To,
čo ľudia doposiaľ považovali za modlitbu, boli len nutné
predstupne pravej modlitby, ktorá spočíva v niečom, k čomu sme
zatiaľ ešte nedospeli. V niečom, čo tu na zemi vôbec neexistuje
a k čomu snáď dozrelo len zopár jednotlivcov.
Pravá
modlitba totiž nie je čosi, čo je oddelené od života. Čosi, na
čo si nájdeme čas, aby sme to praktizovali v nejakom chráme,
alebo doma. Tým samozrejme nemá byť povedané, že takýto druh
modlenia nemá svoj význam a nie je potrebný, ale treba zdôrazniť,
že to ešte nie je skutočná modlitba.
Skutočná
modlitba je totiž modlitba, uskutočnená životom samotným! Pravá
modlitba je život sám, ako súvislá reťaz jednotlivých činov
nášho každodenného života. Je to radostné, tvorivé a čisté
jednanie s pohľadom upretým nahor, s vedomým úcty k Najvyššiemu.
Lebo len jemu ku cti majú slúžiť všetky jednotlivé činy, ktoré
konáme v našej každodennosti.
A
uctievať ho môžeme jedine tak, že všetko naše jednanie, všetky
naše činy, ale i všetky naše myšlienky, ktoré sú v podstate
taktiež činmi v jemnejšej rovine bytia, že všetko toto sa bude
vždy pohybovať iba v rámci Vôle Najvyššieho. Jedine tým to
bude bohumilé. Jedine vtedy to budú činy, slúžiace Najvyššiemu
ku cti. Jedine vtedy sa to stane radostnou a pravou modlitbou činu.
Všetko,
čo takýmto spôsobom človek vykoná, všetko, čo takýmto
spôsobom vysloví a na čo takýmto spôsobom myslí, sa stáva
pravou modlitbou činu, zachvievajúceho sa v rámci hraníc,
určených Vôľou Najvyššieho.
Avšak
základným predpokladom toho, aby sa mohol človek modliť takýmto
pravým spôsobom je poznanie Vôle Najvyššieho. Poznanie hraníc,
ktoré nám vo stvorení vymedzuje. A tieto hranice správneho
ľudského jednania nám boli jasne vytýčené Desatorom prikázaní,
ako aj učením Ježiša Krista.
Žiaľ,
je neblahou vlastnosťou ľudí prispôsobovať si všetko ku svojmu
vlastnému obrazu. Presnejšie povedané, ku svojej vlastnej
pohodlnosti. A preto bolo počas stáročí rušivo zasahované aj do
pôvodného učenia Ježiša Krista v rámci jeho výkladu. To malo
za následok jeho zastretie a zahmlenie až do takej miery, že
stratilo schopnosť viesť ľudí nahor tým, že im čistým
spôsobom tlmočí Vôľu Najvyššieho. Vôľu Najvyššieho, v
ktorej hraniciach sa majú pohybovať všetky city, slová a
myšlienky ľudí, čím sa stanú pravou, sviežou a živo
sformovanou modlitbou. Modlitbou činu vo forme celého nášho
jednania, nerozlučne spojenou so životom samotným.
K
tomu je ale nevyhnutné poznanie Vôle Pána, a teda hraníc, ktoré
nám ľuďom jasne vymedzuje, aby sme sa práve ich rešpektovaním
stali skutočne ľuďmi.
A
pretože táto Vôla bola vinou ľudí v rámci učenia Ježiša
Krista a výkladu jeho slov zakalená, musel byť zásadný
ukazovateľ správnej cesty bytia nanovo vytýčený. Museli byť
opäť jasne a zrozumiteľne vytýčené hranice Vôle Najvyššieho,
aby sa jednanie ľudí, pohybujúce sa v ich rámci, mohlo stať
pravou modlitbou.
A
preto každý, kto naozaj chce, má možnosť nájsť čisté
poznanie Vôle Pána v diele „Vo Svetle Pravdy“. V diele, ktoré
ju ľuďom sprostredkováva v nepokrivenej podobe. V skutočnosti
však nejde o nič iného, ako iba o to, čo už raz povedal Ježiš.
Je to len zbavené všetkých ľudských nánosov a skreslení.
Je
vecou každého jednotlivého človeka, aby tieto skutočnosti sám
preskúmal. Informovanie sa u druhých a zavrhnutie tohto zdroja bez
vlastného skúmania je tou najtragickejšou chybou, akou môže
človek urobiť. A to preto, lebo sa pri svojom hodnotení a
odmietnutí spoliehal na iných. Každý musí ale skúmať sám,
pretože každý ponesie zodpovednosť len sám za seba. Zodpovednosť
za vlastné bytie a za cestu, ktorou ním pôjde.
A
buď pôjde cestou poznania Vôle Pána, do ktorej rámca vtesná
všetko svoje konanie a myslenie, aby z nich takýmto spôsobom
urobil pravú modlitbu radostného činu, alebo sa zo zotrvačnosti,
z tradície, či jednoducho z lenivosti myslieť rozhodne ísť
cestou ľuďmi pokrivenej Vôle Pána, ktorá ho nepovedie k
výšinám, ale do slepej uličky.
O
materialistoch a ateistoch tu hovorené byť nemá, pretože tí sa
už rozhodli ísť svojou cestou so všetkými dôsledkami, ktoré im
to prinesie.
Celá
vec je však nesmierne vážna preto, lebo nastáva čas, kedy každý
z nás musí učiniť zásadné životné rozhodnutie, kam bude
smerovať loď svojho bytia. Musí sa rozhodnúť, či ju bude
smerovať nahor, k trvalému šťastiu, radosti a mieru, alebo naopak
nadol, do noci hrôzy. A to žiaľ, už bez akejkoľvek možnosti
opätovnej zmeny smeru.
A
tak preto práve dnes stojí každý z ľudí pred rozhodujúcim
míľnikom svojho bytia. Buď konečne dozrie k pravej modlitbe,
uskutočnenej radostným a čistým jednaním vo svojom každodennom
živote, pohybujúcim sa v rámci hraníc, vymedzených Vôľou
Najvyššieho, alebo vo svojej neochote vážne skúmať tieto
životne dôležité skutočnosti bude pokračovať cestou ľuďmi
značne skreslenej a pokrivenej Vôle Najvyššieho, ktorá ho
nepovedie k výšinám.
Prvá
cesta je cestou dňa a druhá cesta je cestou noci. Prvá cesta je
cestou Svetla a druhá cesta je cestou temnoty. Prvá cesta je
cestou radosti a druhá cesta je cestou bolesti. Prvá cesta je
cestou života a druhá cesta je cestou smrti. Prvá cesta je cestou
večného bytia a druhá cesta je cestou večného zatratenia.
Čas
dozrel a ty, človeče, si musíš vybrať! Zváž preto dobre, a
hlavne samostatne, čo si vyberieš, pretože jedine ty sám budeš
podrobený svojej voľbe a z nej vyplývajúcemu osudu, ktorý si tak
pre seba pripravíš.
A
pamätaj človeče, že aj tvoj nezáujem o všetky tieto veci je už
tvojim výberom a tvojou voľbou, ktorej dôsledky ponesieš.
Avšak
vy, ľudia otvorení duchom, poznajte pravú cestu nahor a odhodlane
po nej vykročte. Kráčajte po nej prostredníctvom vášho
každodenného jednania v súlade s Vôľou Najvyššieho, aby ste
týmto spôsobom, to jest v pravej modlitbe radostného činu, mohli
dôjsť napokon až tam, k zlatým bránam kráľovstva nebeského.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre