Mnohí
ľudia majú na perách len slová posmechu, ak sa spomenie pojem
posledný súd. Veď takzvaný koniec sveta a s ním spojený
posledný súd mal byť už mnohokrát v dejinách, a predsa sa nič
nestalo. Bol to vždy len falošný poplach. Nikdy k ničomu nedošlo,
a preto hovoriť o týchto veciach a strašiť nimi už vyznieva
trápne. A kto s tým aj napriek uvedeným nezvratným faktom nechce
dať stále pokoj, ten iba sám seba zosmiešňuje.
Je
však takýto postoj odôvodnený? Je namieste podobné zľahčovanie?
Je správne uvažovať tak, že keď sa stokrát doteraz nič
nestalo, už vôbec k ničomu nedôjde?
Táto
problematika je mimoriadne závažná, a preto sa na ňu pozrime
trochu podrobnejšie.
Snáď
najviac sa o posledných dňoch a poslednom súde hovorí v
evanjeliách a v Apokalypse. Samotný Kristus o ňom veľa hovoril vo
svojich podobenstvách a prirovnaniach. A hovoril o ňom, ako o
zásadnom zlomovom bode celého nášho bytia, v ktorom dôjde k
rozdeleniu ľudstva na dve skupiny. Na tých, čo budú môcť vojsť
do života, a na tých, ktorí budú uvrhnutí do vonkajšej tmy, kde
im zostane už len plač a škrípanie zubov.
V
podobenstve o rozumných a nerozumných pannách sa zase hovorí o
týchto dvoch kategóriách ľudí tak, že jedni budú môcť
vstúpiť spolu so Ženíchom na jeho svadbu, zatiaľ čo pred
druhými zostane brána na svadbu pevne uzatvorená.
Kristus
upozorňoval na tieto skutočnosti už pred 2000 rokmi a varoval nás,
aby sme boli neustále bdelí, pretože plnosť času nadíde náhle
a neočakávane, ako keď lupič prepadne dom a nájde majiteľa
nepripraveného a zaskočeného.
Ide
skutočne o najzásadnejší a kľúčový moment v dejinách celého
nášho univerza, ktorý pred tým nikdy nebol, a ktorý sa už viac
nikdy nebude opakovať. Je to moment, ktorý nastáva v chode
stvorenia len raz a je oveľa zásadnejší a kľúčovejší, než
naša smrť. Smrťou totiž naše bytie kontinuálne pokračuje ďalej
na druhom svete, čiže v úrovni jemnej hmotnosti. Smrťou sa pre
osobnosť človeka mení veľa vecí, ale jeho život v podstate
pokračuje ďalej.
Posledný
súd však súvisí so smrťou, alebo so zánikom celého hmotného
univerza. To znamená, že so zánikom jeho materiálnej, fyzickej a
viditeľnej časti, ale aj so zánikom jeho jemnejšej, subtílnejšej
a neviditeľnej časti, v ktorej žije osobnosť človeka po fyzickej
smrti.
Posledný
súd je teda čímsi, čo sa zásadným spôsobom dotkne absolútne
všetkých. Živých i mŕtvych! Čiže fyzicky živých v našom
materiálnom svete, ale aj fyzicky mŕtvych, ale v skutočnosti
živých v úrovniach jemnej hmotnosti.
Posledný
súd je vec absolútne istá, pretože súvisí s prirodzeným
zánikom dočasne oživenej matérie, a preto sa domnievať, že k
nemu vôbec nedôjde, či dokonca to zosmiešňovať, sa rovná
bláznovstvu.
K
poslednému súdu teda s určitosťou dôjde, a my sa teraz skúsme
trochu zamyslieť nad otázku kedy?
Hmotné
univerzum vzniklo z drobných, mikroskopických prachových častí
hmoty, ktoré boli rozptýlené vo vesmíre. Drobné hmotné častice
sa pohybom začali postupne zhlukovať, zahusťovať, a tak vznikli
rôzne vesmírne telesá. Týmto spôsobom vzniklo Slnko, naša
planetárna sústava i naša Zem, na ktorej sa začal postupne
vyvíjať život od najjednoduchších foriem k formám zložitejším.
Až nakoniec dospel k najdokonalejšie vyvinutému zvieraťu, k
takzvanému pračloveku. To bola chvíľa, kedy zvierací svet došiel
k vrchnej hranici svojho vývoja, čím bol život na našej planéte
pripravený k prijatiu človeka. K prijatiu ľudského ducha, ktorý
vstúpil do tohto, dlhým vývojom pripraveného, najdokonalejšieho
zvieracieho tela, a ďalším vývojom ho povýšil na telo ľudské.
Prečo
o tom hovoríme? Pretože k tomuto zlomovému bodu došlo v polovičke
vývoja hmotného univerza. Lebo tak, ako v polovičke tehotenstva
vstupuje do pripraveného detského tela v lone matky ľudská duša,
tak aj v polovičke vývoja hmotného univerza vstupujú do hmotnosti
zárodky ľudského ducha, čím začínajú dejiny ľudskej
civilizácie.
Ak
by sme to celé mali obrazne vyjadriť na hodinovom ciferníku, doba
od dvanástej do dvanástej je dobou postupného vzniku a postupného
zániku hmotného univerza. Prvých pomyselných šesť hodín začína
od dvanástej a končí o šiestej príchodom ľudského ducha do
hmotnosti. Druhých šesť hodín je určených na vývoj ľudí k
duchovnej zrelosti a napokon končí postupným rozkladom hmotného
univerza v pôvodné prachové častice.
Ľudský
duch má v hmotnosti v darovanom čase dozrievať tak, že sa bude
rozvíjať a rásť v dobre, v spravodlivosti, v čestnosti, v láske,
v ušľachtilosti, v čistote, v ľudskosti a vo všetkých ostatných
cnostiach, aby sa po nadobudnutí plnej duchovnej zrelosti mohol
vrátiť nazad do ríše Ducha, ako plne zrelá a duchovne seba
uvedomelá osobnosť.
Akým
spôsobom toho dosiahnuť nám ukázal Mojžiš v Desatore prikázaní
a Ježiš vo svojom učení. A treba toho dosiahnuť dovtedy, kým sa
nezačne hmotnosť rozkladať, pretože všetci, vo svojom duchovnom
vývoji ešte nehotoví, ktorí sa pre svoju nezrelosť nebudú
schopní odpútať od hmoty a stúpať do bezpečia ríše Ducha,
všetci títo budú strhnutí do rozkladu hmotnosti, v ktorom bude
zničená ich osobnosť.
Toto
je dianie, ktoré čaká nás všetkých a ktoré nikoho neminie. Ale
skôr, ako k nemu dôjde, príde ešte posledný súd! Ten, krátko
pred začínajúcimi rozkladnými procesmi hmoty rozdelí ľudí na
tých, ktorí inklinujú k duchovným hodnotám a snažia s o ne, a
na tých, ktorí ignorujú duchovné hodnoty a orientujú sa iba na
hodnoty materiálne.
Tí
prví dostanú šancu v takzvanej tisícročnej ríši na zemi
postupne dozrieť do ľudskej dokonalosti, a tak sa oslobodiť od
hmoty a vstúpiť do večnej ríše Ducha. Tí druhí, ktorí
ignorovali všetko duchovné a sú zameraní jedine na matériu,
nedostanú po poslednom súde šancu dozrievať do ľudskej
dokonalosti v tisícročnej ríši, pretože oni sami o takéto niečo
ani nikdy nestáli. A pretože sa starali len o veci hmotné a s
hmotou súvisiace, zostanú na hmotu trvalo naviazaní. A preto spolu
s ňou nastúpia cestu do rozkladu a do jej premeny v prach.
Ak
si to teda máme všetko zrekapitulovať z časového hľadiska, v
polovici trvania hmotného univerza prišiel na zem ľudský duch a
postupne sa vyvíjal. Pred 2000 rokmi prišiel na zem Kristus a
upozorňoval na blízky príchod posledného súdu.
Aby
ľudia mohli prejsť posledným súdom a kvalifikovať sa do
tisícročnej ríše, v ktorej budú dozrievať do duchovnej
dokonalosti, dal im Ježiš svoje učenie a v ňom im ukázal, akými
sa majú stať, aby sa im to podarilo. Ukázal im, ako majú myslieť,
ako majú hovoriť, ako majú cítiť a ako majú konať, aby to
úspešne zvládli. Aby v nadchádzajúcom súde mohli dopadnúť ako
rozumné panny a nie ako tie nerozumné. A aby potom, v tisícročnej
ríši, trvajúcej, ako názov napovedá, približne tisíc rokov,
mohli duchovne plne dozrieť, opustiť hmotnosť a vstúpiť ako
duchovne zrelí do večnej ríše Ducha.
Ľudia
musia vedieť, čo nás všetkých očakáva a čo nás neminie. A ak
budú so znalosťou týchto vážnych skutočností oboznámení, je
už potom na každom jednotlivcovi, aby dobre zvážil, či má
naozaj dosť času na to, aby dosiahol požadovanej osobnej zrelosti
v cnostiach, ktorá mu umožní bezpečne prejsť mlynskými kameňmi
posledného súdu.
Nech
každý zváži, či má ešte dosť času na to, aby dosiahol takej
miery hodnoty vlastného bytia, akú mu ukazuje Desatoro a Ježišovo
učenie. Nech každý zváži, či má dosť času na to, aby jeho
bytie získalo silnú väzbu smerom nahor, k Stvoriteľovi, ktorá ho
podrží ako mocné záchranné lano, nech už sa bude diať
čokoľvek.
Nároky
sú vysoké a čas na ich splnenie je krátky! Preto nás Kristus už
pred 2000 rokmi upozorňoval na príchod posledných dní, aby sme to
mali neustále na zreteli a snažili sa intenzívne osobnostne a
duchovne rásť do potrebnej kvality.
Lebo
inak nás môže kvôli našej ľahostajnosti, zľahčovaniu,
laxnosti, ignorancii, alebo zosmiešňovaniu týchto skutočností
nakoniec zachytiť postupný kolaps hmoty, jej zánik, rozklad a
opätovná premena v prach, čo sa potom stane údelom našej
osobnosti.
Naša
osobnosť má potenciál dosiahnuť večnosť, ale iba vtedy, ak sa
hodnotovo primkne k večným, vznešeným a nadčasovým hodnotám
Ducha.
Ak
však naša osobnosť zostane naopak pripútaná iba k materiálnym
hodnotám, ignorujúc hodnoty Ducha, bude podrobená osudu dočasnosti
matérie a zahynie spolu s ňou.
Našou
hodnotovou orientáciou, tým, ako myslíme a na čo myslíme, čo
hovoríme a čo robíme, týmto všetkým si v nenápadnej
každodennosti dneška v tichosti vyberáme, kam napokon povedú naše
kroky a kam nás nakoniec zavedie náš osud. Náš osud, o ktorom
práve v tejto chvíli rozhodujeme bez toho, že by sme o tom vedeli.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre