Ak staviame na
nesprávnom základnom pochopení, nemôže z toho vzísť nič
dobrého. Môžu z toho vzísť len ďalšie, ešte väčšie omyly.
A ak sa niekto týchto omylov drží, riadi sa nimi a nedá na ne
dopustiť, je to istá cesta do nešťastia. No a žiaľ, k niečomu
podobnému došlo aj v kresťanstve.
V evanjeliách je
zaznamenané, ako si Kristus neraz smutne povzdychol nad svojimi
učeníkmi hovoriac: „Ešte aj vy ma nechápete?“ To znamená, že
mnohé jeho slová nie len že správne nechápali masy načúvajúcich
ľudí, ale správne ich nechápali aj jeho vlastní učeníci. A
preto sa potom v ústraní snažil Pán svojim učeníkom tieto veci
správne vysvetliť.
A teraz sa skúsme
zamyslieť nad tým, že ak už počas života Krista jeho učeníci
mnohé jeho slová správne nechápali, po jeho smrti, keď už z
jeho strany nebola možná žiadna korekcia ich omylov, sa na týchto
omyloch ďalej stavalo, čím vznikli ešte väčšie omyly. No a z
tejto vzájomnej spleti správne a nesprávne pochopeného sa
postupne formovala tradičná kresťanská vierouka, ktorej sa
kresťanstvo drží až do dnešných dní.
Preto tvorí v
súčasnosti kresťanstvo akúsi zmes pravdy i mnohých skreslení
toho, čo kedysi povedal Kristus svojim učeníkom. To znamená, že
mnohé veci nie sú dnes vnímané tak, ako to Pán pôvodne myslel,
ale tak, ako to nesprávne pochopili jeho učeníci, hoci ich chcenie
bolo dobré.
Voči týmto argumentom
by asi mnohí kresťania namietali, že štyridsať dní po Ježišovom
ukrižovaní bola predsa na nich vyliata sila Ducha Svätého a oni
sa stali duchovne neomylní.
Skúsme sa však nad
touto argumentáciou hlbšie zamyslieť. Ježiš Kristus bol vteleným
Slovom Božím. A preto mohlo Slovo Najvyššieho prúdiť jeho
ústami k pozemským ľuďom v neskreslenej podobe. Učeníci boli s
týmto Slovom v každodennom kontakte, pričom niečo z neho chápali
správne a niečo nesprávne tak, ako je to zaznamenané v
evanjeliách.
Čo však môže byť
viac, ako toto? Čo môže byť viac, ako každodenný osobný
kontakt človeka s vteleným Slovom Božím? Veď práve kvôli
jasnému, čistému a ničím neskalenému podaniu Vôle Najvyššieho
bol v skutočnosti nutný príchod Ježiša Krista, pretože nikto
iný by to nedokázal. Len Syn Najvyššieho! A preto bolo Božie
Slovo, plynúce z jeho úst tým najvyšším, čo vôbec mohlo
ľudstvo dostať.
To však reálne
znamená, že ten, kto nebol schopný určité časti Slova
Najvyššieho správne chápať z priamo z úst jeho Syna, nemohol sa
jednoducho stať plne duchovne znalým prostredníctvom osvietenia
Ducha Svätého. Lebo ak by niečo takéto bolo možné, Kristus by
vôbec fyzicky nemusel prísť na zem a Vôľa Otca, ktorú vo svojom
Slove prinášal, mohla byť ľuďom zvestovaná kompletne
prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého.
Tak sa však nestalo a
Pán Ježiš musel prísť na zem, aby to urobil osobne, pretože
práve osobné sprostredkovanie Slova Najvyššieho bolo tou jedinou
najefektívnejšou možnosťou priblíženia sa Stvoriteľa k
človeku.
Prostredníctvom Ducha
Svätého bola po štyridsiatich dňoch od Ježišovej smrti vyliata
na učeníkov sila, prostredníctvom ktorej sa stali schopní
rozširovať Slovo Pána medzi všetky národy sveta. Prostredníctvo
Ducha Svätého teda obdržali len silu k šíreniu Slova a nie
duchovnú neomylnosť.
A keďže neobdržali
duchovnú neomylnosť, vo svojom najlepšom chcení šírili Slovo
Pána tak, ako ho oni sami pochopili, hoci ich výklad nebol vždy v
súlade s tým, ako to pôvodne myslel Ježiš.
Takéto bolo reálne
dianie a tomu zodpovedá aj súčasná kresťanská realita, z neho
vyplývajúca.
Zásadná otázka znie:
Ako teda rozlíšiť to učeníkmi správne pochopené od nesprávne
pochopeného, čo sa nachádza v súčasnej kresťanskej vierouke?
Máme dve možnosti.
Prvou z nich je náš cit a naše svedomie. Oboje sú impulzmi nášho
ducha a náš duch, to jest naše pravé ja, je nám schopné práve
prostredníctvom impulzov citu a svedomia ukázať to, čo
korešponduje s pravdou. Umožňuje nám rozlišovať pravdivé od
nepravdivého a správne od skresleného.
Ak takýmto spôsobom
človek vážne skúma učenie vlastnej viery, mal by v ňom dokázať
oddeliť zrno od pliev. To však vyžaduje obrovskú osobnú odvahu
postaviť sa pevne na pozície vlastného vnútorného cítenia,
proti mnohému, čo je považované cirkevnou tradíciou za nemenné
pravdy, s ktorými sa ale vnútorne nemožno stotožniť. To je teda
prvá možnosť.
O druhej možnosti nám
hovorí samotný Pán Ježiš svojimi slovami, zaznamenanými v
evanjeliách: „Ešte veľa by som vám mal toho povedať, ale teraz
by ste to nepochopili. Keď však príde Duch Pravdy, uvedie vás do
celej Pravdy“.
To znamená, že Pán
Ježiš zasľúbil príchod niekoho, kto má vo vzdialenej dobe
vnútorne zrelšiemu ľudstvu sprostredkovať celú Pravdu, na ktorú
ľudia jeho doby neboli ešte zrelí a pripravení. A to ani jeho
učeníci, ktorí nesprávne chápali ešte aj mnohé z toho, čo im
mohol povedať.
A pretože Pán Ježiš
videl, že na základe nesprávneho pochopenia svojich učeníkov
vznikne neskôr kresťanstvo, ako zmes pravdivého a skresleného,
zasľúbil ľudstvu príchod Ducha Pravdy a ten má toto klbko
rozmotať. Má priniesť to, čo kedysi hlásal Ježiš, a to v
neskreslenej podobe. A zároveň má priniesť aj to, čo Kristus
ľuďom svojej doby nemohol povedať, pretože by to kvôli svojej
vtedajšej nezrelosti vôbec nepochopili.
A stalo sa! Duch Pravdy
prišiel a v diele „Vo Svetle Pravdy“ rozmotal zmes pravdivého a
nepravdivého v kresťanstve. Očistil Ježišovo učenie od
nepochopenia a neporozumenia jeho učeníkov, a zároveň priniesol
ľudstvu poznanie plnej Pravdy, ktorú za čias života Krista ešte
nebolo schopné chápať.
Pravda teda bola na
zemi ukotvená a každý kresťan, čo podvedome tuší, že nie
všetko je v učení cirkví správne, má možnosť podrobiť to
svojmu vážnemu skúmaniu práve prostredníctvom diela „Vo Svetle
Pravdy“. Pri jeho čítaní nech aktivuje svoje cítenie a svoje
svedomie, ktoré sú impulzmi jeho ducha a Pravda Ducha, obsiahnutá
v tomto diele nevyhnutne zarezonuje s pravdou jeho vlastného srdca.
S pravdou jeho vlastného duchovného jadra.
Páska padá a viera sa
stáva presvedčením, pretože len v presvedčení je oslobodenie a
spása!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre