Slepý
kult osobnosti je škodlivý vždy a v každom prípade. To znamená,
že jednoznačne vtedy, keď ide o osobnosti negatívne, ale žiaľ
aj vtedy, keď ide o osobnosti pozitívne. V pozitívnom prípade je
totiž kult osobnosti zameraný prednostne na osobu ako takú a nie
na to, čo v skutočnosti ľuďom prináša.
Uveďme
si príklad: V malom mestečku sa pred dvesto rokmi narodil filozof
európskeho formátu, ktorý prednášal na mnohých významných
univerzitách. Po čase urobili jeho krajania z jeho rodného domu
múzeum. V ňom sa môže návštevník dozvedieť, z akej rodiny
dotyčný pochádzal, kto bol jeho otec a matka, čím sa živili,
koľko mal súrodencov, kde študoval, kedy a s kým sa oženil,
koľko mal detí, kde pracoval, aké pocty získal a kedy a kde
zomrel.
Návštevník
múzea sa len veľmi okrajovo dozvie, v čom konkrétne spočíval
významný filozofický prínos dotyčného v rámci európskej a
svetovej filozofie. Avšak k celkovému pochopeniu jeho filozofického
učenia a filozofického odkazu sa už nedostane takmer nikto.
Tak
vzniká precedens v tom zmysle, že to, kvôli čomu sa dotyčný
vôbec stal osobnosťou sa stáva okrajové, zatiaľ čo to, čo
ľuďom v súvislosti s ním najviac utkvie, sú rôzne zaujímavé
okolnosti z jeho osobného života. Takýto je typicky ľudský
prístup k osobnostiam.
A
presne tento istý, čisto ľudský prístup bol uplatnený aj vo
vzťahu k osobnosti Ježiša Krista. A bol uplatnený o to viac, o čo
jedinečnejší a pohnutejší bol jeho život, doprevádzaný
najrozličnejšími nevšednými udalosťami a zázrakmi. A nakoniec
tragickou smrťou a neuveriteľným zmŕtvychvstaním. To všetko
bolo tak výnimočné, na rozdiel od bežných ľudí, že sa časom
začala upriamovať pozornosť práve na to. Týmto spôsobom však
žiaľ došlo k tomu, že to najpodstatnejšie a najdôležitejšie,
kvôli čomu vôbec Ježiš prišiel na zem, bolo vzrastajúcim
kultom jeho osobnosti potlačené do úzadia.
Ježiš
Kristus bol Poslom od Boha! Na zem prišiel preto, aby nám priniesol
Posolstvo priamo od neho. Posolstvo čisté a neskalené, ukazujúce
ako správne žiť tak, aby náš život smeroval k Pánovi. Aby sme
poznali jeho Vôľu a žili svoje životy v súlade s ňou, pretože
len to nás môže priviesť k pozemskému šťastiu, ako i k bránam
kráľovstva nebeského.
Príchod
Ježiša na zem sa stal nutným preto, lebo ľudia stratili správnu
cestu, vedúcu do kráľovstva nebeského, ktorú im kedysi ukázal
Mojžiš. A stratili ju preto, lebo do Mojžišovho učenia postupne
primiešavali svoje vlastné názory a vylepšenia, takže to
nakoniec nebola cesta k Svetlu, ale boli to už „len náuky ľudské“
tak, ako to Ježiš vytkol zákonníkom a farizejom.
Kvôli
tendencii miešať do všetkého to svoje vlastné, rozumovo ľudské,
stratili teda ľudia cestu k Svetlu a speli k záhube. Speli to
temnoty, pretože Mojžišov Zákon s ich rozumovými vylepšeniami
stratil schopnosť viesť ich nahor.
A
preto sa stal životne nutným príchod Krista, aby svojim učením
opäť vytýčil správny smer. Ako vyslanec priamo od Stvoriteľa,
prinášal jeho Posolstvo čisté. V ňom bolo jasne ukázané, ako
máme správne žiť, myslieť a jednať, aby sme svojim bytím
bezpečne smerovali ku kráľovstvu nebeskému. V tomto spočíval
skutočný zmysel príchodu Ježiša Krista na zem! A týmto
spôsobom, teda v čisto vecnej rovine učenia, ktoré vedie k
Svetlu, malo byť ľuďmi prijaté všetko, čo im Ježiš prinášal.
Jeho učenie mali prijať ako čisté Posolstvo od Stvoriteľa, mali
s veľkou vážnosťou premýšľať nad jeho obsahom, a mali sa
snažiť podľa neho žiť, pretože to je to najhlavnejšie a
najpodstatnejšie. Takto sa veci majú v tej najprirodzenejšej
vecnosti.
Avšak
kresťanské cirkvi namiesto toho, aby pochopili a vyučovali to, v
čom tkvie podstata, spočívajúca v Posolstve od Stvoriteľa a v
živote v súlade s ním, začali postupne na jeho úroveň stavať
aj to, čo sa udialo v pozemskom živote Krista. A tak, z
prirodzeného sklonu ľudí pripisovať premrštený význam všetkému
pozemskému, začalo byť postupne to pozemské z Ježišovho života
kladené vo svojej dôležitosti na úroveň jeho Posolstva, ktoré
bolo kľúčové.
Tak
sa postupne začal budovať pozemský kult osobnosti Krista. Vecná
podstata jeho učenia a jeho kľúčového významu pre ľudí sa
začala strácať, a kult jeho osobnosti začal naberať na sile,
hoci v samotných evanjeliách môžeme nájsť dôkazy o tom, ako
Ježiš odmietal všetko, čo smerovalo k vyzdvihovaniu jeho
osobnosti. Vždy poukazoval jedine na svojho Otca. Keď mu raz
napríklad niekto povedal: „Učiteľu dobrý...“, ohradil sa voči
tomu a riekol, že v skutočnosti je dobrý len Pán. Ježiš bol
teda absolútne posledným z tých, ktorý by si želal, aby bola
vyzdvihovaná jeho osoba a všetko, čo s ňou súvisí.
Ale
ľudia tak napriek tomu učinili! To pozemsky osobné postavili na
rovnakú úroveň, ako to kľúčové, ktorým bolo prinesenie
Posolstva od Stvoriteľa. Až nakoniec, pod vplyvom utrpenia a
tragickej smrti Krista na kríži, to ľudsky a pozemsky osobné
dokonca prevážilo nad to hlavné a kľúčové.
Tento
posun vo vnímaní mal v ďalšom nevyhnutom reťazení za následok,
že na pozemské utrpenie Krista a jeho smrť začalo byť nazerané
ako na niečo, čo bolo Stvoriteľom chcené. Ako na niečo, v čom
samotnom spočívala spása. Ako na niečo, čo bolo hlavnou príčinou
jeho príchodu na zem.
A
v tomto nesprávnom sa pokračovalo stále ďalej v tom zmysle, že
ak teda prišiel Ježiš na zem trpieť a umrieť na kríži, nakoľko
on sám bol bez viny, musel trpieť za iných. Za viny ľudstva! A
tak žiaľ došlo k tomu, že skutočný zmysel Kristovho pozemského
príchodu bol nakoniec posunutý niekam úplne inam, čím bola ľuďom
opäť zahmlená pravá a jasná cesta k Svetlu. Pravá a jasná
cesta k Výšinám, ktorá spočíva v prijatí Ježišovho Posolstva
a v živote v súlade s ním. V tomto jedinom sa skrýva spása!
Tragédia
Kristovho utrpenia a smrti je vecou samou osebe. Nešlo však o
hlavnú vec, ale len o dôsledok hlavnej veci, ktorou bolo prinesenie
Božieho Posolstva ľuďom na zem, ukazujúceho im cestu k spáse.
Išlo o prinesenie Svetla do temnôt zeme a Ježiš vedel, že
temnota a jej temné ľudské nástroje sa nevyhnutne nenávistne
obrátia proti nemu. Vedel, že ho pravdepodobne čaká utrpenie a
smrť, ale aj napriek ich hrozbe prišiel z lásky k ľuďom a
priniesol im životne dôležité Posolstvo ich Otca, ktorého
nasledovanie je jedinou cestou k spáse. Ak by totiž táto cesta
nebola ľudstvu ukázaná, muselo by zahynúť. Zahynúť pozemsky i
duchovne.
A
preto človeče, kráčaj cestou k spáse, ktorú ti ukázal Kristus!
Cestou, ktorú ti ukázal aj napriek obrovskému osobnému utrpeniu,
ktoré mu spôsobilo temno a jeho poskokovia. Tvoj Spasiteľ sa
nezľakol tohto utrpenia a podstúpil ho preto, aby ti mohol priniesť
to jediné, čo ťa môže priviesť k spáse. Aby ti mohol
sprostredkovať čisté Slovo Božie, predstavujúce Vôľu
Najvyššieho. Túto Vôľu sa snaž spoznávať, snaž sa podľa nej
žiť a budeš spasený. V ničom inom pre teba spásy niet!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre