Židovský
národ v minulosti, zvlášť podotýkam v minulosti a nie v
súčasnosti, mal výsadné postavenie spomedzi všetkých národov
sveta. Nestalo sa tak však z nejakej ľubovôle. Podobnú pozíciu
mohol zaujať hocijaký iný národ, ktorý by sa bol schopný
významne duchovne povzniesť tak, ako sa to podarilo práve židom.
Podarilo sa im to ale spôsobom, aký by si asi žiaden národ
neprial. A síce, v prežívaní bezvýchodiskovej bolesti a
utrpenia.
Ako
konkrétne?
Židia
trpeli v egyptskom jarme a ich utrpenie sa čoraz viacej stupňovalo.
Stali sa z nich otroci a zaobchádzalo sa s nimi ako so zvieratami.
Dostali sa do situácie, v ktorej si uvedomovali, že nikto a nič z
nášho materiálneho a fyzického sveta im už nemôže pomôcť.
Každé racionálne, rozumové a logické zvažovanie možnosti
obratu k lepšiemu sa ukazovalo ako beznádejné. Na vlastnej koži a
do hĺbky duše bola nimi prežitá nedostatočnosť rozumu a čisto
materiálneho snaženia.
Ale
ako múdre úslovie hovorí, keď sa pred nami zavrie jedna brána,
niekde inde sa nám otvorí druhá. Len ju treba nájsť. A pretože
pred neľudsky trpiacim židovským národom sa zatvorila brána
nádejí v akúkoľvek materiálnu a rozumovo racionálnu pomoc,
otvorila sa pred nim brána iná.
Brána
k užšiemu kontaktu s Božstvom! K nemu sa začali židia vo svojej
bezvýchodiskovej situácii čoraz viacej upínať. K nemu, ako k
jedinej možnej pomoci začali čoraz intenzívnejšie a vrúcnejšie
smerovať svoje modlitby.
A
tak napokon došlo k tomu, že židia získali taký vzťah a takú
mieru poznania a chápania Stvoriteľa, akú nemal nijaký zo
vtedajších národov sveta. A práve na základe svojho úzkeho
prepojenia so Stvoriteľom a fixovania sa naň, sa postavil židovský
národ na duchovný piedestál ľudskej civilizácie, pretože jeho
pochopenie a vnímanie Božstva bolo najbližšie k skutočnej
Pravde.
No
a napokon došlo aj k tomu, že jeho modlitby boli vyslyšané. Z
Výšin im bol poslaný pomocník v osobe Mojžiša, ktorý ich
nakoniec vyviedol z Egyptského otroctva a zároveň im
sprostredkoval Vôľu Najvyššieho v podobe Desatora prikázaní.
Nimi bola židom, ale aj celému svetu ukázaná cesta k pozemskému
šťastiu, ale zároveň aj cesta ku kráľovstvu nebeskému.
Všetko
to, čo sa udialo medzi židmi a Hospodinom, sa udialo na základe
neomylnej logiky zákonov stvorenia. Celkom konkrétne na základe
zákona rovnorodosti. Len najvyššia možná miera duchovnosti
určitého pozemského národa totiž umožnila nadviazať spojenie s
Najvyšším.
A
práve tieto účinky zákona duchovnej rovnorodosti, fungujúceho vo
stvorení, nám dávajú jasnú odpoveď na to, ktorý národ na zemi
sa v danom čase skutočne vnútorne dostal na takú výšku, aby
mohol nájsť spojenie so Stvoriteľom. Lebo mnohí si myslia, že
oveľa duchovnejším smerom je napríklad budhizmus, alebo indické
Védy. Tieto náboženstvá majú samozrejme svoje veľké prednosti.
Majú však aj svoje nedostatky, ale žiadne z nich nemá takú pevnú
väzbu priamo k Stvoriteľovi, akú boli schopní nadobudnúť dávni
židia.
Ak
napríklad niekto načúva slovám súčasných prívržencov
budhizmu, alebo indických Véd, slovo Boh sa v nich vyskytuje
minimálne a veľmi okrajovo. Keď však nahliadneme do Starého
Zákona, takmer všetko v ňom sa odvíja od vzájomného vzťahu
jednotlivcov, alebo celého národa k Stvoriteľovi. Takúto fixáciu
a takúto väzbu priamo nahor, k Najvyššiemu, ako k jedinému
východisku všetkého bytia, v budhizme vôbec nenájdeme. A
nenájdeme ju ani v indických Védách. Ale práve nájdenie,
získanie a budovanie tohto vzťahu postavilo židovský národ na
duchovný vrchol.
O
tom, že je to tak, svedčia aj prvé dve prikázania z Desatora,
ktoré jasne hovoria o potrebe vzťahu a úcty človeka k
Stvoriteľovi. No a samozrejme, Ježiš, ako Syn Najvyššieho,
pokračuje v tomto smerovaní a napríklad svoju modlitbu modlitieb –
Otčenáš, začína práve upriamením človeka k nebeskému Otcovi.
Jadro
celého Starého Zákona a všetko to, o čom hovorili proroci
zhutnil Ježiš, ako súhrn toho najpodstatnejšieho pre človeka, do
dvoch prostých bodov. Prvým je naučiť sa milovať svojho
Stvoriteľa celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou
silou. A druhým je naučiť sa milovať svojho blížneho, ako seba
samého.
V
týchto dvoch vetách je v priamočiarej jednoduchosti povedané
všetko, čo človek naozaj potrebuje. V prvom rade si potrebuje
vybudovať živý, úprimný, láskyplný a srdečný vzťah k svojmu
Stvoriteľovi, a v druhom rade si potrebuje vybudovať živý,
láskyplný, úprimný a srdečný vzťah k svojim blížnym. Z toho
jasne vidíme, že dávne židovstvo a neskôr kresťanstvo, ktoré
prebralo jeho štafetu, sú hlavne a predovšetkým o vzťahu. A to v
prvom rade o vzťahu k Stvoriteľovi, čo napríklad v budhizme,
alebo v indických Védách absolútne chýba.
Budovaním
tohto vzťahu vzniká totiž vlákno, ktorým sa naša osobnosť
spája so Stvoriteľom. A práve táto vzájomná väzba je jedinou
skutočnou istotou v našom neistom svete, ktorú máme. Ak sa jej
budeme držať v premenlivosti nášho bytia a v rôznych životných
búrkach, bude nás ona vždy držať nad hladinou a nedá nám
utonúť. A nakoniec, keď odložíme svoje fyzické telo, naša
láska a náš vzťah k Stvoriteľovi sa stane pre nás cestou,
vedúcou ku Svetlu.
Je
však strašné, ak niekto nemá nijaké vlákno, ktoré by ho
spájalo so Stvoriteľom. Potom totiž nemá absolútne nijakú istou
a absolútne nijaký pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť. Potom
ho nemá čo podržať v premenlivosti bytia, ani v najrozličnejších
životných búrkach. A keď nadíde chvíľa jeho pozemského
smrteľného zápasu, nebude ničoho, čo by ho po jeho fyzickej
smrti viedlo k Svetlu.
A
preto bude vydaný napospas temnote! A temnota ho obklopí, pevne
pritiahne k sebe a nakoniec zničí jeho osobnosť. Osobnosť, ktorá
sa dobrovoľne sama vzdala Svetla. Osobnosť, ktorá si nevybudovala
žiaden vzťah k Stvoriteľovi, pretože pre ňu boli oveľa
dôležitejšie vzťahy k tisícom iných, nízkych a rádovo
bezvýznamných vecí.
A
táto fatálna neschopnosť rozlíšiť to, čo je podstatné, od
toho, čo je podružné, zničí a naveky zahubí všetkých, ktorí
jej podliehajú. Lebo všetko iné bolo pre nich dôležité a
podstatné, len nie to skutočne najdôležitejšie a
najpodstatnejšie.
Na
čo sme teda vo svojej slobodnej vôli zamerali svoje chcenie, to sa
stane našim osudom! Osudom života v prípade vybudovania vzťahu k
Zdroju všetkého Života. A osudom zničenia a skazy v prípade
ignorovania akéhokoľvek vzťahu k Zdroju všetkého Bytia.
Ak
si niekto nevie predstaviť, aká má byť a čo konkrétne má
znamenať láska k Stvoriteľovi, tak je to v prvom rade snaha o
dôkladné poznanie jeho Vôle, a následne snaha o dodržiavanie
tejto Vôle v každodennosti vlastného života. Takto vyslovene
konkrétne a reálne sa má prejavovať naša láska k Najvyššiemu.
Má sa teda prejavovať v našom živote v súlade s Vôľou
Najvyššieho. Poznanie Vôle Pána je možné nájsť v učení
Ježiša Krista, alebo trebárs vo veľmi detailnom vysvetlení v
diele „Vo Svetle Pravdy“.
Človeče,
čo si ty sám slobodne zvolíš, toho sa ti nakoniec aj dostane! A
dostane sa ti toho preto, lebo si to ty sám tak chcel! Potom však
už budeš márne plakať a prosiť! Potom už nič nezmeníš!
Zmeň
sa preto teraz, kým je ešte čas a upriam svoju dušu k Pánovi!
Upriam ju k poznaniu jeho Vôle a k snahe o tvoj vlastný život v
súlade s ňou.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre