Tragické dôsledky nechápavosti učeníkov


Ak staviame na nesprávnom základnom pochopení, nemôže z toho vzísť nič dobrého. Môžu z toho vzísť len ďalšie, ešte väčšie omyly. A ak sa niekto týchto omylov drží, riadi sa nimi a nedá na ne dopustiť, je to istá cesta do nešťastia. No a žiaľ, k niečomu podobnému došlo aj v kresťanstve.

V evanjeliách je zaznamenané, ako si Kristus neraz smutne povzdychol nad svojimi učeníkmi hovoriac: „Ešte aj vy ma nechápete?“ To znamená, že mnohé jeho slová nie len že správne nechápali masy načúvajúcich ľudí, ale správne ich nechápali aj jeho vlastní učeníci. A preto sa potom v ústraní snažil Pán svojim učeníkom tieto veci správne vysvetliť.

A teraz sa skúsme zamyslieť nad tým, že ak už počas života Krista jeho učeníci mnohé jeho slová správne nechápali, po jeho smrti, keď už z jeho strany nebola možná žiadna korekcia ich omylov, sa na týchto omyloch ďalej stavalo, čím vznikli ešte väčšie omyly. No a z tejto vzájomnej spleti správne a nesprávne pochopeného sa postupne formovala tradičná kresťanská vierouka, ktorej sa kresťanstvo drží až do dnešných dní.

Preto tvorí v súčasnosti kresťanstvo akúsi zmes pravdy i mnohých skreslení toho, čo kedysi povedal Kristus svojim učeníkom. To znamená, že mnohé veci nie sú dnes vnímané tak, ako to Pán pôvodne myslel, ale tak, ako to nesprávne pochopili jeho učeníci, hoci ich chcenie bolo dobré.

Voči týmto argumentom by asi mnohí kresťania namietali, že štyridsať dní po Ježišovom ukrižovaní bola predsa na nich vyliata sila Ducha Svätého a oni sa stali duchovne neomylní.

Skúsme sa však nad touto argumentáciou hlbšie zamyslieť. Ježiš Kristus bol vteleným Slovom Božím. A preto mohlo Slovo Najvyššieho prúdiť jeho ústami k pozemským ľuďom v neskreslenej podobe. Učeníci boli s týmto Slovom v každodennom kontakte, pričom niečo z neho chápali správne a niečo nesprávne tak, ako je to zaznamenané v evanjeliách.

Čo však môže byť viac, ako toto? Čo môže byť viac, ako každodenný osobný kontakt človeka s vteleným Slovom Božím? Veď práve kvôli jasnému, čistému a ničím neskalenému podaniu Vôle Najvyššieho bol v skutočnosti nutný príchod Ježiša Krista, pretože nikto iný by to nedokázal. Len Syn Najvyššieho! A preto bolo Božie Slovo, plynúce z jeho úst tým najvyšším, čo vôbec mohlo ľudstvo dostať.

To však reálne znamená, že ten, kto nebol schopný určité časti Slova Najvyššieho správne chápať z priamo z úst jeho Syna, nemohol sa jednoducho stať plne duchovne znalým prostredníctvom osvietenia Ducha Svätého. Lebo ak by niečo takéto bolo možné, Kristus by vôbec fyzicky nemusel prísť na zem a Vôľa Otca, ktorú vo svojom Slove prinášal, mohla byť ľuďom zvestovaná kompletne prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého.

Tak sa však nestalo a Pán Ježiš musel prísť na zem, aby to urobil osobne, pretože práve osobné sprostredkovanie Slova Najvyššieho bolo tou jedinou najefektívnejšou možnosťou priblíženia sa Stvoriteľa k človeku.

Prostredníctvom Ducha Svätého bola po štyridsiatich dňoch od Ježišovej smrti vyliata na učeníkov sila, prostredníctvom ktorej sa stali schopní rozširovať Slovo Pána medzi všetky národy sveta. Prostredníctvo Ducha Svätého teda obdržali len silu k šíreniu Slova a nie duchovnú neomylnosť.

A keďže neobdržali duchovnú neomylnosť, vo svojom najlepšom chcení šírili Slovo Pána tak, ako ho oni sami pochopili, hoci ich výklad nebol vždy v súlade s tým, ako to pôvodne myslel Ježiš.

Takéto bolo reálne dianie a tomu zodpovedá aj súčasná kresťanská realita, z neho vyplývajúca.

Zásadná otázka znie: Ako teda rozlíšiť to učeníkmi správne pochopené od nesprávne pochopeného, čo sa nachádza v súčasnej kresťanskej vierouke?

Máme dve možnosti. Prvou z nich je náš cit a naše svedomie. Oboje sú impulzmi nášho ducha a náš duch, to jest naše pravé ja, je nám schopné práve prostredníctvom impulzov citu a svedomia ukázať to, čo korešponduje s pravdou. Umožňuje nám rozlišovať pravdivé od nepravdivého a správne od skresleného.

Ak takýmto spôsobom človek vážne skúma učenie vlastnej viery, mal by v ňom dokázať oddeliť zrno od pliev. To však vyžaduje obrovskú osobnú odvahu postaviť sa pevne na pozície vlastného vnútorného cítenia, proti mnohému, čo je považované cirkevnou tradíciou za nemenné pravdy, s ktorými sa ale vnútorne nemožno stotožniť. To je teda prvá možnosť.

O druhej možnosti nám hovorí samotný Pán Ježiš svojimi slovami, zaznamenanými v evanjeliách: „Ešte veľa by som vám mal toho povedať, ale teraz by ste to nepochopili. Keď však príde Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy“.

To znamená, že Pán Ježiš zasľúbil príchod niekoho, kto má vo vzdialenej dobe vnútorne zrelšiemu ľudstvu sprostredkovať celú Pravdu, na ktorú ľudia jeho doby neboli ešte zrelí a pripravení. A to ani jeho učeníci, ktorí nesprávne chápali ešte aj mnohé z toho, čo im mohol povedať.

A pretože Pán Ježiš videl, že na základe nesprávneho pochopenia svojich učeníkov vznikne neskôr kresťanstvo, ako zmes pravdivého a skresleného, zasľúbil ľudstvu príchod Ducha Pravdy a ten má toto klbko rozmotať. Má priniesť to, čo kedysi hlásal Ježiš, a to v neskreslenej podobe. A zároveň má priniesť aj to, čo Kristus ľuďom svojej doby nemohol povedať, pretože by to kvôli svojej vtedajšej nezrelosti vôbec nepochopili.

A stalo sa! Duch Pravdy prišiel a v diele „Vo Svetle Pravdy“ rozmotal zmes pravdivého a nepravdivého v kresťanstve. Očistil Ježišovo učenie od nepochopenia a neporozumenia jeho učeníkov, a zároveň priniesol ľudstvu poznanie plnej Pravdy, ktorú za čias života Krista ešte nebolo schopné chápať.

Pravda teda bola na zemi ukotvená a každý kresťan, čo podvedome tuší, že nie všetko je v učení cirkví správne, má možnosť podrobiť to svojmu vážnemu skúmaniu práve prostredníctvom diela „Vo Svetle Pravdy“. Pri jeho čítaní nech aktivuje svoje cítenie a svoje svedomie, ktoré sú impulzmi jeho ducha a Pravda Ducha, obsiahnutá v tomto diele nevyhnutne zarezonuje s pravdou jeho vlastného srdca. S pravdou jeho vlastného duchovného jadra.

Páska padá a viera sa stáva presvedčením, pretože len v presvedčení je oslobodenie a spása!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.


Komentáre