Žijeme
vo veľmi zvláštnej dobe, v ktorej sa javy, stojace mimo normu,
začínajú presadzovať ako norma pre celú spoločnosť. Na základe
toho sa však potom, relatívne normálna spoločnosť, stáva sama
postupne nenormálnou.
Buďme
konkrétni a ukážme si dva príklady. Na Slovensku prebehla nedávno
intenzívna kampaň za to, aby všetci budúci prváci museli povinne
absolvovať rok v predškolskom zariadení. Zdôvodňovalo sa to tým,
že to veľmi pomôže deťom zo znevýhodneného prostredia, najmä
deťom z rómskej komunity, ktoré získajú základné sociálne a
hygienické návyky. A v nemalej miere i základy slovenského
jazyka.
Ide
o ukážkový príklad terorizovania väčšiny menšinou, ktoré sa
stretlo s odporom mnohých rodičov. Sú totiž toho názoru, že
rodič má právo rozhodovať o živote svojho dieťaťa, a pokiaľ
sa oň zodpovedne stará a chce si ho v predškolskom veku ponechať
doma, štát mu nemá právo niečo povinne nariaďovať.
Celá
kauza je ukážkovým príkladom toho, ako v dnešnej zvláštnej
dobe doplácajú čestní, poctiví a zodpovední na nezodpovedných
a neporiadnych, ktorých nezodpovednosť sa stáva rozhodujúcim
kritériom pre vznik zákona, dopadajúceho v rovnakej miere na
všetkých bez rozdielu.
A
pozrime sa na ďalší príklad, ktorý ešte radikálnejším
spôsobom zasahuje do normálneho života väčšiny, práve na
základe z normy vybočujúceho správania sa menšiny. Ide o
homosexualitu a gender ideológiu.
Všetci
vieme, že v normálnej, heterosexuálnej spoločnosti existujú a
vždy existovali určité skupiny, ktoré vnímajú vlastnú
sexualitu trochu inak. Ide o ľudí, ktorí sa necítia doma či už
vo svojom mužskom, alebo ženskom tele. Vnútorne sa teda cítia byť
iní, než to z hľadiska zovňajšku vyzerá. Podla toho sa
mnohokrát správajú a jednajú, čo vo väčšinovej spoločnosti
zákonite vzbudzuje minimálne rozpaky.
Samozrejme,
že nie je správne, aby títo ľudia boli väčšinovou spoločnosťou
nejako perzekvovaní, ale nie je správny ani opačný extrém, keď
je v dnešnej dobe týmito menšinami perzekvovaná celá spoločnosť.
Ako?
Trebárs práve v tej najcitlivejšej oblasti, a síce, pri výchove
a formovaní detí. Deje sa tak na školách, kde pri výchove ku
gender tolerancii sú normálne deti často nútené vžívať sa do
myslenia homosexuálnych jedincov, alebo sú dokonca informované o
spôsobe homosexuálneho pohlavného styku v súvislosti s ochranou,
ktorú je treba pri ňom používať.
Takéto
niečo je tým najhorším terorom mimo normy stojacej menšiny na
normálnu väčšinu. Dieťa totiž častokrát nemá o týchto
veciach ani len tušenia a úplne prirodzene si žije svoj život v
rámci všeobecnej normy. A do jeho nevinnosti je surovo zasahované
tým, že sa nie len že predčasne zoznamuje s niečím „iným“,
ale že je dokonca násilne nútené vžívať sa do tohto „iného“.
Keby
boli deti iba veľmi citlivo informované o týchto skutočnostiach,
bolo by to v poriadku. Ale ako už bolo spomenuté, prax je taká, že
sú v rámci výuky ku gender tolerancii nútené hrať trebárs v
motivačných scénkach stretnutie a nadväzovanie vzťahu
homosexuálnej dvojice. Alebo sú „znalými“ a „múdrymi“
informovaní o tom, že pohlavie, s ktorým sa narodili, nie je vôbec
niečím záväzným. Že je v tomto smere možné si voľne vyberať
zo širokej ponuky, podľa svojich osobných predstav. Lebo človek
má byť slobodný a nesmie byť ničím obmedzovaný.
Takýmto
spôsobom však deti začínajú pochybovať o svojej vlastnej
sexuálnej orientácii a to zdravé, normálne a úplne prirodzené
je v nich spochybňované, atakované a terorizované niečím, čo
vo vzťahu k väčšinovej populácii stojí mimo normu.
Je
takéto niečo normálne? Je to zdravé? Nie je to vari iba chorobné
upadanie do extrémov v tom zmysle, že kým v minulosti boli
homosexuálne a inak zmýšľajúce menšiny terorizované väčšinou,
dnes je scestnými názormi týchto menšín terorizovaná väčšina?
Nie je nenormálne, že to, čo stojí mimo normu, sa pretláča ako
norma pre tých, ktorých by nič takého nikdy nenapadlo?
Akým
spôsobom však správne riešiť tieto problémy?
Existuje
len jediný správny spôsob ich riešenia, opierajúci sa o
pochopenie duchovných súvislostí a zákonitostí.
Čo
to konkrétne znamená z hľadiska našich dvoch spomenutých
príkladov?
V
prípade snahy o uzákonenie povinnej školskej dochádzky paušálne
pre všetky deti to znamená, že rodičia, ktorí sa príkladne
starajú svoje deti stoja duchovne a osobnostne oveľa vyššie, ako
rodičia, ktorí sa o ne zodpovedne nestarajú. Ak však chce niekto
vytvoriť zákon, platný pre všetkých, a príčinou jeho vzniku je
chovanie nezodpovedných, musí sa jeho uplatňovanie aj na tých
zodpovedných stretnúť s oprávneným odporom.
Jednoduché
riešenie problému spočíva v tom, že k zodpovednejšej výchove
detí nezodpovedných rodičov môže štát pristupovať aj
nátlakovo. Zodpovedným rodičom však má byť vo vzťahu
predškolským zariadeniam ponechané právo ich osobného,
slobodného rozhodnutia.
No
a aké je správne duchovné riešenie problému homosexuality?
V
prvom rade si každý, kto sa v mužskom tele cíti ako žena a v
ženskom tele ako muž musí uvedomiť, že to nie je prirodzené, a
že teda je v prvom rade nejaká chyba v ňom samotnom. A túto chybu
je treba hľadať a pracovať na jej odstránení tak, aby sa všetko
skôr, alebo neskôr mohlo dostať opäť do normálu.
Jedine
v tomto spočíva konštruktívny prístup k veci. A každý, kto
chce takýmto konštruktívnym spôsobom svoj problém riešiť, môže
sa v tomto smere ponoriť do skúmania duchovných súvislostí a
zákonitostí, ktoré mu ukážu cestu. Lebo kto naozaj vážne
hľadá, celkom zaručene aj nájde.
Je
však veľkým nešťastím pre každého jedinca, nachádzajúceho
sa vo vnútornom rozpore medzi svojim cítením a vlastným fyzickým
telom, ak uverí tomu, že takýto stav je úplne prirodzený. Že
takáto inakosť je jednoducho normálnou, a preto treba bojovať,
aby bola aj spoločnosťou vnímaná ako normálna.
Celá
tragédia spočíva v tom, že namiesto toho, aby sa dotyčný
sústredil na vlastný, osobný boj so svojou odchýlkou, sústreďuje
sa na vonkajší boj za to, aby jeho inakosť bola spoločnosťou
akceptovaná ako normálna. Aby to bolo spoločnosťou brané ako
niečo prirodzené, hoci to takým nie je, ani nikdy nebude, pretože
prirodzené môže byť len to, čo nie je vo vnútornom rozpore so
sebou samým.
Ak
ale spoločnosť na normalizáciu niečoho, čo stojí mimo normu
pristúpi tak, ako sa to deje v súčasnosti, klame samu seba. A
zároveň duchovne škodí všetkým „inak“ orientovaným ľuďom.
Škodí im tým, že im berie motiváciu a dôvod duchovne pracovať
na sebe a na opätovnom nastolení stavu prirodzenej vnútornej
harmónie so sebou samým.
A
presne tento istý princíp platí i pri súčasnej kauze
ospravedlňovania a obhajovania pedofílie v denníku Sme. Nie
väčšinová spoločnosť má mať pochopenie a prispôsobovať sa,
ale naopak, jedinci postihnutí pedofíliou musia pochopiť, že sú
odchýlkou od normy, a musia vnútorne začať na sebe pracovať
takým spôsobom, aby sa oni sami opäť dostali do normálu. Človek
sa totiž nemá podvoľovať svojim chybám a slabostiam, alebo sa
nebodaj snažiť o ich celospoločenskú akceptáciu, ale má so
svojimi chybami a slabosťami bojovať, aby nad nimi mohol nakoniec
zvíťaziť. To je jediný správny postoj.
Na
našej planéte jestvuje množstvo problémov, ktoré čakajú na
svoje riešenie. Ľudia ich však riešia po svojom, čiže tak, ako
oni sami považujú za najlepšie. A tak sa často mnohé problémy,
riešené takýmto čisto ľudským spôsobom, stávajú nakoniec
ešte väčšími problémami, vytvárajúcimi ešte väčšie pnutie
podobne, ako napríklad pri snahe o paušálne uzákonenie povinnej
predškolskej dochádzky, pri celoplošnom presadzovaní sexuálnej
„inakosti“ ako normy, alebo pri ospravedlňovaní pedofílie.
Z
tohto dôvodu by si preto mali ľudia už konečne uvedomiť, že
všetky naše problémy možno optimálne riešiť a vyriešiť
jedine v zohľadnení duchovných súvislostí a zákonitostí,
jestvujúcich v našom univerze, ktorým podlieha celé naše bytie.
Všetkým,
vnútorne otvoreným jedincom, ktorí chcú v tomto smere vykročiť
správnou cestou, môže ako neoceniteľná opora v poznávaní
duchovných zákonitostí poslúžiť výnimočné dielo s názvom
„Vo Svetle Pravdy“.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre