spojené. Je niečím, čo sa vo
všemúdrosti Najvyššieho ocitlo na tvojej životnej ceste, aby si
to ty zrelo a správne prekonal, a týmto spôsobom sa duchovne
posunul o ďalší krok dopredu na ceste do cieľa tvojho bytia.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre