Tento
vzťah má byť tou najzákladnejšou a najprirodzenejšou
skutočnosťou pre každého vedomého tvora, žijúceho vo stvorení.
Lebo presne tak, ako je prvým slovom absolútnej väčšiny detí
slovo „mama“, reprezentujúce ich vzťah k najbližšej osobe,
presne tak isto je základnou povinnosťou každého tvora, žijúceho
vo stvorení, mať vrúcny, živý a pevný vzťah k svojmu vlastnému
Stvoriteľovi.
Lebo
jedine tento vzťah robí z človeka skutočne ľudskú bytosť. Lebo
jedine tento vzťah dáva ľudskej bytosti krídla a mení ju v istom
zmysle na anjela, ktorý sa na krídlach ušľachtilostí a cností
vznáša vysoko nahor, v ústrety Pánovi a do jeho blízkosti.
Lebo
jedine tento vzťah dvíha vnútorný zrak človeka od hmoty smerom k
výšinám ducha. Lebo jedine tento vzťah bytosti duchovne
povznesenej k Stvoriteľovi dáva človeku tak nesmierne potrebný
nadhľad nad hmotou, ktorý mu umožňuje hmote skutočne vládnuť a
nenecháva ho hmotou zotročiť.
Lebo
jedine tento vzťah dáva potrebnú oporu ľudskému bytiu tak, ako
keď dávame oporu mladému stromčeku, aby mohol vyrásť,
zmohutnieť a priniesť bohaté ovocie dobra a všetkých vysokých a
ušľachtilých cností.
O
nesmierne zásadnej dôležitosti tohto vzťahu, stojacej vysoko nad
všetkým ostatným, sa hovorí v Desatore prikázaní i v modlitbe
Otčenáš.
Ja
som Hospodin tvoj Pán! Nebudeš mať nikoho a ničoho iného, čomu
by si sa klaňal viac, ako mne! V tomto zmysle znie prvé prikázanie.
A presne v tomto istom zmysle začína i modlitba Pána slovami:
„Otčenáš, ktorý si na nebesiach!“
Táto
prvá veta Otčenáša je pohľadom tvora, žijúceho vo stvorení,
vysoko nahor k svojmu Stvoriteľovi s vedomím, že jedine z jeho
milosti nám bolo darované naše bytie. S vedomím, že vždy
zostaneme deťmi nášho veľkého a vznešeného Otca, ktorého
Vôľou sa chceme riadiť tak, ako sa deti riadia vôľou a
usmerneniami svojich rodičov.
Jedine
takýmto spôsobom má stáť ľudská bytosť vo stvorení.
Ale
žiaľ, realita je iná! Ľudia, žijúci v hmotnom svete sú
absolútne oslepení matériou. Celé ich vedomie, celé ich
myslenie, celý ich vnútorný život, celá ich osobnosť a všetko
ich snaženie je upnuté iba k matérii.
A
tak sa ľudia podobajú hmyzu, ktorý lozí len po zemi a jeho zrak
je neustále nasmerovaný len nadol. A tak sa ľudia ako hmyz hmýria
po tejto planéte v horúčkovitej aktivite a budujú svoje mestá,
vyrábajú svoje autá, počítače, mobily, televízory a tisíce
iných vecí, ale žiaľ, to všetko bez Pánovho Svetla a bez jeho
požehnania.
Ľudia
sa podobajú úbohým vtákom, ktorým niekto na kláte sekerou
surovo odťal obidve krídla, a tak sa teraz už len úboho motajú
po zemi, bez schopnosti vzlietnuť.
Ale
tie krídla si odťali oni sami, pretože veria len v hmotu. A preto
ich trvalé vnútorné i vonkajšie upínanie sa na matériu
spôsobilo stratu schopnosti ich ducha lietať. Pripravilo ich o
schopnosť vzlietnuť na anjelských krídlach vysokých a
ušľachtilých cností smerom k výšinám. Smerom k živému Svetlu
Pána, ktoré ich volá k sebe, ale ktoré nie je možné dosiahnuť
bez zodpovedajúceho duchovného snaženia.
Ale
pretože ľudia duchovne neupierajú zrak smerom k Svetlu a nečerpajú
z neho, aby im osvetľovalo celé ich pozemské bytie, podobá sa
život ľudstva skutočne životu hmyzu. Hmyzu, ktorý si odvykol od
Svetla Pána a naopak, privykol na tmu materiálnej nevedomosti. A v
tejto tme žije, v tejto tme pracuje, v tejto tme buduje, v tejto tme
plodí svoje potomstvo, a v tejto tme napokon aj zomiera.
Temnota
matérie sa stala ľudstvu prirodzenosťou a to, čo je svetlé ich
už len dráždi, alebo je im to na smiech.
No
a v tejto tme nevedomosti materializmu bez Svetla Stvoriteľa,
vytvorili ľudia svoju temnú ríšu podvodu, klamstva,
bezohľadnosti, chamtivosti, vychytralosti, nečestnosti, plytkosti,
neušľachtilosti a nečistoty. A všetky tieto nízke a temné veci
už nedokáže prekryť ani lesk blahobytu, dostatku a konzumu, takže
v súčasnosti vychádzajú na povrch v celej svojej nahote.
Hľa
človek! Hľa ľudské dielo, ktoré vzniklo bez nasmerovania človeka
k Stvoriteľovi! Hľa vonkajšia manifestácia vnútornej temnoty,
odtrhnutej od Svetla Stvoriteľa, v ktorej ľudia žijú!
A
táto temná ríša temných ľudí nespeje k ničomu inému, ako ku
svojmu temnému koncu. Ku koncu, v ktorom nakoniec temno pohltí
všetkých tých, ktorí ho vnútorne uctievali, ak sa ešte včas
nespamätajú! Ak opäť nepozdvihnú svoj zrak k výšinám a
nezačnú sa duchovne, osobnostne, mravne a ľudsky dvíhať smerom k
Svetlu.
Ako
teda vidieť, priam životnou potrebou každého vedomého tvora je
nadväzovanie a budovanie vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. K
Stvoriteľovi a jeho hodnotám, čoho dôsledkom je povznesenie
nahor.
Ak
však ignorujeme budovanie tohto vzťahu a uznávanie s ním
súvisiacich hodnôt, musí to mať neblahé, ba až tragické
dôsledky pre jednotlivcov i pre celé ľudstvo.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre