Ak
ľudia vnímajú určité zásadné veci nesprávne a podľa toho sa
potom vo svojom živote riadia, musia nevyhnutne kráčať nesprávnou
cestou, na ktorej konci ich čaká tragédia. A presne tak je tomu aj
s pohľadom na vzkriesenia Krista. Viera kresťanov totiž v tomto
prípade nekorešponduje so zákonmi univerza, to jest s tým, ako v
skutočnosti vstal Ježiš z mŕtvych.
Kresťania
veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele. A toto svoje
presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši, kde sa
vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenia tela a v život
večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo
svojom fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom
súčasnom, fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.
Skúsme
však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si
otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť
cez zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď
sa učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi
zamkli za sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi
objavil ich Majster.
Mnohí
určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa
zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom.
Na tomto mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil
Pán, boli v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia
nazdávajú. Nešlo totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne
zákonitý dej. Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení
zákonov, na základe ktorých funguje univerzum. Či už ide o
zákony fyzické, alebo o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty
fungovania stvorenia vložené samotným Stvoriteľom. A jeho Syn
Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na Zem neprišiel žiadne zákony
rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa narodil ako človek, preto
bol podrobený hladu, smädu, únave, i všetkému ostatnému, čomu
je podrobený každý z nás vo fyzickom tele.
A
to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do
miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné
ani Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony
jeho Otca.
Ale
pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté
dvere v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal
Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo
možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho
videli jeho učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách
odložil aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, božej
podstate sa znovu zjednotil s Bohom Otcom, po pravici ktorého
kraľuje na večné veky.
No
a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil
na nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a
vystúpiť na nebesia každý človek, ktorý žije podľa jeho
učenia! To znamená, že aj on bude po svojej fyzickej smrti najskôr
vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby v ňom potom začal pozvoľna
stúpať k výšinám, a nakoniec, aby v tých najvyšších výšinách
odložil aj svoje jemnohmotné telo a vstúpil vo svojej čistej
duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do jeho kráľovstva
nebeského! Do večnej ríše Ducha!
Lebo
do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď
predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme
a na prach sa nakoniec aj obráti.
A
práve preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú k
životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto
zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v
modlitbe vyznania viery. To však musí mať za následok, že si
títo ľudia po fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do
jemnohmotnosti. A ich mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od
skutočného duchovného vzostupu. Nedovolí im totiž stúpať k
výšinám Ducha, ale bude ich stále držať iba tam, kde očakávajú
splnenie svojho vzkriesenia. Čiže v blízkosti najhrubšej hmoty.
Pohnúť
sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však budú
môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale
to bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na
každej omši a takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné
autority.
Svojim
dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa však
vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho
zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené
vzniku a zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom
zanikne a premení sa v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s
každou rastlinou. Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s
našou slnečnou sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi,
obývanými ľudskými dušami. A preto bude musieť byť podrobené
zániku i každé vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas
odpútať od hmoty a zostalo s ňou zviazané. Zviazané buď
prostredníctvom rôznych omylov a dogiem, ktorým kŕčovito verí,
alebo prostredníctvom rôznych materialistických vášní, žiadostí
a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.
Uniknúť
osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať svoje
vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným
ukázal Kristus.
To
znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade s
učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom
tele okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách
odložil aj jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate
vstúpil do kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už
nič nepodlieha vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo
v jemnohmotnom svete.
Vzkriesenie
Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané tak,
ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi
univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.
Kto
ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu,
pretože tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so
sebou na takzvaný druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže
prehliadnuť a zriecť sa ho, stane sa mu nakoniec záhubou a
zničením, pretože ho bude neustále zadržiavať v blízkosti
najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné svety začnú rúcať
sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to jest jej hrubohmotnej i
jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným zánikom každej
osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu uviazla, a
nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia
kráľovstva nebeského.
Názvoslovie:
Hrubohmotnosť:
Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti.
Jemnohmotnosť:
Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie po
fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.
Jemnohmotnosť
má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá presne
zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú
jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a
jemnohmotné úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti.
Napriek tomu to však ešte stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú
to len vysoké úrovne jemnohmotnosti.
Raj,
alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad
jej jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek,
ktorý sa vo vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí
natoľko, že môže odložiť aj svoje jemnohmotné telo, a vo
svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do raja
Celé
je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým
dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu
v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo
vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom
zušľachtení odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme
vlastné vzkriesenie v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie
z hmoty do večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho
bytia.
Posledný
súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a to
ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto
doby z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a
vstúpiť do večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v
nevyhnutne nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre