Žijeme
tak rýchlo, že mnohí si nikdy nenájdu chvíľu času, aby sa v
kľude pozreli von z okna a položili si otázku: Na čo to tu všetko
okolo nás vlastne je? Aký to má zmysel? Aký má zmysel, že
jestvuje vesmír? Aký má zmysel, že jestvuje planéta Zem? Aký má
zmysel, že jestvujú ľudia? Aký má zmysel existencia rastlín a
zvierat? Aký to všetko má účel a k čomu to slúži?
Už
len položenie si týchto otázok je nesmierne dôležité, pretože
je začiatkom prebudenia človeka zo spánku nevedomosti. A nesmierne
zásadná a maximálne dôležitá je aj správna odpoveď na ne,
pretože nevedomému ľudskému živočíchovi ukazuje cestu k
plnému uvedomeniu.
Poďme
si teda zodpovedať tieto otázky, aby sme sa mohli stať z
nevedomých vedomými.
Všetko
okolo nás, od existencie vesmíru až po existenciu človeka, má
jediný zmysel a jediný účel. Je ním rozvoj vedomia! Je ním rast
a vzostup vedomia! Jednoducho povedané, všetko to viditeľné okolo
nás je tu preto, aby sa prostredníctvom neho mohlo rozvíjať a
rásť to neviditeľne vedomé, čo stojí za tým.
Okolo
nás existujú tri druhy vedomia. Vedomie rastlín, vedomie zvierat a
vedomie ľudské, pričom vedomie rastlín a zvierat môžeme zhrnúť
do súhrnného pojmu bytostné. Takže v podstate máme len dva
základné druhy vedomia. Vedomie bytostné a vedomie ľudské, ktoré
môžeme nazvať aj vedomím duchovným.
No
a tieto dva druhy vedomia vstupujú do hmotného univerza preto, aby
sa mohli rozvíjať a rásť. Hmotné univerzum poskytuje životný
priestor pre rozvoj vedomia a je školou, v ktorej sa individuálne
vedomie vyvíja. A vyvíja sa tak, že dozrieva od nevedomého a
nezrelého, k čoraz vedomejšiemu a zrelšiemu.
Nad
hmotným univerzom sa totiž nachádzajú dve nehmotné úrovne,
alebo inak povedané, dve ríše. Prvou je úroveň bytostného
vedomia, alebo ríša bytostná, a druhou je úroveň duchovného
vedomia, alebo ríša duchovná. A v každej z nich sa nachádza veľa
nevedomých a nezrelých, individuálnych čiastočiek vedomia. No a
priestorom, určeným na rozvoj tohto vedomia je práve hmotné
univerzum, v ňom slnečná sústava a v nej planéta Zem.
Ako
prvé vstúpilo na planétu Zem vedomie bytostné. Čiže vedomie
rastlín a zvierat. A vstúpilo na ňu prostredníctvom absolútne
najjednoduchších foriem života, čím v podstate oživilo doposiaľ
mŕtvu hmotu. Život musel v ťažkých, prvo počiatočných
podmienkach na zemi zápasiť o prežitie. Avšak práve týmto
zápasom zároveň postupne dochádzalo k rozvoju vedomia. A čím
viac individuálne vedomie rastlinného a živočíšneho druhu
rástlo a vyvíjalo sa, tým zložitejšie vonkajšie formy smerom
zvnútra navonok vytváralo. Tak sa od najjednoduchších rias začali
formovať rastliny čoraz zložitejšie, a od najjednoduchších
jednobunkových živočíchov, živočíchy čoraz dokonalejšie.
Rast
vnútorného vedomia teda spôsoboval vývoj od najjednoduchších
foriem života k formám čoraz zložitejším. Vnútorne sa
rozvíjajúce bytostné vedomie privodilo evolučný vývoj tak, ako
ho odpozoroval Darwin. Všetky rastliny a všetky zvieratá, ktoré
okolo seba vidíme, sú teda len schránky, vo vnútri ktorých sa
nachádza bytostné individuálne vedome, za účelom rastu a
postupného vývoja k čoraz vedomejšiemu a dokonalejšiemu. Tak
dospel vývoj až k najdokonalejšiemu zvieraťu, k takzvanému
pračloveku. Pračlovek predstavoval vrcholnú formu sebauvedomenia a
dokonalosti, ku ktorej dospelo bytostné vedomie.
No
a práve v tejto chvíli prichádza na scénu vedomie ľudské. Čiže
vedomie duchovné. A prichádza preto, lebo najvyšší vývoj
bytostného vedomia má veľmi blízko k najnižšej zrelosti
duchovného vedomia. Tým došlo ku vzájomnému kontaktu a spojeniu,
na základe ktorého mohlo individuálne duchovné vedomie vstúpiť
do telesnej schránky pračloveka, aby mohlo na zemi, v hmotnom
univerze začať so svojim vlastným vývojom.
Reálne
sa to udialo tak, že pri gravidite samice pračloveka už
nevstupovalo do tela novorodenca bytostné vedomie, ale vedomie
duchovné, čiže ľudské.
Duchovné
vedomie v tele ľudoopa sa v boji o prežitie, a v boji s drsnými
prírodnými podmienkami začína rozvíjať sebe vlastným, ľudským
spôsobom. Od tohto momentu začínajú dejiny ľudskej civilizácie,
ktoré sú v skutočnosti dejinami rozvoja duchovného vedomia a
individuálneho sebauvedomenia. Jedine o toto vo vývoji ľudskej
civilizácie v skutočnosti ide! Jedine kvôli tomu jestvuje vesmír
i naša planéta!
Zmienený,
prirodzený proces sa však žiaľ vinou ľudí zadrhol. Ľudstvo sa
totiž vydalo na falošnú cestu a na nej sa nachádza dodnes.
Bytostné formy vedomia na základe rešpektovania svojich inštinktov
išli správnou cestou vývoja, a ľudia mali taktiež rešpektovať
svoje, nie už inštinktívne, ale intuitívne vnímanie. To sa v
nich ozýva prostredníctvom cítenia a svedomia, a nabáda ich práve
k rozvoju individuálneho vedomia ako zásadnej priority.
Avšak
ľudia trvalo ignorovali tichý hlas svojej intuície a oveľa viacej
načúval hlasu svojho rozumu. Na základe jeho impulzov sa
orientovali predovšetkým na rozvoj hmotný a materiálny. Jedine
tento druh vývoja sa stal pre nich prioritným, zatiaľ čo vývoj
vedomia začal byť vnímaný, ako niečo nepodstatné.
A
tak sa dejiny ľudskej civilizácie stali dejinami fatálneho omylu,
spočívajúceho nie v dôraze na rozvoj vedomia, ako to malo správne
byť, ale v dôraze predovšetkým na rozvoj materiálny.
Zhora,
z ríše Ducha, čiže z úrovne bytostí s plne rozvinutým
duchovným vedomím, prichádzali na zem jedinci, ktorých úlohou
malo byť nasmerovanie ľudstva na správnu cestu. Čiže na cestu
rozvoja vedomia. Tak vznikli na zemi náboženstvá. V zásade totiž
všetky veľké náboženstvá hovoria o tom istom. Hovoria, že v
nás jestvuje niečo hlbšie, vnútorné a skryté, čo má byť
rozvíjané. Hovoria, že hodnoty a rozvoj hmotného druhu má byť
až na druhom mieste. Hovoria, že všetko, čo fyzicky jestvuje, je
len vonkajší prostriedok k tomu, aby mohlo byť rozvíjané to
vnútorné, čiže naše vedomie.
Presne
v tomto duchu ľudí usmerňoval aj Kristus, a pred ním Mojžiš. V
Desatore a v Ježišovom učení bolo ľudstvu ukázané, akým
spôsobom má na sebe vnútorne pracovať, aby správne rozvíjalo
svoje vedomie. K rozvoju ľudského individuálneho vedomia dochádza
totiž jedine prostredníctvom rozvíjania dobra, cností a
ušľachtilosti. Len takýmto spôsobom sa zdravo vyvíja a rastie
miera nášho individuálneho vedomia a seba uvedomenia. A ak
vytrváme na tejto ukázanej ceste, naše vedomie sa plne rozvije,
plne dozreje a my, ako duchovne plne vedomé bytosti, budeme môcť
vstúpiť do úrovne čistého vedomia. Budeme môcť vstúpiť do
ríše Ducha a tam žiť a pôsobiť. Tým sa staneme bytosťou,
ktorá úspešne absolvovala pozemskú školu rozvoja vedomia.
Orientácia
na matériu, ako ju dnes poznáme, je omylom a tragickým
bláznovstvom, pretože je to upnutie sa na niečo, čo je podružné.
Matéria je len prostriedok, ktorého formovaním a pretváraním má
rásť a vyvíjať sa naše individuálne duchovné vedomie do takej
miery, aby bolo schopné nakoniec opustiť hmotnosť a vojsť do ríše
Ducha. Do ríše plne rozvinutých a individuálne plne vedomých,
duchovných bytostí.
Kto
však rozvoj svojho vedomia hrubo ignoruje a zostáva neustále
pripútaný iba k hmote, toho osobnosť bude nakoniec spolu s celým
hmotným univerzom podrobená nevyhnutnému rozkladu a zániku
všetkého hmotného.
Pochopme
teda, že všetko živé, čo okolo seba vidíme, sú len rôzne
stupne vývoja vedomia, smerujúce k dokonalosti, a tým k odpútaniu
sa od hmotného univerza. I každé ľudské individuálne vedome je
súčasťou tohto procesu.
A
preto každý z nás má dve možnosti. Buď bude v uvedomení si
všetkých týchto skutočností kráčať správnou cestou,
spočívajúcou v rozvoji vlastného individuálneho vedomia až k
ľudskej dokonalosti, a to prostredníctvom upnutia sa k dobru,
láske, spravodlivosti a ušľachtilosti. Alebo to bude ignorovať a
upne sa iba na materiálny rozvoj, na materiálne ciele, na
materiálne užívanie si a na celkové materialistické ponímanie
života.
V
prvom prípade je to cesta k životu a večnosti v ríši Ducha, a v
druhom prípade cesta k strate bytia a k záhube v zániku hmoty.
Na
ceste priority matérie si samozrejme môžeme užiť svojich
dočasných, pomyselných päť minút slávy vo forme bezbrehého
užívania si všetkého, čo fyzická existencia ponúka. To sa však
vždy musí napokon skončiť plačom a škrípaní zubov v tvárou v
tvár vlastnej, neodvratnej a večnej skaze všetkého, čo je hmotné
a s hmotou hodnotovo pevne zviazané.
PS.
A v konečnom dôsledku je práve naše rozvinuté, nerozvinuté,
alebo fatálne zanedbané vedome tým jediným, čo si z tejto zeme
odnesieme.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre