Ďakujeme,
že môžeme už tu na Zemi, tak nesmierne vzdialenej od Stvoriteľa
všetkého, svojim každodenným bytím nepretržite uctievať jeho
nesmiernu velebnosť. Ďakujeme, že môžeme každej svojej
myšlienke, každému svojmu pohybu, každému svojmu činu a každému
svojmu nádychu vnútorne, vo svojom vedomí, prepožičať rozmer
uctievania Pána. Ďakujeme, že môžeme prostredníctvom svojich
radostných činov spievať veľký oslavný chorál ku cti Jediného
a Najvznešenejšieho.
Ďakujeme,
že sme takýmto spôsobom schopní žiť životom trvalej modlitby.
Modlitby trvalého uctievania Pána absolútne všetkým, čo činíme
a čím sme. Trvalej modlitby, na ktorú sme svojim zásadným
vedomým vnútorným rozhodnutím povýšili absolútne všetko, čo
prežívame.
Naše
bytie sa tak premenilo modlitbu! V modlitbu nepretržitého
uctievania Pána, ktorá v nás blčí neustále, ako jasný plameň
sviece v podobe toho, čo práve konáme. Vo podobe práce, keď
pracujeme, v podobe radosti, keď sa radujeme, v podobe odpočinku,
keď odpočívame, v podobe chôdze, keď ideme, alebo v podobe
lásky, keď milujeme.
A
tak sme k modlitbe, ktorá sa dovtedy dvíhala k Pánovi z našich
pier a z našich sŕdc pripojili modlitbu úplne inú a novú. Je ňou
celé naše bytie, ktoré sa stalo zosobnením modlitby samotnej.
Lebo modlitba, to už nie je čosi mimo nás, ale sme to my samotní!
A
preto keď ráno vstávame, už sa nemodlíme, ako bolo zaužívané,
aby sme sa potom ponorili do každodenného života. Teraz, keď
vstaneme, prostredníctvom každodenného života sa ponoríme do
modlitby! Do nepretržitého uctievania Pána všetkými radostnými
činmi toho dňa, ktoré vykonáme. Oni sú našou modlitbou! My sami
a celé naše bytie je modlitbou!
Ale
nie len tým velebíme Pána! Uctievame ho aj svojou bolesťou a
strasťami, ktoré musíme ešte prežívať. Prichádzajú totiž ku
nám v účinkoch jeho neomylnej Spravodlivosti. No a my,
rozpoznávajúc vo svojich strastiach a vo svojom utrpení účinky
tejto veľkej Spravodlivosti, ich pokorne prijímame. Neprotivíme sa
im, neodmietame ich, nenadávame na ne, ani sa nesťažujeme.
Svojim
pokorným a odhodlaným prijímaním vlastných strastí tak
uctievame dokonalú Spravodlivosť Najvyššieho, ktorá sa voči nám
takto prejavuje. Avšak uctievaním prejavov tejto Spravodlivosti
uctievame Tvorcu samotného! Uctievame jeho všemúdrosť, dokonalosť
a moc!
A
tak sa nie len naše radostné činy stávajú našim nepretržitým
uctievaním Pána, ale stáva sa ním aj naša bolesť a naše
strasti.
A
tohto všetkého je možné dosiahnuť jednoduchým, ale zásadným
posunom vo svojom vedomí. Zásadným posunom vo vedomí, ktorým
odsunieme bokom všetky naše doterajšie priority jednania, či už
vlastný prospech, prospech svojej rodiny, peniaze, kariéru,
majetky, moc, slávu a podobne, a nahradíme ich prioritou jedinou a
najvyššou. Prioritou uctievania veľkosti a vznešenosti Pána
všetkým čo činíme, myslíme a čím sme, aby sa tak celá naša
existencia premenila v jedinú modlitbu chvály Najvyššieho. Aby
sme tak už tu na Zemi mohli žiť podobní anjelom v nebi, ktorí ho
práve takto neustále oslavujú.
Pane,
tebe patrí naše bytie so všetkým, čím sme a čo činíme! Nech
ti je sláva! Nech ti je chvála na veky vekov!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre