Dva obrazy posledného súdu

Poslednému súdu, spojenému s nevyhnutným rozkladom hmotného sveta neunikne absolútne nikto z nás, pričom posledný súd bude predstavovať nekompromisnú hraničnú čiaru, prebiehajúcu naprieč všetkými ľuďmi.

Hraničnú čiaru, rozdeľujúcu ľudí na dostatočne duchovne zrelých, a teda schopných povzniesť sa z hmotného sveta do večného kráľovstva ducha, a na duchovne nezrelých, zviazaných prostredníctvom svojich chýb, nedostatkov, vášní, sklonov, nemravnosti, alebo dogiem s hmotným svetom, smerujúcim do rozkladu. Nevyhnutný osud rozkladu hmoty sa potom stane osudom každého jednotlivca, s hmotným svetom pevne spojeného.

Toto je dianie, ktorému nemôže uniknúť nikto z nás. A aj keď mu nie je možné uniknúť, je možné sa naň zodpovedne pripraviť a zvíťaziť v ňom. Vyjsť z neho, ako víťaz a nie ako porazený.

Aby sme sa mohli stať víťazmi nad smrteľnosťou hmoty v blížiacom sa poslednom súde, bolo nám ukázané, čo máme robiť a hlavne, akými sa máme stať, aby sa toto neodvratné dianie nestalo záhubou našej osobnosti.

Ide o veci, ktoré je treba stále, hoci aj tisíckrát pripomínať, aby sa ľudia spamätali, duchovne schopili, a mohli včas povzniesť do kráľovstva nebeského, zanechávajúc za sebou všetky nebezpečenstvá hmotných svetov, pomaly ale isto smerujúcich do svojho rozkladu.

Pozrime sa preto teraz na dva obrazy posledného súdu, ktoré nám môžu vniesť viac pochopenia a porozumenia do tejto vážnej problematiky.

Prvý obraz bude súvisieť so známym podobenstvom o múdrych a nemúdrych pannách. Je síce dôverne známe, ale o jeho vzťahu k poslednému súdu sa až tak veľmi nehovorí.

Deň sa schyľuje ku koncu, pomaly sa stmieva a panny čakajú na ženícha. Tie múdre si prezieravo zobrali dostatok oleja do svojich lámp. Avšak nemúdre panny po čase zistili, že im bude olej chýbať. Prosia preto múdre panny, aby im dali zo svojho. Tie však vravia, že ak im dajú olej, nebudú mať nakoniec dosť ani jedni, ani druhí. Nech radšej idú za predavačmi a olej si kúpia.

Nemúdre panny teda odchádzajú, ale medzi tým prichádza ženích a múdre panny s horiacimi lampášmi vstupujú na jeho svadbu. Dvere sa definitívne zatvárajú a nemúdre panny zostávajú vonku.

Toto podobenstvo nám jasne hovorí o vyššie spomínanej, deliacej čiare v súvislosti s posledným súdom, ktorá vzájomne od seba oddelí pripravených a duchovne zrelých od nepripravených a duchovne nezrelých. Pripravení a zrelí vstúpia do večnej radosti ríše ducha a nepripravení a nezrelí zostanú uviaznutí v hmote, za pevne zatvorenou bránou, vedúcou do kráľovstva nebeského.

Čo však je oným plameňom, horiacim v lampách múdrych panien a čo je olejom, ktorý tento plameň živí?

Plameňom je duchovná iskra v nás! Je ním drobné zrnko ducha, ktoré sme si ako najväčší poklad priniesli sem do hmotnosti. Aby ale plameň nášho ducha mohol jasne žiariť, musí mať dostatok oleja. No a týmto olejom je naša snaha o dobro, spravodlivosť a čestnosť! Naša snaha o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti vnútorného života! Naša snaha o poznanie Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov! Naša snaha o naplňovanie Vôle Najvyššieho v každodennom živote!

Kto takto činí, bude mať dostatok oleja vo svojej lampe a plameň jeho ducha bude radostne horieť v očakávaní príchodu Ženícha. A Ženích potom všetkým, cnosťami žiariacim ľudským duchom, otvorí bránu do svojho kráľovstva nebeského.

Kto sa ale neusiloval o dobro, spravodlivosť a čestnosť, kto sa nesnažil o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života, kto sa neusiloval o poznávanie Vôle Najvyššieho a jeho Zákonov, kto sa nesnažil o naplňovanie Vôle Pána vo svojom každodennom živote, ten nemá dostatok oleja vo svojej lampe a preto plameň jeho ducha iba slabo bliká. Takýto jedinec sa nestal cnosťami žiariacim ľudským duchom a preto mu nebude dovolené vstúpiť na Ženíchovu svadbu. Bude musieť ostať za pevne zatvorenými dverami. Bude musieť zostať vo vonkajšej tme do rozkladu sa rútiacej hmoty, ktorá ho strhne so sebou.

A poďme k obrazu druhému. Predstavme si vysokú horu, pokrytú veľkým množstvom snehu. V údolí pod horou žijú ľudia so svojimi námahami, starosťami a radosťami. Iba málokto z nich zatúži po tom, aby sa niekedy dostal na vrchol hory. Predsa sa však nájde zopár jedincov, ktorí sa na túto cestu vydali.

Po nejakom čase príde k obyvateľom, žijúcim v údolí pod horou, výstražná správa o prvom stupni lavínového nebezpečenstva. Mnohých sa zmocní strach a začnú uvažovať, ako by sa mohli zachrániť a čo konkrétneho by mohli urobiť, aby sa vyhli istej záhube v prípade pádu lavíny do údolia.

Ale život ide ďalej vo svojom obvyklom zhone, čo spôsobí, že sa nakoniec výstražné slová o prvom stupni lavínového nebezpečenstva pomaly vytratia s povedomia ľudí.

Po nejakej dobe ale prichádza výstraha druhá, upozorňujúca na druhý stupeň lavínového nebezpečenstva. Po tomto druhom varovaní však ľudia paradoxne zostávajú oveľa ľahostajnejší, ako pri prvom. Veď nakoniec k ničomu nedošlo, tak prečo sa znepokojovať?

No a opäť, po dlhšej dobe prichádza k obyvateľom údolia výstraha tretieho stupňa lavínového nebezpečenstva. Tá však už zostáva takmer bez povšimnutia, pretože ide o hrozbu, ktorá sa už viac krát opakovala bez toho, že by k niečomu naozaj reálne došlo.

A život ide ďalej, až jedného dňa je zrazu možné počuť najskôr tichý, ale neskôr strašlivý hukot padajúcej lavíny. V tej chvíli je už však na všetko neskoro, pretože obrovské masy snehu drúzgajú, ničia a hubia všetko, čo im stojí v ceste, až sa napokon zvalia do údolia a pochovajú ho pod sebou i so všetkým živým.

Zásadná otázka znie: mohol sa niekto zachrániť?

Odpoveď: áno mohol! A to ten, kto začal so včasným výstupom na horu a dostal sa na jej vrchol, kde nikdy nijaká lavína nepadá. Jedine tam, na vrchole hory sa totiž nachádza bezpečné miesto.

V našom prípade, vo vzťahu k poslednému súdu to znamená, že jedine ten, kto vo svojom živote dosiahne vrcholu dobra, spravodlivosti, ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých cností, jedine ten sa nemusí ničoho obávať, keď sa všetky hmotné svety začnú lavínovite rúcať sami v sebe.

Kto sa však naopak vo svojom živote nesnaží o dosiahnutie ľudskej dokonalosti, o dosiahnutie ľudsky dokonalého ideálu dobra, spravodlivosti, ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých cností, nachádza sa v údolí štandardného, každodenného materialistického života. Nachádza sa v bezprostrednom dosahu lavínovitého zrútenia hmoty, ktorá ho musí nevyhnutne strhnúť so sebou.

Nech je ponechané na posúdení každého, kde je v súčasnosti jeho miesto. Či si ešte pokojne žije v údolí a nič iného, ako čisto pozemské starosti a radosti ho nezaujímajú. Alebo, či už začal so svojim výstupom na horu a vo svojej osobnej snahe o dosiahnutie vrcholu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti sa nachádza vo štvrtine cesty, v polovičke cesty, alebo v troch štvrtinách cesty.

Každý nech si ale dobre uvedomí, že absolútne bezpečný môže byť len na samom vrchole hory, čiže na samom vrchole ľudskej dokonalosti, pretože kdekoľvek pod vrcholom, na akomkoľvek stupni jeho nedostatočnej ľudskej dokonalosti a duchovnej zrelosti ho ešte môže zachytiť a strhnúť lavína, do zániku sa rútiaceho hmotného sveta, ktorá ho bude bolestivo vliecť so sebou a nakoniec ho rozdrví, zničí a definitívne pochová.

O všetkých týchto veciach nebolo hovorené preto, aby bol v ľuďoch vzbudzovaný strach, ale preto, aby bola konečné poznaná hlboká vážnosť bytia človeka v hmotnom stvorení. Aby bola každým jednotlivcom včas zahájená cesta k jeho odpútaniu sa od hmoty a k jeho povzneseniu sa na krídlach cností a ušľachtilosti do bezpečného prístavu večnej ríše Ducha. Do kráľovstva nebeského, v ktorom niet žiadnej smrti a žiadneho zániku. Do kráľovstva nebeského, ktoré je večné a jasne žiari vysoko nad hmotou, ako ten najväčší a najvznešenejší cieľ všetkých ľudských duchov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.