Veľa
sa hovorí o tom, že viera veriacich by sa mala prejavovať v
každodennom živote. Že v podstate celý náš život by sa mal
stať akousi trvalou modlitbou, pretože ak takým nie je, ak sa
občas pomodlíme a potom si žijeme po svojom, potom je to všetko
kontraproduktívne. Potom je celá naša viera len vonkajšou formou,
ktorá je prázdna a samoúčelná, pretože nikdy nedospela k tomu,
aby sa reálne prejavila v každodennom živote.
Cieľom
každého správneho duchovného snaženia je preto povýšiť svoju
každodennosť na modlitbu. Jeho cieľom je povýšiť každodennosť
na nový a vyšší stupeň, stojaci na úrovni modlitby a rovnajúci
sa modlitbe.
Ako
toho dosiahnuť a ako k tomu dospieť?
Veľmi
jednoducho! A síce, zásadným vnútorným rozhodnutím! Silným
osobným rozhodnutím, obnovovaným iba sporadicky raz za čas
slovami: Nech všetko, čo učiním v dnešný deň, slúži len ku
cti Pána!
A
toto jednoduché, vnútorne hlboko prežité, so všetkou vážnosťou
a vrúcnosťou vyslovené prianie, má schopnosť urobiť modlitbu
naozaj zo všetkého, čo budeme každý deň robiť. Modlitbu
uctievania Pána, ktorou sa tak stane každý náš pohyb, každý
náš nádych, každá naša myšlienka a každé naše slovo.
Zásadné,
vnútorné, hlboko precítené rozhodnutie činiť počas dňa všetko
len ku cti Pána je možné pripodobniť k pádu lavíny. K pádu
lavíny, ktorú z vrcholu zasnežených hôr môže spustiť aj niečo
tak nepatrného, ako je zvuk. Ako je zvuková vibrácia.
A
presne tak, ako sa pri zdanlivej nepatrnosti zvuku začne postupne na
seba nabaľovať sneh, a ten sa nakoniec zrúti z vrcholu hory do
údolia v podobe lavíny, presne takým istým spôsobom sa postupne
začnú našim jediným zásadným rozhodnutím formovať naše city,
myšlienky, slová a celkové jednanie do podoby uctievania Pána, čo
sa nakoniec sformuje v lavínu jeho velebenia v podobe absolútne
všetkého nášho jednania v každodennosti.
A
je dôležité vedieť, že my vôbec nemusíme tieto veci vedome
kontrolovať, pretože oni sa úplne samé postupne sformujú do
správnej podoby práve na základe nášho prvotného, vážneho a
hlbokého vnútorného rozhodnutia.
No
a časom to dospeje až do takého stavu, že keď chce človek niečo
vysloviť, alebo niečo vysloví a nie je to tým, čo by slúžilo
ku cti Pána, automaticky sa zháči. Uvedomí si totiž, že to
nekorešponduje s jeho zásadným vnútorným rozhodnutím, čím
získava vlastnú, silnú mravnú sebakontrolu.
Áno,
až takúto moc môže mať toto zásadné vnútorné rozhodnutie,
ktoré začne vo vzťahu k našej každodennosti postupne samovoľne
kontrolovať a selektovať všetko, čo robíme. A nám to potom
zrazu nedá urobiť, nedá vysloviť, alebo nám dokonca nedá ani
pomyslieť na veci, ktoré nie sú v súlade s našim ušľachtilým
vnútorným rozhodnutím.
Rozhodnutie,
činiť všetko už len ku cti Pána, môžeme tiež pripodobniť
trebárs k ceste do Ríma. Ak sa totiž rozhodneme ísť do Ríma a
vydáme sa naozaj na cestu, absolútne všetko, čo nás na nej
postretne, všetci ľudia, s ktorými sa na nej zoznámime a všetky
situácie, ktoré sa nám prihodia bez toho, že by sme si to v danej
konkrétnej chvíli uvedomovali, sú len nevyhnutným a automatickým
dôsledkom nášho prvotného rozhodnutia ísť do Ríma. Lebo jedine
toto vážne rozhodnutie dalo do pohybu všetky veci, čo sa nám
dejú.
Ak
teda chceme naozaj vážne pretvoriť celý náš život v trvalú
modlitbu každodennosti tak, ako to v skutočnosti byť má, učiňme
vážne rozhodnutie konať všetko už len ku cti Pána. A ono potom
zásadným spôsobom ovplyvní všetko, čo sa bude okolo nás a v
súvislosti s nami diať. Náš každodenný život sa premení v
trvalú modlitbu a my sa staneme kňazmi všedných dní a všednej
každodennosti. To našu každodennosť radikálne zmení, pretože
ju sformuje do nepretržitej série posvätných úkonov,
vykonávaných ku cti Najvyššieho.
Mnohí
ľudia, hlavne ateisti si myslia, že viera ako taká, a teda aj
modlitba, ktorá s ňou súvisí, je zbytočná. Že keď sa človek
modlí iba stráca čas, a ten by sa rozhodne dal využiť oveľa
lepšie a zmysluplnejšie.
Treba
však vedieť, že absolútne nijaké úprimne a s vrúcnosťou
vyslovené, alebo hoci len vnútorne myslené slovo modlitby sa
nestráca, aj keď máme ten dojem. Aj keď sa domnievame, že nám
nikto neodpovedá a že na to nikto nereaguje.
Realitou
však je, že každučké takéto slovo modlitby predstavuje tenučké
vlákno povrazového rebríka, tkaného od nás smerom nahor. A po
tomto rebríku, ktorý si pozvoľna tkáme slovami svojich modlitieb,
sa pomaličky posúva nahor naša duša, aj keď my to vedome
nevnímame.
A
teraz si skúsme uvedomiť tú prevratnú vec, že ak dovtedy každé
jednotlivé slovo našej modlitby predstavovalo malé vlákno
povrazového rebríka pre našu dušu, smerujúcu nahor, rozhodnutím
činiť každý deň všetko už len ku cti Pána sa rýchlosť nášho
tkania neuveriteľne zvýši. A radikálne sa zvýši preto, lebo už
nie len slová modlitby, vyslovované v mysli, alebo verbálne, ale
každý náš pohyb, každé naše nadýchnutie, každý náš cit a
každá naša myšlienka budú modlitbou. Náš záchranný povrazový
rebrík bude potom neuveriteľne rýchlo rásť zdola smerom nahor, a
naša duša bude po ňom letieť k výšinám.
Bude
letieť k výšinám, pretože premenila celé svoje bytie a celú
svoju existenciu, so všetkým, čo z jej osobnosti vychádza, na
trvalú modlitbu. Tak sa potom človek stane podobným anjelom v
nebi, ktorí žijú práve takýmto spôsobom, a preto smú prebývať
v blízkosti svojho Pána, ktorého oslavujú a velebia celým svojim
bytím, v nepretržitej a trvalej modlitbe radostného tvorenia.
Ak
teda človeče chceš aj ty dospieť až sem, stačí ti k tomu jedno
jediné zásadné rozhodnutie. Ono zmení celý tvoj život a urobí
z tvojej každodennosti trvalú modlitbu činov, slov, myšlienok a
citov, formovaných ku cti tvojho Pána.
Kto
toto neprežil a toto neokúsil, nikdy nepochopí, čo to znamená! A
práve pre túto nevedomosť môžu žiť ľudia tak plytko, úboho a
povrchne, ako žijú v súčasnosti neuvedomujúc si, na akú vysokú
priečku by mohli postaviť celý svoj život a celú svoju
každodennosť jediným hlbokým a vážnym rozhodnutím. A preto
toto rozhodnutie nikdy neučinia. A preto nakoniec zomrú v plytkosti
bytia, ako zvieratá.
PS.
Stavu nepretržitej modlitby je treba dosiahnuť podobne, ako stavu
čistej mysle. Jednou zo základných povinností človeka, žijúceho
v tomto stvorení je totiž udržiavať svoju myseľ čistú a
ušľachtilú. Ale táto povinná čistota mysle nemá byť
dosahovaná kŕčovitou a neustále vedomou myšlienkovou kontrolou.
Čistota
mysle má byť dosiahnutá slobodne a radostne, a to práve
prostredníctvom jediného zásadného rozhodnutia ducha. Má byť
dosiahnutá silným aktom citového chcenia, ktoré jasne vymedzuje
kvalitu mysle skôr, než jednotlivé myšlienky vôbec vzniknú.
No
a presne tento istý princíp je treba uplatniť aj vo vzťahu k
našej každodennosti, ktorú môžeme jediným zásadným aktom
nášho citového chcenia pretransformovať na trvalú modlitbu. Na
trvalú modlitbu uctievania Pána všetkým, čo v každý jednotlivý
deň vykonáme. Lebo čo naozaj chceme, to sa nám aj stane!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre