Tento
text má byť pomôckou pre všetkých, ktorí žijú v ilúzii
materializmu, a v tomto nereálnom sne premrhávajú svoje životy. A
premrhávajú ich tak, že sa ženú za hodnotami materialistického
charakteru, ktoré sú hodnotami len tu na zemi. Avšak z hľadiska
celkového kontextu nášho bytia, ktoré je duchovné, je to omyl!
To všetko je len dočasné a pomíňajúce, ako poľná tráva. V
žiare Svetla Pravdy bytia ľahne rýchlo popolom celý falošný
hodnotový systém, a človeku nezostane v rukách absolútne nič.
Tento
text je ale určený len pre tých materialisticky zmýšľajúcich,
ktorí ešte v kútiku duše cítia a podvedome tušia, že by predsa
len nakoniec mohlo byť všetko inak. Kto však takéto slabé
tušenie a cítenie v sebe vôbec nemá, ten je už žiaľ duchovne
mŕtvy. Toho neprebudí nijaký text, ale snáď možno ešte nejaké
extrémne utrpenie a extrémna bolesť, ktoré mu roztrhajú na kusy
celý jeho doterajší materialistický hodnotový systém.
Poďme
teda na to a ukážme si, ako je možné dôjsť k osobnému
pochopeniu, že človek a jeho bytie je niečím oveľa väčším,
než sa mu snaží nahovoriť obmedzenosť materializmu.
Materializmus,
ateizmus a mnoho iných názorov, hodnotení, filozofií, úvah a
téz, to všetko vzniká v ľudskej mysli. A naša myseľ sa vo
všeobecnosti vyznačuje tým, že tvorí nepretržitý prúd
myšlienok.
Znamená
to teda, že neustále na niečo myslíme, a to od rána do večera.
Odkedy vstaneme, až dokedy nejdeme spať. V mysli ustavične
preberáme svoje túžby, plány, povinnosti, lásky, závisti i
nenávisti. V mysli hodnotíme seba a iných, v mysli sa odmeňujem a
chválime, alebo trestáme a zraňujeme. V mysli preberáme svoje
tajné vášne, necnosti a zvrátenosti, o ktorých okrem nás nikto
netuší. V mysli prežívame svoje strachy, obavy, úzkosti a
depresie. Naša myseľ v nás zaujíma kľúčové postavenie, a my
sme preto nevedomky svoju osobnosť stotožnili so svojou mysľou.
Presne tak, ako to vyjadril Descartes slovami: „Myslím, teda
som!“ Znamená to teda, že ľudia podstatu svojho bytia, svojej
existencie a svojej osobnosti vidia práve vo svojom myslení.
Takýto
postoj je však nesprávny a človeka obmedzujúci! Je totiž väzením
a pascou, do ktorej nás chytil náš rozum, reprezentovaný našou
mysľou, a urobil z nás svojich otrokov. Otrokov, ktorí v obmedzení
vlastného rozumu a mysle tvrdia, že niet žiadne duchovno a niet
žiadneho Stvoriteľa.
Pravda
o bytí človeka je ale iná, a povedomie o nej nesie každý z nás
vo svojom najhlbšom vnútri. Ako sa však chceme s touto Pravdou
spojiť a v sebe ju nájsť, musíme sa vymaniť z otroctva rozumu,
reprezentovaného našou mysľou.
Aké
prvé kroky treba urobiť, aby sme dosiahli tohto cieľa?
V
prvom rade si je treba uvedomiť, že podstata našej osobnosti nie
je totožná s našou mysľou. Skutočná podstata našej osobnosti
je oveľa vyššia a ušľachtilejšia, a stojí vysoko nad mysľou.
K
hlbokému vnútornému pochopeniu tejto skutočnosti môžeme dospieť
tak, že začneme hľadať, kým to vlastne v skutočnosti vnútorne
sme. Môžeme sa trebárs zamyslieť nad tým, že ak niečo
vlastníme, hovoríme o tom, že je to naše. Hovoríme o našom
dome, našom aute, našom kabáte, atď. No a tak isto hovoríme aj o
našej mysli.
Máme
teda dom, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom bývame. Máme
auto, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom jazdíme. A máme
myseľ, a tiež by sme sa s ňou nemali stotožňovať, keď ňou
myslíme. Je to naše vlastníctvo, ale my nie sme rozum,
reprezentovaný mysľou. Tak, ako nie sme autom, keď v ňom jazdíme,
a tak, ako nie sme domom, keď v ňom bývame. My sme tým, kto je
majiteľom mysle, domu a auta! My sme tým, kto stojí nad všetkým
a iba to využíva.
Aby
sme si túto zásadnú skutočnosť dokázali uvedomiť, skúsme
trochu pozorovať svoju myseľ. Vyhraďme si na to čas a skúsme raz
nezaujato pozorovať vlastnú myseľ a svoje myšlienky. Buďme však
len nezaujatými pozorovateľmi, a svoje vedomie nenechajme vťahovať
do jednotlivých myšlienok, ktoré budú pred nami neustále
defilovať.
Jednoducho
iba pozorujme, ako naša myseľ myslí a nemiešajme sa do toho.
Pozorujme svoju myseľ, ako niečo, čo stojí mimo nás, čo si žije
svojim vlastným životom a tvorí myšlienku za myšlienkou.
Ak
vážne začneme s takýmto nezaujatým pozorovaním, bez vtiahnutia
nášho vedomia do toho, čo naša myseľ myslí, budeme spočiatku
vnímať vlastnú myseľ ako nejakú zamračenú oblohu, po ktorej
putujú oblaky jednotlivých myšlienok. Ale pretože do myšlienok
nevstupujeme, rýchlo plynú po oblohe našej mysle tak, ako keď
fúka vietor a rýchlo ženie nízku oblačnosť po reálnej oblohe.
A
my len pozorujme a do ničoho nevstupujme. A ak v tom budeme mať
dostatočnú trpezlivosť, začnú zrazu presvitať pomedzi oblaky
našich rýchlo plynúcich myšlienok maličké kúsky čistého,
jasného neba, nachádzajúceho sa za oblakmi.
A
tieto kúsky čistého neba budú pri našej trpezlivosti stále
čoraz väčšie, až nakoniec všetky oblaky našich myšlienok
odplynú do stratena, a my budeme hľadieť na čistú, bezoblačnú
a jasnú oblohu našej pravej osobnosti.
Všetky
pozemské myšlienky budú preč a človek sa ocitne v žiare, jase a
svetle skutočnej Pravdy bytia. Pravdy, ktorá je večná, a ktorú
preto nie je možné pochopiť, ba ani len nahliadnuť pozemským
rozumom a jeho myslením, pretože myslenie je spojené s ľudským
mozgom, a teda s telom. A naše fyzické telo tu dnes je, ale zajtra
ho už niet! A preto pominuteľný a fyzicky racionálny rozum, ktorý
spolu s telom vzniká a zaniká, nemôže nikdy nahliadnuť Pravdu
bytia, ktorá je večná a nefyzická.
Nahliadnuť
ju a spojiť sa s ňou nám je možné jedine vtedy, keď sa staneme
duchovnými. A k tomu dochádza vtedy, keď sa zbavíme všetkých
pozemských myšlienok. Vtedy, keď sa povznesieme nad vlastnú myseľ
a postavíme sa nad ňu. Vtedy, keď zostaneme stáť na pozícii
nášho ducha, stojaceho nad mysľou.
Vtedy
sa s naším duchom vznesieme do výšky, kde prúdi všetko
prenikajúca Láska Božia, ktorá nepozná nijaké hranice
pozemského rozumu. A človek prežije, že je jej časťou! Bude sa
v nej kúpať a bude ožiarený jej čistým Svetlom. Hlboký mier a
čistá radosť naplnia jeho vnútro. Zrazu pochopíme, poznáme a
uvedomíme si, že jedine toto je naše pravé „ja“! Že je ním
náš duch, stojaci v mieruplnom a radostnom prúdení Božieho
Ducha.
Potom
tiež pochopíme, ako neuveriteľne sme boli obmedzení našou
mysľou, schopnou pohybovať sa len v rámci pozemského ponímania
priestoru, času a celého nášho bytia. Nášho bytia, ktoré je
oveľa väčšie a vznešenejšie, než sme schopní pochopiť
rozumom a mysľou. Všetko to správne pochopiť je možné jedine
vtedy, ak sa svojim vedomím dokážeme povzniesť nad vlastný,
obmedzený rozum a myseľ, k Pravde Ducha.
Descartes
sa mýlil! Jeho známa veta: „Myslím teda som“, je lož!
Skutočná súcnosť človeka nie je totožná s jeho myslením!
Skutočná súcnosť človeka je totožná s prekonaním nášho
myslenia! S povznesením sa nad naše myslenie! Len tak sa dotkneme
svojho ducha a ovládneme svoju myseľ, ktorá bude od toho dňa
slúžiť nášmu duchu. Naša pravá duchovná osobnosť bude potom
využívať myseľ ako nástroj, namiesto toho, aby myseľ využívala
nás, a to až do takej miery, že s ňou stotožníme svoje bytie a
svoju osobnosť.
Myseľ
obyčajného nevedomého človeka je ako splašený kôň, ktorý
dňom i nocou prostredníctvom myšlienok unáša svojho jazdca kde
príde. Myseľ duchovného človeka je ako poslušný kôň, ktorý
na podnet svojho jazdca beží iba cestami ušľachtilosti ducha.
Cestami dobra, spravodlivosti, čistoty a lásky.
Ten
prvý je mysľou ovládaný, a ten druhý myseľ ovláda. Lebo jedine
duch je schopný dať mysli správny smer, zatiaľ čo myseľ samotná
to nikdy nedokáže. Lebo jedine duch môže smerovať človeka k
výšinám Ducha, zatiaľ čo myseľ ho bude vždy smerovať iba k
matérii a k materiálnej obmedzenosti.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre