Naša
najvnútornejšia podstata je duchovná a pochádza z duchovnej ríše,
ktorá sa nachádza nad hmotnou časťou univerza. Duchovná podstata
vstupuje do hmotného sveta za účelom vývoja. Za účelom
osobnostného a duchovného dozrievania.
Vstupom
do hmotnosti sa duch zahaľuje hmotným telom a to znamená, že v
tom najzákladnejšom členení sa pozemský človek skladá z dvoch
podstát. Z podstaty telesnej, vonkajšej a fyzickej, a z podstaty
najvnútornejšej, čiže duchovnej.
Duchovná
podstata v nás sa prejavuje čistým citom a naša hmotná podstata
sa prejavuje rozumom. Alebo inak povedané, náš čistý cit je
rečou ducha a náš rozum je rečou hmoty.
Ale
pretože človek je bytosť duchovná, prichádzajúca do hmotnosti z
duchovnej ríše, je tým pádom určená správna hierarchická
štruktúra jeho dvoch podstát.
Na
vrchole našej vnútornej hierarchie má stáť čistý cit, čiže
hlas nášho duchovného jadra. Pozemský človek má byť teda
bytosťou citu. Veď nakoniec aj naše svedomie, ktoré sa nás snaží
v každodennosti života upozorňovať, ako máme správne jednať,
je elementom citu.
Rozum
má byť zložka podriadená. Má stáť v službách čistého citu.
Cit má viesť a rozum má duchu pomáhať formovať hmotnosť v
súlade s hodnotami ducha. A hodnotami ducha je spravodlivosť,
čestnosť, dobro, ušľachtilosť, ľudskosť a iné, podobné
cnosti. Takto je to normálne, takto je to správne a takto by to
malo byť.
Ale
žiaľ nie je, pretože u ľudí pod vplyvom hmoty došlo k postupnej
tragickej zámene hierarchického usporiadania citu a rozumu, čiže
ducha a hmoty.
A
práve v tejto nešťastnej zámene môžeme nájsť príčinu
všetkého zla vo svete. Tá príčina spočíva v nadradení rozumu
nad čistý cit, čiže v nadradení našej hmotnej podstaty nad našu
podstatu duchovnú.
Rozum
sa stal v ľuďoch vedúcim. Stal sa pánom a to citové v nás
zatlačil do úzadia. S človeka sa stal iba človek rozumu, ktorý
zabudol na svojho ducha. Tým stratil kontakt s vlastným svedomím a
už nevie, kým vlastne je. Nevie, že je zrnko ducha, ponorené do
hmotnosti za účelom dozrievania, ktoré má prostredníctvom
rozvíjania hodnôt Ducha smerovať k výšinám kráľovstva
nebeského.
Zlo
vzniká na zemi preto, lebo človek je už schopný vidieť všetko
len hmotársky a rozumovo. Len racionálnym spôsobom obmedzene.
Chýba
veľkosť ducha a všade vládne malosť a úzkoprsosť rozumu. Preto
sa rozmáha rozumové sebectvo, egoizmus, zištnosť, vypočítavosť,
chladné kalkulovanie a bezohľadný racionalizmus.
A
tento rozumový človek, ktorý už nie je schopný vnímať vôbec
nič mimo rámca hmotného, sa postupne začal takýmto spôsobom
pozerať aj na náboženstvá, ktoré boli ľuďom darované z Ducha,
aby ich duchovne viedli nahor.
Rozumový
človek ich strhol, oklieštil a sploštil. Konkrétny príklad
môžeme nájsť trebárs v evanjeliách, v podobe zákonníkov a
farizejov. Celý život študovali Písma, ale bolo to len čisto
rozumové. Keď totiž prišiel Ježiš a priniesol učenie z Ducha,
popudzovalo ich to, nepochopili to a brojili proti nemu.
Alebo
iný príklad. A síce náboženstvo Aztékov. V jeho začiatkoch je
čitateľné pravé poznanie, spočívajúce v tom, že srdce človeka
je najdôležitejšie. Že najdôležitejšie je jeho čisté, dobré,
spravodlivé a ušľachtilé srdce. Že jedine takýto človek je
Bohu milý.
S
postupným odsúvaním ducha v podobe čistého citu do úzadia a
nadobúdaním prevahy rozumu začalo u Aztékov degenerovať aj toto
pravé poznanie. Až nakoniec rozum, úplne odtrhnutý od citu, a
teda od ducha, to dotiahol až tak ďaleko, že Aztékovia ako obeť
božstvu vytrhávali ešte bijúce srdce z hrudí ľudí a kládli ho
na obetný oltár. Tento príklad je naozaj názornou ukážkou toho,
ako dokázal človek rozumu zmaterializovať pôvodné, vznešené a
pravé duchovné pravdy, a spraviť z náboženstva tragickú
karikatúru.
A
takýmto katastrofálnym spôsobom nadvláda rozumu v človeku
zmaterializovala a sploštila nie len náboženstvá, ale úplne
všetky oblasti života.
Všetko
zlo na svete má na svedomí človek chladného rozumu, ktorý
zapudil svojho ducha, prejavujúceho sa čistým citom.
To
človek chladného rozumu s okliešteným citom zdiera iných,
kradne, zotročuje, vraždí, plánuje vojny, baží po moci a po
svetovláde! To človek chladného rozumu bez citu drancuje zem a
prírodu! Ničí vodu a vzduch a nemá stále dosť. To človek
rozumu má ruky od krvi, a to práve on spotvoril náboženstvá na
svoj vlastný obraz.
Príčina
svetového zla teda tkvie v nesprávne nastavenej, vnútornej
hodnotovej hierarchii. Ak ľudia opäť nenadradia čistý cit nad
rozum, tento svet nemôže zachrániť absolútne nič, pretože nech
by prišiel akýkoľvek dokonalý spoločenský systém, akákoľvek
dokonalá filozofia, či akékoľvek dokonalé náboženstvo, ľudia
rozumu nakoniec pokrivia, znehodnotia a zdegenerujú všetko. A
všetko, nech by to bolo akokoľvek dobré, nakoniec podriadia svojej
mocichtivosti a svojim bezohľadne nenásytným rozumovým snahám
presne tak, ako je tomu v súčasnosti.
Odstránenie
zla je teda možné jedine správnym nastavením hierarchickej
štruktúry každej jednotlivej ľudskej bytosti, ktorá musí učiniť
tento nevyhnutný krok sama za seba.
Na
základe všetkých týchto skutočností vyvstáva zásadná otázka:
ako by sme sa mohli stať opäť ľuďmi čistého citu? Ako sa stať
opäť skutočne ľuďmi a nie otrokmi rozumu, akými sme dnes? Ako
prispieť k opätovnému nadradeniu toho citového, čiže duchovného
v nás nad rozum?
Lebo
kráľovstvo nebeské, do ktorého máme raz vojsť, ako do cieľa
svojho bytia, je kráľovstvom Ducha. A kráčať k nemu môžeme len
vtedy, keď sme duchovní. Duchovní, čiže živí v cite. A keby
sme sa takými stali už tu na zemi, boli by sme aj tu na zemi
schopní vybudovať pozemský odlesk kráľovstva nebeského.
Kráľovstva dobra, spravodlivosti, lásky, ľudskosti a
ušľachtilosti.
Takže
ako nato? Ako oživiť vlastné čisté cítenie a postaviť ho na
najvyššie miesto našej osobnosti?
Súčasný
vnútorný život väčšiny populácie sa podobá kalným vodám,
plným balastu a nízkosti. V našom vnútri sa totiž zaoberáme
najrozličnejšími nečistotami. A práve kvôli svojmu nečistému
vnútru, ktoré si tak ľahkomyseľne pestujeme, nie sme schopní
vnímať impulzy ducha v podobe čistého citu a svedomia. Alebo ich
vnímame len veľmi slabo, ako čosi nejasné za špinavým sklom
okna. Tým špinavým sklom je náš nečistý vnútorný život,
ktorý kalí naše čisté cítenie.
Prispieť
k odstraňovaniu príčiny zla v nás samotných, ale aj v
celosvetovom meradle môžeme teda jedine tým, že začneme dbať na
čistotu a ušľachtilosť nášho vnútorného života. Že sa
vedome prestaneme zapodievať nečistými myšlienkami a že budeme
vo svojom vnútri rozvíjať iba dobré chcenie.
Týmto
spôsobom začneme čistiť ono špinavé okno, ktorým bol náš
doterajší vnútorný život, a tým pádom začneme čoraz
jasnejšie vnímať podnety nášho čistého citu a svedomia.
Tak
potom, prostredníctvom svojho pevného chcenia k dobrému a
prostredníctvom svojej snahy o zachovávanie čistoty myslenia
nakoniec nadviažeme spojenie so svojim čistým citom. To jest, so
svojim duchom, ktorý nás začne od tej chvíle viesť hlasom
čistého citu a svedomia k výšinám Ducha.
Tieto
podnety čistého citu by sa potom mali stať pre nás určujúce.
Nimi by sme sa mali riadiť a na základe nich by sme sa mali vo
všetkom rozhodovať. Tak sa staneme pravými ľuďmi, ktorými sme
dovtedy, pod nadvládou rozumu neboli.
Až
potom môže začať náš osobný duchovný vzostup a tiež aj
postupné zlepšovanie pomerov na zemi. Lebo vonkajšie pomery sú
vždy v podstate len vonkajším odzrkadlením toho, akí vnútorne
sme. Ak sme ľudia rozumu, odrazom toho bude svet rozumovej úbohosti,
v akom žijeme v súčasnosti.
Ak
sa ale staneme ľuďmi čistého citu, odrazom toho bude svet
predchnutý hodnotami ducha, o akom sa nám dnes ani nesníva. A
cesta k nemu vedie jedine prostredníctvom prvého a nevyhnutného
kroku, ktorým je vedomé zachovávanie čistoty a ušľachtilosti
nášho osobného vnútorného života. Ktorým je zachovávanie
čistoty nášho chcenia a čistoty nášho myslenia.
PS.
V súčasnosti napríklad existuje názor, že západné národy sú
už národmi čisto materialistickými a že duchovne živé sú iba
slovanské národy. Na tomto tvrdení bude čosi pravdy, ale je to
pohľad až príliš čiernobiely.
Veď
predsa aj na západe je možné nájsť ľudí skutočným spôsobom
duchovných a naopak, medzi Slovanmi existuje množstvo
materialisticky orientovaných zradcov a judášov.
Objektívna
pravda je ale taká, že jedine na každom jednotlivom človeku
osobne záleží, aké je jeho vnútorné hierarchické usporiadanie.
Či teda je človekom ducha a čistého citu, alebo bytosťou
chladného racia a hmoty.
Na
druhej strane je však tiež pravdou, že oveľa viac racionálne
obmedzených ľudí sa v súčasnosti nachádza na západe, a viac
duchovne otvorených ľudí na východe. Viď príslovečná
slovanská srdečnosť, ktorá je vlastnosťou citu, čiže ducha.
Absolútne
všetky národy sveta sú však vo svojej podstate dobré. I každý
ľudský jedinec je vo svojej podstate dobrý. Ľudia a národy sa
ale môžu stať materialistickými a hodnotovo zdegenerovanými
vtedy, ak v sebe nadradia rozum nad čistý cit. To jest hmotu nad
ducha.
No
a žiaľ, k čomusi takémuto sa postupne dopracovali západné
národy, ktoré pre svoj blahobyt a pre svoje plné bruchá zabudli
na svojho ducha. Vybudovali si svoj materialistický raj už tu na
zemi. Ibaže to má samozrejme háčik, spočívajúci v tom, že ich
raj na zemi je v mnohých prípadoch na úkor iných, ktorých
zdierajú. Alebo je na úkor celej planéty, ktorá už prestáva byť
schopná ďalej znášať vysoké nároky blahobytného, západného
štýlu života.
A
tak sa žiaľ, pre svoju orientáciu iba na hmotu a rozum, stali
západné národy takmer duchovne mŕtve. Ich duch vyhasína a vládne
už len rozum, so všetkými príznačnými znakmi duchovnej
degenerácie, ako je gender ideológia voľnej zameniteľnosti
pohlaví, alebo homosexuálne partnerstvá povýšené na normu.
Východné
národy sú ešte duchovne živé, pretože prostredníctvom citu sú
ešte aspoň čiastočne schopné vnímať svojho ducha. Nie sú ešte
v takom vysokom štádiu duchovného úpadku ako západ, a preto sa
prirodzene bránia rozličným zvrátenostiam, odtiaľ ku nim
prichádzajúcim.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre