Všetko,
čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom
momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto
speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej
planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však
zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj
celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme,
ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení
fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná
jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné,
čo je hmotné.
No
a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a
jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej
slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam
povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú
preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej
slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú
životnú filozofiu.
Takýmto
spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo
svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj
tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná
vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto
to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna,
pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.
Keby
však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou
hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že
naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo
by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli
zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom
nachádzajú.
Všetci
ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené
nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve
prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z
pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom.
Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a
jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná
ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci
sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza,
smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil
a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.
Aby
sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom
príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere.
Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú
ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný
životu rýb v mori.
Má
to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho
sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je
takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne
badateľný.
A
pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku
znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom
zahynú na jeho dne.
A
predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia
situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v
akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným
odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“
ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!
V
prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a
potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať
k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do
večnosti a nepominuteľnosti života v mori.
A
čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie.
Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude
treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.
Pri
dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody
bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von,
aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody
v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby
budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz
viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.
A
presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu
pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe
vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej
pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.
Z
mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných
do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna
Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú.
Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie
dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora
večnosti.
Lebo
uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné
množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a
cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len
človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý,
ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko
potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom
preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.
Žiaľ,
na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej
situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v
cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku
na slobodu.
Milióny
ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti.
Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími
osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému
ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného
ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum
a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je
obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho
akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej
a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja
z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej
nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.
Ale
čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená,
že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy
väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj
akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.
A
nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre
enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho
nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne!
Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným
ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa
blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a
ich osud je spečatený!
Avšak
ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita,
v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v
cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného
života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k
rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti
Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo
čas sa kráti!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre