Osobný
a posledný súd! Tieto dva pojmy súvisia s kresťansko katolíckou
terminológiou a nie sú v zásade nesprávne. Budeme teda na nich
budovať a podrobnejšie si objasníme dva najdôležitejšie a
najzásadnejšie momenty celého nášho bytia. Avšak objasníme si
ich na základe poznania stavby stvorenia a na základe zákonov, vo
stvorení fungujúcich, čoho znalosť žiaľ kresťanstvu chýba. A
preto v nesmierne zásadných pojmoch, ako je osobný a posledný
súd, v mnohých veciach tápe.
Pojem
osobný súd spája katolícka vierouka s našou fyzickou smrťou a s
tým, čo bude nasledovať po nej. Tieto deje sú opísané v známej
knihe Raymonda Moodyho „Život po živote“. Podklady pre jej
napísanie získal od ľudí, z medicínskeho hľadiska určitú dobu
klinicky mŕtvych. Títo jedinci viacmenej zhodne opisovali, že
bezprostredne po smrti videli seba samých, presnejšie povedané
svoje vlastné fyzické telo akoby z nadhľadu, a odtiaľ pozorovali
úsilie lekárov o záchranu ich života. Ich osobnosť, alebo ich
duša, ktorá bola od tela odpútaná, potom vstúpila do čierneho
tunela. Keď sa dostala k svetlu na konci tunela, bol jej akoby vo
filme premietnutý celý jej doterajší život.
To,
čo duša prežívala pri sledovaní filmu, však bolo niečo úplne
iné, ako keď na zemi spomíname na svoju minulosť. Tu to všetko
duša vnímala predovšetkým z mravného hľadiska. Z hľadiska
toho, čo urobila vo svojom živote dobré a čo zlé.
Po
premietnutí filmu života bola ale osobnosť človeka opätovne
vtiahnutá do tunela a vstúpila nazad do svojho fyzického tela. Na
základe zážitku klinickej smrti však mnohí zmenili svoj život.
Zásadným spôsobom prehodnotili svoje doterajšie priority a
zamerali sa predovšetkým na mravnú stránku života.
Toľko
v stručnosti Raymond Moody, a my z hľadiska katolíckeho termínu
osobného súdu môžeme za osobný súd považovať práve
premietanie filmu nášho života. Čo však nasleduje po tomto
okamžiku osobného súdu, keď sa už nevrátime do svojho fyzického
tela?
Na
základe filmu života človek spozná, za čo v skutočnosti mravne
stojí, a prostredníctvom objektívneho a nestranného zákona
duchovnej tiaže, bude presunutý do takej úrovne takzvaného
druhého sveta, do ktorej patrí. Do úrovne, kde nájde presne
rovnakých a sebe rovnorodých.
Na
základe prevažujúcich nízkych ľudských vlastností človek
klesá pôsobením zákona tiaže medzi rovnako nízko stojacich, a
na základe prevažujúcich ušľachtilých vlastností človek stúpa
medzi rovnako ušľachtilo zmýšľajúcich.
V
nízkych úrovniach druhého sveta trpí prostredníctvom rovnorodej
nízkosti druhých a prežíva peklo. Vo vysokých úrovniach druhého
sveta prežíva naopak radosť, prostredníctvom rovnorodej
ušľachtilosti druhých.
Keď
niekto zomrie, ako nedávno Karel Gott, zvykne sa hovoriť, že
odišiel do speváckeho neba a odtiaľ sa na nás díva. Keď zomrie
nejaký známy herec, hovorí sa, že odišiel do hereckého neba a
podobne. Ľudia teda tušia, že na druhom svete sme zaradení do
jednotlivých úrovní, na základe určitej rovnorodosti. Táto
rovnorodosť však nie je profesijná, ale jedine morálna a mravná.
Kresťania
katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. Nie
je to však pravda. Po smrti odchádzame zo sveta hrubo – hmotného,
do sveta jemno – hmotného. Podľa vyššie spomínaného zákona
tiaže odchádzame buď do nízkych úrovní jemno – hmotnosti,
nazývaných peklom, alebo do vysokých úrovní jemno – hmotnosti,
nazývaných nebom.
Súhrnne
môžeme všetky tieto úrovne druhého sveta nazvať očistcom, kde
sa ľudia duševne očisťujú buď z ťažkých vín v nízkych
úrovniach, alebo z ľahkých previnení vo vysokých úrovniach.
Postup duše z nízkych úrovní do vyšších je možný po
zodpovedajúcom polepšení. No a ten, kto do biela očistil rúcho
svojej duše od všetkých vín, môže napokon vstúpiť do večnej
ríše Ducha. Do skutočného, večného kráľovstva nebeského.
Toto
očakáva každého z nás po našom osobnom súde po fyzickej smrti.
A preto by každý mal už tu na zemi usilovať o čo najvyššie
mravné a duchovné zušľachtenie, aby pre neho nemusel byť film
jeho života šokom a hrôzou, po ktorých sa prepadne do pekla.
A
čo znamená posledný súd?
Hrubo
– hmotný svet a jemno – hmotný svet sú priestorom, určeným
na dozrievanie ľudských duší do duchovnej zrelosti. Na zemi, a aj
na druhom svete, sa ľudia majú snažiť zdokonaľovať v cnostiach
a v mravnosti, aby sa stávali čoraz ušľachtilejšími. Týmto
spôsobom sa čoraz viacej približujú k duchovnej ríši, aby po
svojom najvyššom možnom ľudskom zušľachtení mohli nakoniec do
nej vstúpiť.
Lehota,
ktorú ale máme na to určenú, je vymedzená príchodom posledného
súdu. Posledný súd je momentom, kedy bude povedané DOSŤ!
Momentom, kedy sa ukončí celý, vyššie spomínaný proces
duchovného vývoja v hrubej a v jemnej hmotnosti. No a momentálny
stav ľudskej duše, v ktorom ju posledný súd, čiže ono veľké
DOSŤ zastihne, sa stane určujúcim a rozhodujúcim pre jej bytie.
Ak
nás teda posledný súd zastihne hodnotovo zameraných smerom k
hmote, ak nás zastihne opantaných peniazmi, majetkami, vášňami,
pôžitkami a tisíckami najrozličnejších materiálnych vecí,
ďalší náš duchovný vývoj bude zastavený, a my už len
zotrvačnosťou dôjdeme na úplný koniec cesty, na ktorej nás
zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
Ak
nás ale posledný súd zastihne hodnotovo zameraných ku Svetlu, k
Stvoriteľovi, k ušľachtilosti, k mravnosti, k cnostiam, k dobru, a
k láske a spravodlivosti k blížnemu, aj v tomto prípade iba
dôjdeme až na koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ
posledného súdu.
A
je úplne jedno, či nás posledný súd zastihne na tomto, alebo na
druhom svete. Dôležité bude jedine naše základné hodnotové
zameranie, v ktorom sa budeme v tom čase nachádzať.
V
prípade materiálneho hodnotového zamerania nás čaká cesta do
skazy, spojená s nevyhnutnou skazou všetkého hmotného, ktoré
podlieha vzniku a zániku. A budú to práve naše hodnotové väzby
na matériu, ktoré nás do tejto skazy stiahnu.
V
prípade duchovno mravného hodnotového zamerania nás však čaká
cesta, smerujúca k večnosti Ducha. Cesta, smerujúca von zo svetov
hmotnosti, ktoré raz pominú, do večnej ríše Ducha, ktorá nikdy
nepominie.
Tak,
ako raz z určitosťou príde náš osobný súd po našej smrti a
odsúdi nás do celkom konkrétnej úrovne druhého sveta, a to
presne podľa miery našej nízkosti, alebo ušľachtilosti, tak raz
nevyhnutne príde aj posledný súd, so svojim veľkým a
definitívnym DOSŤ! A naša momentálna hodnotová orientácia vo
chvíli veľkého DOSŤ posledného súdu sa stane našim osudom.
Osudom života v ríši Ducha v prípade našej duchovno mravnej
orientácie, a osudom nášho definitívneho zničenia v zániku
hmotných svetov, ku ktorým nás budú viazať naše, len prevažne
materiálne žiadosti, necnosti a nízkosti.
A
to bude znamenať večné zatratenie, spočívajúce vo vymazaní
našej osobnosti z knihy života. Lebo život je len ten večný v
ríši Ducha! Kto však svoj život hodnotovo spojí s dočasnosťou
hmoty, jeho bytie bude len dočasné, a potom sa zrúti spolu so
zrútením hmotných svetov.
Preto,
bdejme! Lebo nevieme dňa, ani hodiny, kedy zahrmí stvorením
burácajúce DOSŤ posledného súdu! Kam budeme prevažujúcou
časťou svojej osobnosti v tomto momente zameraní, to sa stane
našim osudom!
A
pretože posledný súd sa nezadržateľne blíži, majme vždy svoje
vnútro nasmerované predovšetkým k hodnotám ducha. Jedine toto
smerovanie v nás musí v každej chvíli prevažovať.
Lebo
beda nám, ak v tomto rozhodujúcom momente celého nášho bytia v
nás bude prevažovať niečo iného!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre