Je
človek skutočne duchovnou bytosťou? Má v sebe naozaj duchovné
jadro, ktoré sa v ňom prejavuje citom? Má sa preto riadiť hlavne
podnetmi svojho citu a podriadiť im rozumovú zložku svojej
osobnosti? Je náš cit, ako hlas nášho ducha skutočne natoľko
spoľahlivý, aby sme ho mohli vo všetkom poslúchať?
Ak
áno, ako sa potom vyrovnať s tým, že v človeku vznikajú aj city
negatívne? Trebárs city nenávisti, závisti, strachu a podobne?
Ako sa máme pozerať na tieto negatívne city a aký postoj máme k
tomuto všetkému vlastne zaujať?
Odpovede
na položené otázky sú nesmierne dôležité preto, aby sme mohli
správne kráčať životom, aby sme sa v ňom mohli správne
rozhodovať a riadiť tak, ako sa v ňom ako duchovné bytosti
správne riadiť máme. A síce svojim citom, ktorý je skutočne
hlasom nášho ducha. Hlasom nášho najvnútornejšieho duchovného
jadra.
Toto
duchovné jadro pochádza z duchovnej ríše a preto je čisté.
Nemôže byť nikdy zakalené a prejavuje sa v nás čistým citom.
Čistým
citom!
Tohto
si je treba byť dobre vedomými. Len čisté a ušľachtilé city sú
prejavom nášho najvnútornejšieho, čistého duchovného jadra!
Kde
sa v nás ale potom berú city nečisté?
City
zakalené a nečisté v nás vznikajú trojakým spôsobom. Za prvé
preto, že v sebe nemáme pevného chcenia k dobru. To znamená
preto, lebo sme sa vnútorne vydali cestami zlého chcenia.
Za
druhé preto, lebo naše myšlienky nie sú čisté. Lebo nedbáme na
ušľachtilosť nášho myšlienkového života, ktorý je nečistý.
A
za tretie preto, lebo sme sa stali ľuďmi rozumu, ktorý postavili
rozum a rozumové zvažovanie na najvyššiu priečku svojej
osobnosti. A tento rozum, postavený nad cit v nás obmedzuje všetko
ušľachtilejšie cítenie.
Tieto
tri veci spoločne, alebo každá z nich jednotlivo majú za
následok, že v nás vznikajú city nečisté a neušľachtilé.
City, ktoré na jednej strane devalvujú našu vlastnú osobnosť a
na druhej strane sa stávajú príčinou mnohého zla, ktoré
vykonáme, alebo vyslovíme.
Človek
sa teda skutočne má riadiť svojim citom, ale musí to byť cit
čistý, pretože ten jediný je prejavom našej najvnútornejšej,
čistej duchovnej podstaty.
Zásadná
otázka teda zvie: Čo máme urobiť, aby sme jasne vnímali čisté
podnety svojho citu a mohli sa nimi vo svojom živote riadiť? Aby
sme mohli duchovne napredovať smerom nahor, kráčajúc vo svojom
živote cestou, ktorú nám ukazuje naše čisté cítenie?
Ak
chceme čistý cit v sebe vnímať, musíme sa postarať o tri veci.
Naše chcenie musí byť dobré a čisté. Naše myslenie musí byť
tiež dobré a čisté. A svoj rozum nesmieme nikdy stavať na
najvyššiu priečku vlastnej osobnosti. Čiže vyššie, ako cit.
Ak
je totiž naše chcenie nedobré a naše myslenie nečisté, alebo ak
nám vládne rozum, vytvára sa medzi nami a našim čistým citom
akoby nečistá bariéra, cez ktorú ho nemôžeme vnímať. Alebo
presnejšie povedané, môžeme ho vnímať, ale už len nečisto. A
tento znečistený cit, ku ktorého znečisteniu došlo za pomoci
nášho nečistého chcenia, za pomoci nášho nečistého myslenia a
za nadvlády rozumu je tým, na základe čoho sa potom vnútorne
rozhodujeme.
A
preto je potom človek schopný urobiť mnohé nedobré veci. Jeho
vnútornými pohnútkami k tomu však nie je hlas pravého, čistého
citu, ako sa mylne domnieva. Je ním naopak cit nečistý, ktorý
vznikol za spoluúčasti jeho nečistého chcenia, nečistého
myslenia a nadradenia rozumovej zložky svojej osobnosti.
Kľúčom
k očisteniu cítenia je teda zachovávanie čistoty nášho citového
a myšlienkového chcenia, pretože len tak sa náš vnútorný život
stáva čistým a vo svojej čistote môže nájsť spojenie s našou
najvnútornejšou, čistou duchovnou podstatou, ktorou sa už potom
môže nechať bez obáv viesť.
Avšak
nedbalosť v zachovávaní čistoty nášho vnútra z nás robí ľudí
nečistého vnútorného života, ktorých čisté city sú zakalené.
A tomu potom nevyhnutne zodpovedá aj všetko naše vonkajšie
jednanie.
V
evanjeliách je predsa napísané:
Plemeno
vreteníc, ako môžete hovoriť /konať/ dobré veci, keď ste sami
zlí? Lebo čím je srdce /vnútro/ preplnené, to hovoria aj ústa.
Dobrý človek vynáša z dobrej pokladnice /z čistého a
ušľachtilého vnútorného života/ dobré veci, ale zlý človek
vynáša zo zlej pokladnice /z nečistého a neušľachtilého
vnútorného života/ zlé veci.
Kľúčom
ku konaniu dobra, alebo zla je teda čistota, alebo nečistota nášho
vnútorného života. Jeho čistotou nadväzujeme spojenie s
vlastnou, čistou duchovnou podstatou a stávame sa ľuďmi. Jeho
nečistotou však kalíme svoje cítenie a stávame sa služobníkmi
zla. A potom zo zlej pokladnice svojho vnútra vynášame iba veci
zlé.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre