Malým
je ten, kto pozná iba malé ciele! Veľkosť našich cieľov a
ideálov nás robí veľkými a naopak, malosť našich cieľov a
ideálov nás robí malými. Človek totiž formuje seba samého, ale
aj svoje okolie do podoby toho, aké vysoké, alebo naopak nízke sú
jeho ideály.
Ak
teda človek verí iba hmote a iba v hmotu, formuje sám seba i svoje
okolie do podoby života, aký žijeme v súčasnosti. Do podoby
života plného závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu,
klamstva, chamtivosti, nečestnosti, zištnosti, nespravodlivosti,
nemravnosti, skazenosti, zvrhlosti, duševnej plytkosti, a tak ďalej,
a tak ďalej.
Ak
by ale človek skutočne veril v Stvoriteľa ako v najvyššiu
Ušľachtilosť a uctieval by ho ušľachtilosťou vlastného bytia,
už dávno by sme žili život naplnený spravodlivosťou,
čestnosťou, ohľaduplnosťou, ľudskosťou, nezištnosťou,
mravnosťou a harmóniou.
Žiaľ,
pre moderných ľudí dneška viera v Stvoriteľa veľa neznamená.
Presnejšie povedané, neznamená pre nich takmer nič. Vôbec
netušia, ako by ho mali milovať a je im to v podstate ukradnuté.
Láska celej ich osobnosti totiž patrí niečomu inému. A síce
hmote! Tú milujú, tú uctievajú a tej sa klaňajú.
Do
všetkého súčasného materialistického bláznovstva však znejú
Kristove slová, hovoriace o tom, čo je v skutočnosti pre každého
človeka najdôležitejšie: „Milovať budeš Pána, celým svojim
srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou“.
Dnešný
človek si však s týmto slovami nevie dať rady. Nevie čo
znamenajú a nevie, ako ich zrealizovať.
Ale
v konečnom dôsledku ich predsa len určitým spôsobom chápe a
rozumie im! A to práve prostredníctvom materializmom pokriveného
odrazu, ktorý tak dôverne poznáme a vo svojich životoch
naplňujeme. Pokrivený, materialistický odraz vyššie zmienených
Kristových slov totiž znie: „Milovať budeš iba hmotu a všetky
jej pôžitky! A to celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou
svojou dušou a celou svojou silou.“ Tomuto už všetci dokonale
rozumejú. Práve podľa tohto totiž uvažujú a jednajú, a podľa
tohto si zariadili celý svoj život.
Len
sa pozrime na súčasného materialistu, ktorý má rád život a má
rád všetky nepreberné možnosti, ktoré mu život ponúka. Jeho
dni sú naplnené prácou, ale aj mnohými pôžitkami, ktoré si
peniazmi za svoju prácu dokáže zabezpečiť. Toto absolútne
pohlcuje a zamestnáva celý jeho vnútorný život, a samozrejme aj
ten vonkajší. Všetko toto je však iba hmota, ktorú dotyčný
človek takýmto spôsobom bezvýhradne miluje.
Čo
je však viac? Stvorenie, alebo Ten, čo ho stvoril? Sformované,
alebo Ten, čo všetko sformoval?
Čo
je dominantnejšie? Čo je podstatnejšie? Čo je hodné väčšej
pozornosti? Čo je hodné väčšej úcty a lásky?
Náš
záujem, naša pozornosť a naše snaženie môžu patriť aj
matérii, ale oveľa väčší záujem a oveľa väčšia pozornosť
by mala patriť Tomu, kto stojí nad matériou.
Môžeme
mať radi život v hmotnosti so všetkými jeho radosťami a
možnosťami, ale oveľa viacej máme mať radi samotného Tvorcu a
Udržiavateľa tohto života.
Stvoriteľ
a veci ním stvorené sú dva základné prvky bytia, avšak
nesmierna tragédia a nesmierna malosť ľudí spočíva v tom, že
túto elementárnu dvoj rozmernosť života zredukovali iba na jeho
materiálnu časť.
Materiálna
realita bola vytrhnutá z veľkého, celkového kontextu bytia. Ľudia
sa obmedzili iba na hmotné a takýmto spôsobom sa oni sami stali
obmedzenými. Obmedzenými hodnotovo aj osobnostne! Obmedzenými
ľudsky aj duchovne! A vo svojom obmedzenom vnímaní reality
nevyhnutne vytvárajú veci tomu zodpovedajúce. Veci, a dokonca aj
myšlienky iba materialisticky obmedzené a sploštené. No a tento,
nami úzko obmedzený svet, sa nám stal realitou, v ktorej žijeme.
Ale
ľudia sú vo svojej najvnútornejšej podstate ako vtáci, ktorých
krídlami je rozmer úcty a lásky voči Stvoriteľovi. Keďže sme
však svoje krídla prestali používať, zakrpateli nám a my sme
stratili svoju prirodzenú schopnosť lietať. Pohybujeme sa preto už
len po zemi a svet výšin, prístupný iba voľnému letu nám
zostáva neprístupný. Tak neprístupný, že sme už dokonca
stratili aj vieru, že niečo takého vôbec existovalo a existuje.
Jedine
láska a úcta k Stvoriteľovi nám totiž môže dať nadhľad nad
hmotou. Môže povzniesť našu myseľ, naše vedomie i našu dušu k
Výšinám, odkiaľ už hmotu nemožno vnímať ako niečo
dominantné, ale len ako niečo podružné. Ako niečo, čo môžeme
a máme plnými dúškami využívať, ale našu myseľ, naše
vedomie a našu dušu to nesmie nikdy plne ovládnuť.
Ak
ale ľudská bytosť stratí úctu a lásku k Stvoriteľovi, stráca
tým zároveň aj patričný nadhľad nad hmotou. A to hmotné ju
potom plne pohltí a zotročí. A to až tak, že človeka nakoniec
presvedčí, že nič iného neexistuje. Že hmota a jej pôžitky sú
všetkým a na ničom inom nezáleží. Že duchovno a existencia
Stvoriteľa je len fantázia a výmysel.
Náš
svet učinil z nepatrnosti hmoty veľkosť a zo skutočnej veľkosti,
stojacej nad hmotou rozprávku a nezmysel. A v tomto tragickom
hodnotovom omyle prežije väčšina obyvateľstva celý svoj život.
Tomu tiež plne zodpovedá ich ľudská, osobnostná a duševná
kvalita. Kvalita, ktorú si môžeme ukázať na tomto konkrétnom
príklade:
Začiatkom
prázdnin som videl pri ceste skupinu asi dvanásťročných detí,
ktoré sa evidentne nudili a čisto z nudy pokrikovali na okolo
prechádzajúcich cyklistov.
Keď
sa ku ním nejaký cyklista blížil, išlo o pokriky viacmenej
neutrálne, až dobromyseľné. Ale čím viac sa cyklista vzďaľoval,
tým bola rétorika tvrdšia a z diaľky za ním zneli tie
najvulgárnejšie nadávky. Takto sa teda cez prázdniny bavia
dnešné, zhruba dvanásťročné deti.
Ide
o názorný príklad, jasne dokumentujúci duševné a osobnostné
kvality mládeže, narodenej dnešným rodičom materialistických
hodnôt, pre ktorých je jediným náboženstvom len hmota a hmotné
pôžitky. A podobným, negatívnym spôsobom sa smerom zvnútra
navonok prejavuje kult zlatého teľaťa matérie nielen u
školopovinných detí a dospievajúcej mládeže, ale i u ľudí
absolútne všetkých vekových kategórií.
Nesmierna
úbohosť, nízkosť a malosť preto vanie z dnešných ľudí takmer
na každom kroku. Vanie zo všetkých ich slov a rozhovorov. Je
trvalo prítomná vo všetkom ich životnom snažení a vo všetkých
ich činoch. Bije do očí aj pri ich zábave a trávení voľného
času.
A
nemôžu na tom nič zmeniť ani najnovšie mobily a tablety, ani
značkové oblečenie, ani najnovšie modely áut, ani atraktívne
dovolenky a plné peňaženky. Lebo aj napriek vlastníctvu všetkého
tohto je až zarážajúcou desivá materialistická úbohosť, len
čo ľudia otvoria ústa a dajú tak nestrannému pozorovateľovi
nahliadnuť do svojich duší.
A
k takejto, až ľudsky nedôstojnej devalvácii a osobnostnej
degenerácii došlo preto, lebo celým svojim srdcom, celou svojou
mysľou, celou svojou dušou a celou svojou silou milujeme iba to
hmotné a materiálne. Namiesto toho, aby sme sa stali skutočne
ľudsky veľkými a hodnotnými tým, že celým svojim srdcom, celou
svojou mysľou a celou svojou silou budeme milovať jedine Pána a
svojho Boha.
A
to konkrétne tak, že sa budeme snažiť žiť podľa jeho Vôle,
podľa jeho Zákonov a v duchu najvyšších a najušľachtilejších
cností. Jedine pre takýchto ľudí bol stvorený hmotný svet a
jedine takýto ľudia budú smieť v budúcnosti využívať všetkých
jeho darov, možností a radostí.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre