Nedá
mi nevyjadriť svoju reakciu na jednu rozhlasovú reláciu, ktorú
som si nedávno vypočul. Išlo o krátke zamyslenie, postavené na
vzájomnom kontraste. Na kontraste hladu na jednej strane a
nenažranosti na strane druhej.
Najskôr
redaktorka uviedla, že v minulom roku trpelo na celom svete hladom
80 miliónov ľudí, zatiaľ čo v roku 2018 to bolo už 120
miliónov. No a v protipóle s touto smutnou skutočnosťou spomenula
svoj osobný zážitok z dovolenky. Išlo o dovolenku „all
inclusive“, to znamená: máte v cene všetko, čo hotel ponúka.
Jedla
bolo od výmyslu sveta a možnosť neobmedzene si naberať dohnala
mnoho ľudí k obrovskému plytvaniu. Dovolenkári si naberali na
tanier kopcom, skúsili dve tri sústa a keď neboli spokojní,
tanier jednoducho odložili, zobrali si iný a naložili si naň
novú, štedrú porciu.
Vždy
po takomto hodovaní zostávali plné stoly pobabraných morských
špecialít, jediný raz nahryznutých kuracích stehien, banánov a
mnohých iných jedál a ovocia.
Ide
o jednanie už samo osebe skutočne poburujúce, a zvlášť ešte v
porovnaní s počtom hladujúcich na našej planéte. A preto som ja
osobne nemohol súhlasiť s tým, ako nakoniec redaktorka svoje
zamyslenie uzavrela.
Uvažovala
totiž asi tak, že aj keby sa hostia správali normálne a jedlom by
neplytvali, aj tak by sa pravdepodobne nikdy nedostalo k hladujúcim.
Redaktorka jednanie týchto ľudí neschvaľovala, ale bolo
presvedčená, že nie sú až takí zlí. Že keď sa vrátia domov
z dovolenky, možno niektorí z nich nejakou formou pomôžu tým, čo
sú v núdzi a trpia nedostatkom. Že to všetko bol v podstate len
nejaký bezvýznamný dovolenkový úlet.
Celé
toto krátke rozhlasové zamyslenie mňa osobne hlboko pobúrilo, a
to hneď dvojakým spôsobom. Za prvé tým, ako sa dovolenkári
správali. A za druhé tým, aký zmierlivý a nekonfliktný záver
z toho napokon redaktorka vyvodila.
To,
ako sa títo ľudia správali totiž hovorí o ich vnútornom
uznávaní princípu nenásytnej nenažranosti. Ak totiž mám
možnosť, mám príležitosť a mám to v cene, musím z toho predsa
vyžmýkať, čo sa len dá. Musím si predsa čo najviac užiť, bez
ohľadu na čokoľvek iného.
Ale
práve celosvetové uznávanie a vyživovanie tohto zvráteného
princípu ničí svet, zotročuje ľudí a drancuje celú planétu.
Spomínaní dovolenkári mali možnosť jednať podobným spôsobom
vo vzťahu k strave, ktorú mali v cene a túto možnosť využili až
do extrémov tým, že sa zahrali na kráľov, ktorí odhadzujú
kuracie stehná po prvom zahryznutí.
Uvažujme
však, že ak by títo ľudia mali tie isté možnosti, ako majú
trebárs vlastníci veľkých korporácií a rôznych nadnárodných
spoločností, kvôli uspokojovaniu svojich mocenských, alebo
trebárs aj svetovládnych chúťok by naši milí, obyčajní
dovolenkári neváhali rovnako, ako oni, zotročovať ostatných a
drancovať planétu, len aby sa topili v nadbytku a potom ním
enormne plytvali.
Za
stav nášho sveta sú preto podľa mňa vinní aj jedni aj druhí
úplne rovnako. Jedni preto, lebo tieto možnosti majú a plne ich
využívajú a druhí preto, že po tom taktiež túžia a keby tieto
možnosti mali, aj oni by ich plne využívali. Obe skupiny totiž
uznávajú rovnaké „hodnoty“, ibaže každý ich realizuje podľa
svojich momentálnych možností.
No
a smutným dôsledkom ich spoločného uctievania zvráteného
princípu nenásytnej nenažranosti je oných 120 miliónov
hladujúcich na našej planéte, za čo nesie morálnu zodpovednosť
každý, kto arogantne plytvá jedlom. A nie len to! Dôsledkom tohto
zvráteného princípu sú zotročené národy, vydrancované
prírodné zdroje a blížiaci sa ekologický kolaps celej našej
planéty.
A
za daného stavu, keď sa nakoniec už aj svedomie arogantných
boháčov, stojacich na vrchole pyramídy konzumu pohne, dávajú
títo ľudia nepatrný zlomok zo svojho nadbytku na charitu, alebo na
rôzne ekologické projekty. Ich charita a ľudomilnosť je však
jedným veľkým pokrytectvom, pretože nikto z dotyčných sa
nehodlá zrieknuť princípu nenásytnej chamtivosti, ktorý vytvára
biedu a drancuje planétu. Tento princíp budú ďalej udržovať,
ďalej vyživovať a ďalej v súlade s ním jednať.
A
preto si ja osobne myslím, že v nijakom prípade nie je možné
ospravedlniť našich milých dovolenkárov, správajúcich sa vyššie
uvedeným spôsobom, pretože tu išlo o jasnú demonštráciu
uctievania princípu sebeckej nenásytnosti, ktorá nehľadí na nič
iné, ako na svoje sebecké dobro a svoje brucho, bez ohľadu na to,
že to má za následok nehorázne plytvanie. Že to má za následok
honbu za nadbytkom, ktoré ničia ľudí, národy i celú planétu.
A
je potom doslova výsmechom a do očí bijúcim pokrytectvom, ak
niekto veľkopansky daruje drobné zrnká svojho bohatstva na podporu
najbiednejších a na záchranu jeho vlastnou chamtivosťou a
vlastným plytvaním zničenej planéty.
Skutočná
pomoc a skutočná záchrana je totiž otázku princípu! Otázkou
zmeny princípu! Otázkou nahradenia doterajšieho zvráteného
princípu sebeckej nenásytnosti princípom jednoduchosti,
skromnosti, prostoty a nenáročnosti života.
Takýto
človek teda jedná so skromnosťou a s úctou k jedlu, či k iným
zdrojom už v princípe. A preto jedlom neplytvá, aj keď má
možnosť plytvať, pretože to má zaplatené. Jednoducho mu to
nedá!
Buď
totiž sme ľuďmi skromnými a prostými už v zásade a v každej
situácii, alebo naopak ľuďmi, v ktorých prepuká pažravá
nenásytnosť a obludné plytvanie okamžite, akonáhle k tomu majú
čo i len najmenšiu príležitosť.
Naša
planéta je v súčasnosti už natoľko zničená a vydrancovaná, že
život na nej môže byť zachovaný jedine prostredníctvom
skromnosti. Prostredníctvom skromnej jednoduchosti a prirodzenej
nenáročnosti, ako hlavných princípov bytia a prežitia.
A
predsa, v ostrom rozpore s touto, každým rokom čoraz
nástojčivejšou nevyhnutnosťou, vládne všade, kde sa len
pozriete uctievanie modly nenásytnej, egoistickej chamtivosti,
pažravosti a sebectva, ktoré nemá nikdy dosť. Vyznavačov tejto
modly môžeme nájsť vo všetkých spoločenských vrstvách, od
tých najnižších, až po tie najvyššie. A každý z nich
uplatňuje svoje sebecké nároky spôsobom, na aký má.
Niekto
pažravosťou na dovolenke a iný nenažranou chamtivosťou vo vzťahu
prírodným zdrojom a bohatstvu iných národov. Vždy je to však tá
istá chamtivosť a to isté nenažrané sebectvo.
A
tieto vlastnosti, na ktoré všade narážame, tento hlad a tá
neovládateľná túžba po stále ďalších veciach, majetkoch,
peniazoch, celá táto nenásytnosť v skutočnosti nie je ani hladom
tela, ani našou nenásytnosťou po materiálnych pôžitkoch! Všetky
tieto prejavy sú hladom duše! Hladom duše po hodnotách ducha!
Ale
pretože žijeme v materialistickej dobe a duchovné hodnoty sa vo
všeobecnosti neuznávajú, snažia sa ľudia svoju vnútornú
prázdnotu a vnútorné nenaplnenie uspokojovať honbou za
materiálnymi hodnotami a pôžitkami. Ale keďže v skutočnosti je
hladnou duša a nič materiálneho ju nemôže nasýtiť, vnútorné
nenaplnenie pretrváva, ibaže sa ho materialisticky pomýlení ľudia
snažia zaháňať čoraz väčším stupňovaním svojej egoisticky
materiálnej chamtivosti. A to bez ohľadu na všetko, čo to
spôsobuje a čo to privoláva. Bez ohľadu na utrpenie ľudí, bez
ohľadu na devastovanie národov, bez ohľadu na drancovanie prírody
a bez ohľadu na ničenie planéty.
A
predsa zostáva duša prázdnou a nenaplnenou, pretože nie je sýtená
hodnotami ducha! Čiže hodnotami života, žitého v súlade s
princípom spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti a ľudskosti.
V súlade s hodnotami smerovania duše do kráľovstva Ducha.
Čo
je ale vzhľadom k našej téme najdôležitejšie je skutočnosť,
že snaha človeka o naplňovanie vyššie zmienených duchovných
hodnôt z neho formuje osobnosť jednoduchú, prostú a prirodzenú.
Osobnosť, ktorej materiálne postačuje to, čo naozaj potrebuje. A
preto sa nemusí pachtiť, ani naháňať za nadbytkom, aby s ním
potom plytvala a vo svojom plytvaní sa domýšľavo cítila ako
kráľ.
Každý,
kto takto činí vydáva iba svedectvo o prázdnote vlastnej duše,
ktorá nie je naplnenou, ani šťastnou, pretože takýmto spôsobom
ani šťastnou byť nemôže, aj keby sa jej podarilo celý svet
získať.
Život
na tejto, ľudským sebectvom ťažko skúšanej planéte, je možné
trvalo udržať jedine prostredníctvom skromnosti. A prirodzenosť
skromnosti v človeku vzniká iba jeho úsilím o dosiahnutie a
naplňovanie hodnôt ducha. Hodnôt spravodlivosti, cti, pomáhajúcej
lásky, ušľachtilosti a ľudskosti. Jedine človek týchto hodnôt
vníma skromnosť ako čosi prirodzené a nevynútené. Je totiž
vnútorne naplnený prežívaním pravého šťastia, ktorým ho
napĺňa jeho život v súlade s hodnotami ducha, a preto materiálne
nepotrebuje k svojmu šťastiu viac, ako skutočne potrebuje. On
predsa už šťastný je!
Avšak
človek, ktorý nedospel k takémuto druhu šťastia a hľadá ho v
honbe za materiálnymi vecami sa nedokáže trvalo uspokojiť s
ničím, pretože nebude mať nikdy dosť, nech by mal akokoľvek
veľa. Vždy bude chcieť stále viac a to aj za cenu zničenia celej
planéty. A že jej zničením zničí nakoniec aj sám seba, to mu v
jeho sebecky egocentrickej nenažranosti vôbec nedochádza.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre