Nedávno
ma v rozhlase upútali slová kňaza, ktorý hovoril o tom, čomu
veria kresťania. A kresťania veria, že keď zomrú, v deň súdu
vstanú fyzicky zmŕtvych a budú žiť večne.
Z
týchto slov však vanie absolútna neznalosť duchovných
zákonitostí, pričom nejde vôbec o omyl bezvýznamný! Naopak! Ide
o omyl nesmierne závažný, ktorý môže veriacim spôsobiť
nenahraditeľné duchovné škody.
Vezmime
si napríklad slová z Biblie, hovoriace, že „v deň posledného
súdu príde Pán súdiť všetkých ľudí. Živých i mŕtvych!“
To podľa názoru kresťanov znamená, že príde súdiť tých, čo
na zemi ešte fyzicky žijú, ako aj tých, čo už zomreli, ale k
poslednému súdu vstanú telesne zmŕtvych.
Tento
výklad je však nesprávny, pretože Biblia je knihou duchovnou, a
preto všetko v nej treba chápať ako určité duchovné obrazy. Nie
doslovne!
Vzhľadom
k vyššie uvedenému citátu to znamená, že ide nie o fyzicky
živých a fyzicky mŕtvych, ale o duchovne živých a duchovne
mŕtvych! Čiže o tých, ktorí žijú hodnotami ducha a o tých,
ktorí ignorujú hodnoty ducha! Pán teda príde súdiť všetkých
duchovne živých i duchovne mŕtvych!
O
tom, že je to treba chápať práve takto duchovne a nie doslovne,
svedčia aj iné Ježišove slová, ktoré povedal jednému zo
svojich učeníkov. Ten sa k nemu pridal, ale chcel ešte spolu s
rodinou pochovať svojho príbuzného. Ježiš mu však riekol: „Nech
si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. Čiže: nech si duchne
mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych. To znamená, že ten, kto
nasleduje Krista je duchovne živý, zatiaľ čo ten, čo Krista
nenasleduje, je duchovne mŕtvy, i keď je ešte fyzicky medzi
živými.
No
a podobným spôsobom sú nesprávne chápané všetky citáty z
Biblie, zdanlivo potvrdzujúce absurdnú tézu o fyzickom
zmŕtvychvstaní zosnulých k poslednému súdu a následný večný
život vo fyzickom tele.
Prevráťme
však list a pozrime sa na veci tak, ako naozaj sú.
Ako
veľmi dobre vieme, všetko čo je hmotné, raz vzniklo a raz
zanikne. Tak, ako raz vzniklo naše fyzické telo a raz zanikne, a v
ďalšom prirodzenom procese sa rozloží na prach, presne taký istý
osud čaká i našu planétu i našu slnečnú sústavu, pretože sú
hmotnej podstaty, ako naše telo. Stane sa tak presne v duchu slov:
„Prach si a na prach sa obrátiš!“ Hmota nie je večná a preto
nie je možné žiť večne vo fyzickom tele.
A
predsa každého, kto žil hodnotami ducha, očakáva večný život!
Ale nie v hmotnosti, ani v hmotnom tele, ale v ríši Ducha, ktorá
sa nachádza nad hmotou. Tam sa dostane každý, kto sa zdokonalil v
cnostiach a zbavil všetkých prehnaných hmotných žiadostí.
Presne tak, ako to naznačil Pán Ježiš slovami: „Moje kráľovstvo
nie je z tohto sveta.“ Čiže: Moje kráľovstvo nie je zo sveta
hmoty, ale zo sveta Ducha.
Kráľovstvo
nebeské je kráľovstvom Ducha a každý človek sa má
prostredníctvom rozvíjania duchovných hodnôt a duchovných cností
usilovať o to, aby sa osobnostne zdokonalil natoľko, že bude môcť
vstúpiť do ríše večnosti, ktorá nie je z tohto hmotného sveta.
To je našim cieľom! Tam máme smerovať a tam sa máme usilovať
dostať! Do ríše Ducha, mimo hmotnosť! Jedine toto je správna
viera a jedine toto je správne úsilie!
Ak
ale niekto tak, ako kresťania, verí vo vzkriesenie tela, ak sa na
každej omši vo vyznaní viery modlí ,,že verí vo vzkriesenie
tela a v telesný život večný“, je to niečo nesmierne
nešťastné, pretože takýto človek sa svojou vierou pripútava k
hmote. Čiže k tomu, čo je dočasné.
A
svoju nesprávnu vieru v telesný život večný si potom odnáša so
sebou i po svojej smrti a drží sa jej aj na druhom svete. Jeho
viera ho však, ako železné okovy, púta k hmotnosti zeme a
nedovoľuje mu stúpať na krídlach cností k výšinám Ducha.
Nedovoľuje mu stúpať k večnej ríši Ducha, nachádzajúcej sa
nad hmotou.
Všetci
takýto ľudia zostanú k hmote pripútaní až dovtedy, kým nezačne
jej prirodzený rozkladný proces. Rozkladný proces potom nevyhnutne
pohltí aj ich osobnosť, nesprávnou vierou natrvalo fixovanú k
hmote, aby sa všetko premenilo v prach.
Na
záver sa ešte trochu detailnejšie pozrime, čo sa deje po smrti s
človekom pravej viery vo večný život v ríši Ducha a s človekom
nepravej viery vo večný život vo fyzickom tele po telesnom
zmŕtvychvstaní.
V
najhrubšej hmote žijú ľudia vo fyzických telách a my ich
nazývame živými. Keď zomrú, ich fyzické telo sa rozloží,
avšak ich osobnosť, alebo ich duša, odchádzajú do jemnejšej
hmotnej úrovne – na druhý svet.
Tam
žijú život, podobný životu na zemi. Platia tam však trochu iné
pravidlá, ako na zemi, pretože jemná hmotnosť je rozdelená do
viacerých úrovní, zodpovedajúcich duchovnej zrelosti
jednotlivcov. To znamená, že duchovne zrelí, cnostní a dobrí
odchádzajú do vyšších úrovní jemnej hmotnosti, ktoré sú
bližšie k duchovnej ríši, a duchovne nezrelí, necnostní a
nedobrí odchádzajú do nižších, alebo najnižších úrovni
jemnej hmotnosti. Každý odchádza po smrti k seberovným. Dobrí a
vedomí k dobrým a vedomým, a zlí a nevedomí k zlým a nevedomým.
Dobrí
vo vysokých úrovniach jemnej hmotnosti prežívajú medzi
seberovnými radosť a harmóniu, a zlí v nízkych úrovniach jemnej
hmotnosti prežívajú medzi seberovnými bolesť a utrpenie. Je to
ono klasické členenie na nebo a peklo.
Vysoké
úrovne jemnej hmotnosti však ešte nie sú kráľovstvom nebeským
večnej ríše Ducha. Sú len akousi vstupnou bránou, kde sa ľudia
zdokonaľujú v cnostiach a duchovne dozrievajú až do takej miery,
aby mohli napokon vojsť do večnej ríše Ducha.
V
nízkych úrovniach ľudia trpia, ale nie je to utrpenie večné. V
utrpení pomaly precitajú k hodnotám Ducha, stávajú sa lepšími,
a tým pádom pozvoľna postupujú nahor z tých najnižších úrovní
k tým najvyšším. Tí však, čo nie sú schopní polepšiť sa,
zostávajú natrvalo v nízkych úrovniach medzi seberovnými.
Všetky
úrovne jemnej hmotnosti veľmi výstižne vyjadruje pojem „očistec“.
Tam teda odchádzame po našej fyzickej smrti, aby sme sa očistili.
Aby sme sa v nízkych úrovniach očistili od ťažkých vín a vo
vyšších úrovniach od ľahších vín. Aby sme potom, v belostne
čistom svadobnom rúchu, očistenom od všetkých vín, mohli
vstúpiť do večného kráľovstva nebeského.
Ak
je človek cnostný a duchovne zrelý, a má pravú vieru vo večný
život v ríši Ducha, po svojej smrti rýchlo postupuje k najvyšším
úrovniam jemnej hmotnosti a odtiaľ vstupuje do večnej ríše
Ducha.
Ak
je ale niekto dobrý a cnostný tak, ako mnohí kresťania, ale verí
vo večný život vo fyzickom tele, zostáva pripútaný k predmetu
svojej viery, ktorým je hmotnosť. A nebude sa môcť odtiaľ pohnúť
a radostne vykročiť k večnému bytiu v ríši Ducha, pokiaľ sa
svojej falošnej viery nevzdá. Pokiaľ nepresekne okovy, ktoré ho
pútajú k hmotnosti. A ak sa mu to nepodarí ani do posledného
súdu, bude spolu s najhrubšou hmotnosťou i so všetkými úrovňami
jemnej hmotnosti a ľuďmi, ktorí v nich uviazli, strhnutý do víru
zničenia celého univerza. To sa obráti v prach, a tým bude
rozomletá na prach i osobnosť každého takéhoto jednotlivca.
Čo
však znamená pojem posledný súd? Posledný súd je posledná
časová hranica, na ktorej sa má človek rozhodnúť, či bude
prostredníctvom vlastného života v súlade s hodnotami Ducha
smerovať do večnej ríše kráľovstva nebeského, alebo či
nejakými väzbami, závislosťami, alebo falošnou vierou zostane
spojený s hodnotami hmoty.
Akým
smerom bude teda človek vnútorne naladený v dobe posledného súdu,
to sa stane jeho osudom. Osudom večného života v ríši Ducha v
prípade jeho vnútorného naladenia a smerovania k hodnotám Ducha,
alebo osudom rozloženia všetkého hmotného v prach v prípade jeho
naladenia, alebo väzieb na hmotné. A tento zánik v prachu
rozloženej hmotnosti je večným zatratením a definitívnym
vymazaním z knihy života.
PS.
Text vznikol z naliehavej vnútornej potreby varovať kresťanov, aby
vážne prehodnotili svoju vieru v telesné zmŕtvychvstanie k súdu,
ktorá ich musí priviesť do nešťastia. Lebo dovtedy, kým sa
tejto viery nezbavia, zostanú pripútaní k dočasnosti hmoty, a to
sa im napokon môže stať osudným.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre