Nikto
z nás by sa nemal nechať svojou mysľou ovládať. Žiaľ, ale
práve takáto je realita! Ľudia nie sú pánmi, ale otrokmi, s
ktorými si ich vlastná myseľ robí čo chce.
Ako
sa vymaniť z toho nedôstojného stavu? Veľmi jednoducho. Nájdite
si tiché miesto, začnite nezaujato pozorovať svoju myseľ a
odhalia sa pred vami skutočnosti, o akých ste ani len netušili.
Zaujmite
teda pozíciu nezaujatého pozorovateľa a skúste pozerať na
vlastnú myseľ ako na niečo cudzie, čo sa vás netýka. Svojim
vedomím nevstupujte do jednotlivých myšlienok, ktoré vo vás
vznikajú. Nech sú akékoľvek. Nedajte sa do nich vťahovať a
nechajte ich plynúť. A ony budú skutočne plynúť jedna za druhou
kamsi do stratena, pretože sa im od vás nedostalo nijakej
pozornosti. Pretože sa im k sebe nepodarilo pritiahnuť vašu vedomú
pozornosť.
K
čomu týmto spôsobom dôjde? K tomu, že nezaujatým pozorovaním
vlastnej mysle sa postavíme mimo nej. Už sa nedefinujeme s mysľou,
nestotožňujeme sa s ňou, ale stojíme mimo nej.
Tým
dôjdeme k zásadnému vnútornému uvedomeniu, že my a naša myseľ
sú dve rozdielne veci. Pochopíme, že v našom vnútri existujú
akési dve „ja“. Jedno „ja“, stojace nad mysľou, schopné ju
nezaujate pozorovať a nedefinovať sa s ňou. A druhé „ja“,
stotožnené s mysľou. Stotožnené s myšlienkami v mysli neustále
prebiehajúcimi, ktoré považujeme za epicentrum svojej osobnosti.
Ak
toto pochopíme, vnútorne to poznáme a prežijeme, môžeme urobiť
jeden z najzásadnejších posunov v našom živote. Môžeme si
totiž uvedomiť, že jadro našej osobnosti sa skrýva práve v
onom, dovtedy nepoznanom, vyššom „ja“, stojacom nad mysľou.
Nestotožňujeme sa teda už viac so svojou mysľou, čiže so svojim
nižším „ja“, ale so svojim vyšším „ja“, ktoré dokáže
byť nezaujatým pozorovateľom mysle.
Kto
bude vo svojom vnútornom prežití schopný dospieť k tomuto
pochopeniu, toho zaplaví pred tým nikdy nepoznaná radosť, šťastie
a mier, ako dôsledok nájdenia svojho pravého „ja“. Ako
dôsledok nájdenia svojho ducha, trvalo spojeného s realitou Ducha.
Realita, v ktorej je ukotvené naše pravé „ja“, je realitou
Svetla. Je realitou šťastia, radosti, mieru a blaženosti.
Stotožnením
so svojim pravým duchovným „ja“ človek prežíva všetko
objímajúcu jednotu a celistvosť bytia, ktorú pred tým nikdy
nepoznal, pretože stotožnením sa so svojim nižším „ja“,
reprezentovaným rozumom a mysľou, poznával vždy len
jednotlivosti, izolované od celku bytia, z čoho pramení trvalé
ľudské vnútorné nenaplnenie.
„Kráľovstvo
nebeské je vo vás“, volá k nám Kristus. Nebesia nesie v sebe
každý z nás, a reálne naplnenie týchto slov spočíva v
stotožnení sa s našim pravým „ja“. V stotožnení sa s našim
duchom, naplneným priezračnosťou, čistotou, jasnosťou,
ušľachtilosťou, svetlom, radosťou, dobrotu, mierom a harmóniou.
To
sme v skutočnosti „my“! To je naše pravé „ja“, stojace v
láskyplnom a všetko objímajúcom prúdení veľkého, Svätého
Ducha Božieho.
Ľudia
však nepoznajú toto svoje pravé, vyššie „ja“, pretože sú
pripútaní k svojmu nižšiemu „ja“ tým, že sa stotožňujú
so svojim rozumom, a rozumom reprezentovanou mysľou. Z výšin mieru
a radosti Ducha klesli do nížin rozumu a mysle, považujúc ich za
to jediné jestvujúce, s čím plne identifikujú svoju osobnosť.
Namiesto
toho, aby z pozície výšky svojho ducha ovládali myseľ, sú oni
sami ovládaní svojou mysľou. To sa im stáva vstupnou bránou k
utrpeniu, ktoré prostredníctvom závisti, nenávisti, ľútosti,
krivdy, smútku, depresie, a mnohých iných negatívnych vecí
prežívajú vo svojej mysli. I celý materiálny svet so všetkými
jeho negatívami je odrazom stotožnenia sa ľudstva z našim nižším
„ja“, prejavujúcim sa dominantnosťou mysle.
Všetko
čisté, skutočne krásne, dobré, čestné, spravodlivé a láskavé,
čo okolo nás ešte existuje, je odrazom reality nášho vyššieho
„ja“, s ktorým sa ľudia v kratučkých momentoch povznesenia
nad vlastnú myseľ dostávajú do kontaktu. A tieto záblesky
nevedomého spojenia s ich vyšším „ja“ potom vtláčajú do
materiálneho sveta v podobe dobra, lásky, spravodlivosti a
ušľachtilosti.
Pravdivosť
všetkého, o čom sme doteraz hovorili, si môže každý človek
overiť sám na sebe. A to tým, že bude nezaujato pozorovať svoju
myseľ, čím automaticky prenesie pozornosť zo svojho nižšieho
„ja“ na svoje vyššie „ja“. Na svojho ducha, ktorý z výšky
hľadí na vlastnú myseľ, ale nedáva sa ňou ovládať,
obmedzovať, spútať, ani zotročiť.
Ak
sa nám toto podarí pochopíme, kým vlastne sme, pretože sa
staneme duchovnými. A z pozície svojho ducha, svojho vyššieho
„ja“ tiež potom pochopíme, o čom vlastne hovoria všetky
náboženstvá. Pochopíme, že ich cieľom je priviesť osobnosť
človeka k spojeniu a trvalému stotožneniu sa s jeho vyšším,
duchovným „ja“.
Chápať
náboženstvá rozumom a ním reprezentovanou mysľou je nemožné,
pretože myseľ je schopná pohybovať sa iba v materiálnej realite.
Iba v pozemskom ponímaní priestoru a času. Svojou mysľou nemôžeme
chápať duchovné! Duchovné môžeme chápať a vnímať len svojim
vyšším, duchovným „ja“, s ktorým sme stotožnení.
Naše
stotožnenie sa s ním sa však neprejaví len schopnosťou chápať
duchovné, ale aj tým, že dobro, spravodlivosť, láska,
ušľachtilosť, mier a radosť, ktoré sú prirodzenou súčasťou
nášho ducha, vtlačí toto naše vyššie „ja“ ako nezmazateľnú
pečať do našej mysle. Tá sa stane dobrou, spravodlivou,
láskyplnou, ušľachtilou a naplnenou mierom a radosťou. A takouto
sa potom stane celá naša osobnosť, vrátane našej reči i našich
činov.
Ale
pozor! Platí to aj naopak! Ak sa totiž svoju myseľ budeme vedome
snažiť udržiavať čistou a ušľachtilou, vybudujeme si tým
rovnorodý most k tomu, aby sme dokázali prostredníctvom
presvetlenej mysle nájsť spojenie zdola smerom nahor, so svojim
pravým, čistým a ušľachtilým vyšším „ja“.
Znamená
to teda, že aj vedomá snaha o čistou a ušľachtilosť mysle sa
nám môže stať cestou k nájdeniu nášho vyššieho „ja“ a k
zjednoteniu sa s ním, čoho v nijakom prípade nemožno dosiahnuť
prostredníctvom bežnej, nekontrolovanej a nedisciplinovanej mysle,
reprezentujúcej naše nižšie „ja“.
Človeče,
staň sa slobodný v duchu a zbav sa utrpenia tým, že sa vymaníš
z otroctva svojho rozumu a mysle, ktoré ťa spútavajú a s ktorými
mylne stotožňuješ svoju osobnosť.
Záver:
Staňme sa nezaujatými pozorovateľmi vlastnej mysle, čím
pochopíme, kým vlastne sme.
Udržujme
svoju myseľ čistou a ušľachtilou. Tým nadviažeme spojenie s
čistotou a ušľachtilosťou svojho ducha, a tým zároveň aj
spojenie s mierom, šťastím a radosťou, v ktorej náš duch trvalo
spočíva.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre