Otázka:
„Čo si myslite o asertívnej komunikácii? Vo svojej funkcii v
práci mám totiž potrebu komunikovať asertívne. Žiaľ, prišiel
som ale na to, že pri určitých ľuďoch jednoducho nemá zmysel
byt dobrý a milý. Skúšam byť asertívny, ale cítim v duši
chlad a bojím sa, že to nie je tá pravá cesta. Veľmi ma preto
zaujíma, aký je duchovný pohľad na túto problematiku?“
Odpoveď:
V
istom zmysle ide o dobrú vec so snahou byť na jednej strane vnímavý
voči ľuďom, a na druhej strane, v komunikácii s nimi ústretový.
Zdá sa mi však, že tieto pekné ciele sú vytýčené len čisto
rozumovo racionálnym spôsobom. Že do asertívneho jednania sa
človek núti len rozumovým úsilím.
Lebo
aj keď ide o veci relatívne dobré, takéto čisto rozumové
snaženie obmedzuje slobodu ducha. Berie voľnosť duchu, ktorý keď
nie je obmedzený striktnými rozumovými mantinelmi, sám jasne
cíti, ako v každej situácii a vo vzťahu ku každému človeku
správne jednať.
Keby
sme totiž žili takýmto spôsobom a dali slobodu svojmu duchu,
stali by sa v podstate bezpredmetnými tie stovky kníh, napísaných
o osobnom, či profesionálnom raste. Kníh o tom, ako správne
komunikovať s inými, ako sa stať úspešným a podobne.
Duchovne
živý človek podvedome tuší a cíti, že v snahách o asertívne
jednanie nie je čosi v poriadku. A tuší to správne. To sa totiž
ozýva jeho duch, ktorý cíti, že snaha o striktne asertívne
jednanie je jednostrannosťou, ktorá nekorešponduje s
viacrozmernosťou života. A to preto, lebo realita vyžaduje tvorivé
a živé uplatňovanie jednak princípu lásky (asertivity), a jednak
princípu spravodlivosti. Inými slovami povedané, človek má byť
na jednej strane asertívny, ale na druhej strane musí byť schopný
vzhľadom k situácii, ktorá to vyžaduje, obrazne povedané,
buchnúť aj päsťou do stola.
O
Ježišovi sa napríklad hovorilo, že bol Láskou. Ale predsa len v
určitej situácii, ktorá to vyžadovala, poprevracal stoly
peňazomencom na nádvorí chrámu a vyhnal ich odtiaľ bičom.
Myslím,
že práve v tomto spočíva podstata vnútorného rozporu, ktorý
cítia vnímaví ľudia pri svojej snahe o asertívne jednanie. Lebo
v realite, v ktorej žijeme, musia byť harmonicky a vo vzájomnej,
neoddeliteľnej previazanosti uplatňované dva základné princípy
bytia. A to princíp lásky a princíp spravodlivosti.
Ak
teda človek cíti, že v určitej situácii musí, hoci aj pomerne
drsným spôsobom uplatniť i princíp spravodlivosti, má tak urobiť
a nesmie si potom vyčítať, že nebol dostatočne asertívny.
Lebo
na našej zemi žijú skutočne ľudia rozličnej duchovnej zrelosti
a my musíme dať v tomto smere slobodu svojmu duchu. To jest svojmu
citu, ktorý nám vždy ukáže, ako máme v danej situácii a voči
danému človeku správne jednať. Či prostredníctvom princípu
lásky (asertivity), alebo prostredníctvom princípu hoci aj prísnej
spravodlivosti.
Tento
rozdiel budeme vždy jasne cítiť, ak nespútame svojho ducha
najrozličnejšími rozumovými poučkami, ktoré nemôžu nikdy
vystihnúť širokospektrálnosť skutočnej reality.
Každému,
kto sa nachádza v podobnej situácii a rieši podobnú dilemu, môže
k správnemu pochopeniu veľmi napomôcť nižšie pripojený text,
ktorý pochádza z významného duchovno filozofického diela s
názvom „Vo Svetle Pravdy“.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Náboženstvo
lásky
Náboženstvo
lásky je nesprávne chápané pre mnohostranné pokrivenie a
znetvorenie pojmu láska; lebo najväčšia časť pravej lásky je
prísnosť! To, čo sa teraz nazýva láska, je skôr všetko iné
než láska. Keď sa všetkým tým takzvaným láskam neúprosne ide
na koreň, tak tam neostane nič iné než sebectvo, samoľúbosť,
slabosť, pohodlnosť, domýšľavosť alebo pudy.
Ozajstná
láska nebude dbať na to, čo sa druhému páči, čo mu je príjemné
a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť iba podľa toho, čo
druhému prospieva! Nezáleží na tom, či to druhému spraví
radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.
Keď
je teda napísané: „Milujte svojich nepriateľov!“, tak to
znamená: „Robte to, čo im prospieva! Teda ich aj karhajte, ak
inak nemôžu dôjsť k poznaniu!“ Tým im preukážete službu.
Len pritom musí vládnuť spravodlivosť; lebo láska sa nedá
oddeliť od spravodlivosti, sú zajedno! Nemiestna ústupčivosť by
znamenala pestovať chyby nepriateľov ešte viac, a tým ich nechať
ďalej kĺzať po šikmej ploche. Bola by to láska? Naopak, tým by
človek na seba uvaľoval vinu!
Z
náboženstva lásky sa na základe nevyslovených prianí ľudí
stalo náboženstvo ochabnutosti, podobne ako sa osoba zvestovateľa
Pravdy, Ježiša Krista, strhávala do precitlivenosti a povoľnosti,
akou nikdy nebol. Práve pre svoju všelásku bol medzi rozumovými
ľuďmi drsný a vážny. Jeho zármutok, ktorý na neho často
doliehal, bol vzhľadom na jeho vznešenú misiu a oproti nej stojaci
vtedajší ľudský materiál len samozrejmý. S precitlivenosťou
však nemal vôbec nič spoločné.
Náboženstvo
lásky bude po odstránení všetkých znetvorenín a dogmatických
obmedzení učením najprísnejšej konzekventnosti, v ktorej sa
nenájde slabosť a nelogická povoľnosť.
Komentáre