Aj
v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali
jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to
preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je
považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne
zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v
nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.
Ale
aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich
nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí
mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného,
materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré
otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne
tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým
spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných.
Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.
Každopádne
však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť,
že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité
dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej
reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa
to javí ako zázrak.
No
a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a
zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti
mechaniky jej fungovania.
My
ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené
dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp
duchovný.
Princíp
materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo
všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom
tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a
ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť.
Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže
využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.
No
a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne,
čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a
nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to
nedovoľujú.
Ale
ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj
princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu
Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty.
Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet
hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi
bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené.
Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho
vzdialené stojí celkom logicky nižšie.
A
práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže
duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto
činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné
vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické
zákonitosti.
No
a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha
žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe
svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch
základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom
jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo
svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo
svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude
schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to
duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v
našom živote vyššiu prioritu.
Keby
sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na
oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat.
Takto by to bolo správné a vyvážené.
Ale
žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže
celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný.
Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má
duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v
rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj
oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu
o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú
rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere
toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť
jednej, alebo druhej strane.
No
a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame
k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na
konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra,
idúceho po mori.
Keď
sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa
k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že
je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v
ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a
kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to
aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš
prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu:
„Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“
Tento
príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých
okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek
je schopný za určitých okolností robiť zázraky.
Otázka
je za akých okolností? A tu je odpoveď:
Hmotná
a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí
jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli
prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori,
konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s
existencie Stvoriteľa.
Peter,
vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti
uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa
plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si
jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho
momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila
po vode aj kráčať.
Behom
tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom
dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy.
Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.
Kristus
riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a
povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“
To
znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra
svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa
nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli
by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je
oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb,
alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.
Pri
čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde
Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a
dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa
spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si
podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc
reality ducha?“
A
to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je
opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení.
Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že
to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim
uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“
To
znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad
realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha
môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho
vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu
priniesol uzdravenie.
Prečo
o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich
nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine
my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa
pre nás stane kľúčová.
Žiaľ,
väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto
smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo
sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa
spoliehajú predovšetkým na lekárov.
Netušia
a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a
uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje
vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A
miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily
bude môcť prijať.
Keď
bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a
neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno
prejaviť a stane sa zázrak.
Keď
bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá,
a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému
zlepšeniu jeho problémov.
Ak
ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána,
ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery
v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať
už len na lekárov.
Milióny
ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a
rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba
ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej
možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné
a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu
všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci
vyššej reality.
Rozum
týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo
je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký
spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby
poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky
väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom
prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného
príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom,
obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.
PS.
Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať
päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat
percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých
päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?
V
prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a
ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť,
dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle
Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A
je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť
sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom
každodennom živote.
Ak
totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v
ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle,
ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie
spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje
vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať
mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek
schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z
hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia
ako zázraky.
Avšak
takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v
nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom
presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a
neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou,
bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec
uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho
dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže
vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania
zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre