Všetky
východné učenia, či už Védy, hinduizmus, alebo budhizmus sú
toho názoru, že človek sa rodí v hmotnej úrovni univerza
nespočetne veľa krát a počas každého svojho pozemského života
prežíva ako radosť, tak aj utrpenie. Počas mnohých životov
prežíva biedu, hlad, strach, bolesť, smútok, úzkosť,
nenaplnenie a mnoho iného. A to sa opakuje pri každom jeho zrodení
v rozličnej miere, až napokon človek zatúži uniknúť z tohto,
neustále sa opakujúceho kolobehu.
A
táto jeho túžba sa stáva prvým krokom na ceste duchovného
vzostupu. Na ceste postupného odpútavania sa od hmoty, od svojich
hmotných túžob a žiadostí, i od svojich rôznych chýb a
necností. Človek začína čoraz vedomejšie usilovať o dobro,
spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť i o čistotu. Tým sa
stáva čoraz viacej duchovným. Až napokon, vo svojom maximálnom
zušľachtení dokáže opustiť hmotný svet a vstúpiť do ríše
ducha, kde vládne už len šťastie, harmónia a mier, a kde niet
žiadneho utrpenia, ako v hmotných životoch na Zemi.
Všetky
východné náboženstvá sú svorne presvedčené, že každý z nás
má k dispozícii nekonečné dlhé časové obdobie, v ktorom môže
precitnúť a prehliadnuť nedostatočnosť pozemského života s
jeho ustavičným striedaním radosti a utrpenia. Že má nekonečné
časové obdobie na rozviazanie všetkých svojich hmotných väzieb
a povznesenie sa do ríše Ducha. A keby snáď tento jeho osobný
proces duchovného dozrievania presiahol trvanie životnosti našej
planéty, budú ľudia pokračovať vo svojom vývoji na ďalších
planétach vo vesmíre.
Bežný
človek sa teda podľa východných učení neustále pohybuje v
hmotnom svete. Prevažnú väčšinu svojho bytia trávi ako duša v
jeho jemnejšej časti a z tejto jemnej hmotnosti sa z času na čas
rodí do hmotnosti najhrubšej, čiže do fyzického tela. Keď
zomrie, odkladá svoje telo a odchádza ako duša do jemnohmotnosti,
aby sa z nej opäť po nejakom čase zase zrodil na Zemi.
A
takto to ide bez konca, pričom človek na základe zákona karmy,
alebo inak povedané, na základe zákona spätného pôsobenia trpí
za zlo, ktoré spôsobuje a zakusuje radosť, ako ovocie dobra, ktoré
učinil.
Či
sa už nachádza v jemnohmotnosti, alebo v hrubohmotnosti, zákon
spätného pôsobenia naňho všade dopadá takým spôsobom, že zlo
odmeňuje zlom a dobro dobrom. Tým je človek reálnym prežívaním
vlastného bytia navádzaný na cestu dobra. Na cestu ušľachtilosti
a rozvíjania cností, čím postupne, úplne samovoľne zahajuje
svoj duchovný vzostup do ríše trvalého šťastia, radosti a mieru
- do kráľovstva nebeského. Z hľadiska východných náboženstiev
je teda čas, kedy človek dospeje vo svojom vývoji až sem
absolútne neobmedzený.
V
protiklade s týmto názorom je tu ale názor kresťanov a tí
hovoria len o jednom jedinom živote. Na základe toho, akým
spôsobom ho človek na Zemi prežije, pôjde buď do raja, alebo do
pekla. Buď do kráľovstva nebeského, alebo do večného
zatratenia.
Ak
bol človek dobrý, ale má predsa len ešte chyby, strávi síce
nejaký čas v takzvanom očistci, ale v zásade ho už očakáva
kráľovstvo nebeské. Kresťanstvo teda, na rozdiel od východných
učení, vsádza všetko na jeden jediný pozemský život, ktorý je
preto absolútne rozhodujúci.
Kde
sa ale nachádza skutočná pravda? Máme neobmedzené množstvo
pokusov, alebo máme len jeden jediný pokus?
Presne
tak, ako v mnohých iných veciach, je skutočná pravda pravdou
zlatej strednej cesty. Znamená to teda, že pravdu nemá ani jedna,
ani druhá strana. Alebo inak povedané, každá z oboch strán má
len časť pravdy, pričom skutočná pravda sa nachádza kdesi
uprostred.
Východné
učenia sa mýlia v jednej dôležitej veci. Z hľadiska časového
obmedzenia trvania hmotného sveta, to jest jeho konečnosti a
hmotného zániku nie je možné, aby sme mali k dispozícii
nekonečný počet životov a nekonečný čas na to, aby sme
duchovne dozreli a opustili hmotný svet. Nijaká transmigrácia na
iné planéty a do iných častí stvorenia nie je možná. Náš
osud, ako ľudských bytostí, je nerozlučne spojený jedine s našou
časťou univerza, nazývanou Efezus.
Tu
máme rásť a vyvíjať sa. Tu má dozrievať náš duch
prostredníctvom nadobúdania cností, prostredníctvom konania dobra
a prostredníctvom zbavovania sa chýb a necností.
My
ľudia sme čosi ako zrnká obilia. Ako zrnká ducha, zasadené do
pôdy hmotnej svetovej časti Efezus, v ktorej máme rásť ako
obilie a priniesť úrodu. Úrodu plného rozvinutia našej
osobnosti, úrodu dobra, cností a ušľachtilosti, za čo budeme
môcť byť po žatve v podobe posledného súdu povznesení do
Pánovej sýpky kráľovstva nebeského.
Kto
teda do žatvy, čiže do posledného súdu, to jest do zániku
hmotného sveta stihne zodpovedajúcim spôsobom dozrieť, toho zrelá
duchovná osobnosť vstúpi do kráľovstva nebeského.
Kto
však do žatvy, čiže do posledného súdu nestihne zodpovedajúcim
spôsobom dozrieť, toho nezrelá osobnosť bude naopak ponechaná
hmote a jej nezvratnému osudu. A tým je zánik všetkého, čo je
hmotné.
Presne
tak, ako je zrno neoddeliteľne spojené s pôdou, do ktorej je
zasiate, v ktorej musí vyrásť, dozrieť a priniesť úrodu, presne
tak sme aj my ľudia, ako drobné zrnká ducha neoddeliteľne spojení
s osudom hmotnej časti Efezus.
Zrnko,
ktoré z nejakých dôvodov včas nedozreje, nemôže byť presadené
na iné pole, aby tam pokračovalo vo svojom dozrievaní. A presne
tak nie je možná ani žiadna transmigrácia ľudských duší zo
svetovej časti Efezus do iných svetových častí tohto obrovského
univerza, kde by pokračovali vo vlastnom duchovnom dozrievaní.
Preto
nie je náš duchovný vývoj v hmotnosti neobmedzený, ale naopak,
časovo obmedzený, ako sa o tom tak často hovorí v evanjeliách.
Raz teda v našej časti hmotnosti nevyhnutne dospejeme k časovej
hranici, na ktorej budú ostrým rezom oddelení tí, čo sú dobrí
a ušľachtilí do takej miery, že môžu vo svojom vývoji
pokračovať smerom k bránam kráľovstva nebeského od tých, čo
zostali z vlastnej viny duchovne nezrelými. Pred nimi sa naopak
brána ku kráľovstvu nebeskému pevne uzavrie, pretože kvôli
pôžitkom hmoty zanedbali svoj duchovný vývoj. Tým premeškali
drahocenný čas svojho pobytu v hmotnom svete, do ktorého prišli
jedine preto, aby včas dozreli a povzniesli sa do ríše Svetla.
Buďme
si preto dobre vedomými toho, že nikto z nás nemá neobmedzený
čas a nekonečné množstvo životov na to, aby duchovne dozrel a
mohol byť povznesený z hmotnosti do večnej ríše ducha.
A
teraz sa pozrime na to, v čom sa zase mýlia kresťania. Tí ako
vieme tvrdia, že máme k dispozícii jeden jediný život a v ňom
musíme zavŕšiť celý svoj duchovný vývoj. Ak to zvládneme,
pôjdeme do raja a ak to nezvládneme, pôjdeme do zatratenia.
Tento
kresťanský názor je ale chybný preto, lebo jednoducho nieje
možné, aby každý človek splnil vysoké kritériá pre vstup do
kráľovstva nebeského behom jediného pozemského života. Tento
omyl je dôsledkom rozhodnutia kresťanských duchovných elít. Tie
na piatom vatikánskom koncile v Konštantínopole odhlasovali, že
opätovné vtelenia ľudskej duše z takzvaného druhého sveta,
alebo z jemnohmotnej úrovne na Zem už nebude oficiálna kresťanská
cirkev naďalej akceptovať. Na a z toho dôvodu potom celkom logicky
vyplynulo, že celý duchovný vývoj človeka musí prebiehať počas
jediného pozemského života.
To
je ale absolútny nezmysel! My ľudia, ako už bolo povedané,
prežívame väčšinu svojho bytia v jemnohmotnom svete, odkiaľ sa
z času na čas rodíme do hmotnosti. Účelom nášho bytia v
jemnohmotnosti, ale aj na Zemi je rozvíjanie zrelosti ducha
prostredníctvom dobra, ušľachtilosti a cností. Na Zemi, v
pozemskom živote máme žiť tak, aby sme vždy po našej fyzickej
smrti mohli postúpiť do oveľa vyššej jemnohmotnej úrovne, než
bol tá, z ktorej sme sem do hmotnosti prišli. Týmto spôsobom
môžeme stúpať do čoraz vyšších a vyšších jemnohmotných
úrovní. Tak sa budeme dostávať stále vyššie, do blízkosti
kráľovstva nebeského, až napokon, vo svojom maximálnom ľudskom
zušľachtení budeme schopní opustiť jemnohmotnosť a vstúpiť do
ríše ducha, ako zrelé osobnosti, schopné konať už len dobro a
zohľadňovať už len Vôľu Najvyššieho. Potom opustíme hmotnosť
a prestaneme sa rodiť na Zemi, pretože už budeme žiť vo večnej
radosti kráľovstva nebeského.
Toto
je pravda o človeku, o jeho živote vo stvorení, i o zmysle jeho
bytia. Takáto je pravda o druhom svete, o našich pozemských
zrodeniach, i o kráľovstve nebeskom.
Zostáva
iba na nás, či ju budeme akceptovať a v súlade s ňou si
hodnotovo usporiadame celý svoj život. Zostáva iba na nás, či sa
všetko toto rozhodneme nebrať do úvahy a žiť v zameraní iba na
hmotné. Zostáva iba na nás, či sa rozhodneme zviazať svoj
vlastný osud iba s osudom hmoty našej svetovej časti, ktorá
kedysi vznikla a ktorá pomaly smeruje k svojmu zániku. Jej zánik
však bude potom aj našim zánikom, pretože sme sa nedokázali včas
odpútať od hmoty a povzniesť vo svojom maximálnom duchovnom
zušľachtení do večnej ríše kráľovstva nebeského,
nachádzajúceho sa v bezpečí, vysoko nad všetkými hmotnými
svetmi.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre