Dogma
je niečo raz a navždy dané a nemenné. Dogmy sú vieroučné
pravdy, ktoré sa prijímali na cirkevných konciloch záväzne pre
celé kresťanstvo. Ich konečná podoba bola formulovaná najvyššou
cirkevnou hierarchiou a kryštalizovala sa po vzájomných
intenzívnych, a niekedy aj dlhodobých rokovaniach. No a konečný
výsledok, čiže dogmu, zostávalo bežným kresťanom už len
prijať. Prijať a veriť jej bez akýchkoľvek pochybností a bez
premýšľania.
Dogmy
neprijať, alebo o nich hoci už len kriticky uvažovať, bolo
považované za kacírstvo. A ak napríklad v stredoveku niekto
niekoho zo zlomyseľnosti, alebo z prehnanej horlivosti udal za
podobné kacírske myšlienky, obvinenému hrozilo mučenie a často
i upálenie.
V
súčasnosti majú pojmy ako „dogma“ a „dogmatický“
negatívny význam. A treba podotknúť, že nie neoprávnene,
pretože ľudia vnímajú, že na tomto princípe nie je niečo v
poriadku. Že ide o niečo nesprávne a nezdravé, čo sa prieči
ľudskej prirodzenosti.
No
a my si teraz, so snahou o vecný prístup ukážme, v čom konkrétne
spočíva nesprávnosť a škodlivosť dogiem.
Každý
človek vlastní rozum, cit a slobodnú vôľu. To všetko sú dary
od nášho Stvoriteľa, a našou povinnosťou je ich správne
využívať a správne s nimi disponovať.
Reálne
to znamená, že človek má vlastným cítením a myslením skúmať
všetko, čo k nemu prichádza a s čím je konfrontovaný. A potom,
zo svojej slobodnej vôle, sa má prikloniť na tú stranu, s ktorou
je jeho vnútro v súlade. Ako pravdu má teda prijať len to, čo sa
plne zhoduje s jeho vlastným cítením a myslením. Len to, s čím
sa môže plne vnútorne stotožniť.
Toto
je poctivý, pravý a správny prístup, ktorý je doslova
povinnosťou každého človeka. Povinnosťou, vyplývajúcou mu z
jeho schopnosti cítiť, myslieť a slobodne sa rozhodovať. Keby
ľudia takýmto spôsobom pristupovali ku všetkým informáciám,
ktoré ku ním prichádzajú, stali by sa silnými a samostatnými
osobnosťami s vlastným názorom. S názorom, ktorý získali svojim
vlastným skúmaním, a preto sa im stal presvedčením.
No
a takýmto spôsobom by sme mali pristupovať i vo vzťahu k našej
viere. I tú sme povinní preveriť našim skúmaním a prijať za
svoje máme potom len to, s čím sa môžeme vnútorne plne
stotožniť. To, za čo sa môžeme vnútorne postaviť.
Viera
bez vlastného skúmania nie je totiž živá. Je mŕtva, pretože
nestojí na vlastnom presvedčení. Je to potom len bezmyšlienkovité
prijatie niečoho, čomu síce veríme, ale čo sme nikdy nepodrobili
vlastnému skúmaniu. Iba sme to povrchne prijali ako nemennú
pravdu.
Ak
sa totiž nad samotným princípom dogmy hlbšie zamyslíme, nemá
vôbec žiadnu logiku. Keby napríklad trebárs nejaká, dogmaticky
ukotvená téza, stála naozaj v Pravde Pána, niet sa predsa čo
obávať žiadneho samostatného skúmania jednotlivcov
prostredníctvom ich zvažujúceho myslenia a cítenia. To by muselo
vždy nevyhnutne iba potvrdiť pravdivosť takejto dogmy, opierajúcej
sa o Pravdu. Lebo to, čo stojí v Pravde sa predsa nikdy nemusí
obávať nijakého skúmania.
Naopak,
musí ho iba vítať, pretože sa tým podporuje rozvoj
samostatnosti, prostredníctvom aktívneho myšlienkového a citového
zvažovania jednotlivcov, ktorý aj tak nakoniec musí vždy iba
opätovne potvrdiť túto Pravdu.
Na
základe uvedomenia si vyššie uvedených, jednoduchých a prostých
skutočností však vzniká dôvodné podozrenie, že za každým
ustanovením dogmy, zakazujúcej o nej uvažovať a skúmať ju,
stojí v pozadí strach a obava, že by sa snáď podobným skúmaním
mohlo dôjsť k poznaniu, že daná dogma pevne nestojí v Pravde
Pána.
A
žiaľ, práve takto je to v mnohých prípadoch aj v skutočnosti,
pretože mnohé z cirkevných dogiem sa odkláňajú od Pánovej
Pravdy, čo by pri vážnejšom skúmaní muselo vyjsť nevyhnutne na
povrch.
A
preto, ako obrana pred odhalením nesprávneho a pokriveného, bolo a
stále je v prípade dogiem v podstate zakázané akékoľvek
skúmanie ich pravdivosti prostredníctvom vlastného, samostatného
myslenia a cítenia. Jedine týmto spôsobom sa zabezpečuje
trvácnosť mnohých dogiem, ktoré aj keď sa odkláňajú od
Pravdy, v cirkvách neustále pretrvávajú, pretože ich skúmanie
vlastným cítením a myslením sa neodporúča, či priamo
zakazuje.
Ešte
raz preto treba zopakovať. To, čo stojí v Pravde, sa nemusí
obávať žiadneho skúmania. To však, čo sa od Pravdy odkláňa a
tento odklon by na základe vážnejšieho skúmania začal byť
badateľný, to je možné udržať jedine tak, že sa to ľuďom
zakáže skúmať. Že sa to prehlási za dogmu, ktorá je raz a
navždy daná, a viac sa nepripúšťajú žiadne diskusie.
Takýto
zákaz sa však prieči Vôli Najvyššieho a jeho darom, ktoré nám
daroval, a ktoré máme, ba dokonca sme povinní využívať.
A
preto ich využívajme! Preto všetko skúmajme prostredníctvom
svojho citu a rozumu! Preto si prostredníctvom nich budujme svoje
vlastné presvedčenie, pretože za to, či veríme veciam pravdivým,
alebo nepravdivým, ponesieme zodpovednosť len my sami. Nepomôžu
nám výhovorky, že iní nás viedli nesprávne. Že oni sú
zodpovední za naše omyly a za našu pokrivenú vieru, pre ktorú
spejeme do duchovnej záhuby.
Nie,
milí priatelia! Každý je zodpovedný v prvom rade sám za seba!
Každý má predsa dar cítenia a myslenia, a preto ho má využívať!
Keby tak vo veciach viery činil, nemohol by byť oklamaný.
Ak
ale bol pohodlný samostatne skúmať, alebo mal z toho strach, a
preto iba poslušne prijíma všetky dogmy, duchovne sa to rovná
podpisu zmluvy bez jej prečítania. A za takto ním podpísanú
zmluvu bude potom musieť niesť zodpovednosť, ktorej sa už nemôže
vyhnúť. Presne tak, ako sa to bežne deje aj na zemi.
Výsada
cítiť a myslieť v sebe nesie povinnosť skúmať!
Jedine
ten, kto takto koná, koná zodpovedne! Ten, kto bezmyšlienkovite
prijíma niečo ako nemenné a raz navždy dané, o čom sa
nepochybuje, koná nezodpovedne voči sebe samému, a za svoju
nezodpovednosť bude raz musieť veľmi trpko zaplatiť.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre